Začala som separovať bioodpad. Pamätám si, že ako decko som nenávidela kompost na konci záhrady. Osy, muchy a iné lietajúce tvory si tam robili snemy, kopa žijúceho odpadu bzučala, smrdela, pohybovala sa na neviditeľných plesnivých nožičkách, nie takých s ušľachtilou plesňou francúzskych syrov, ale sedliackou plesňou zanedbanej hygieny. Kompost mi vykrúcal nos do všetkých strán, utekala som odtiaľ vydesená zo zistenia, že čo nestihnem zjesť ja, zje mňa.
A teraz som si kompostovanie doniesla do panelákového bytu, ktorý predstavuje intímny priestor medzi vami a svetom zúžený na metre štvorcové niekde vo vzduchu. Žiadne také, že vykročíš z kuchyne so šálkou kávy pokochať sa farbami jesene. To by si v podstate vyskočil z okna na dvanástom. A do tohto krehkého ohraničeného priestoru som doniesla hnedé plastové vedro, v ktorom bolo vrecúško, ktoré sa vraj časom v prírode rozpadne, ale zatiaľ som vnímala len svoje rozpadajúce sa nervy. Kde ho dať?
Najprv mi prišlo celkom logické umiestniť ho do kuchyne, lebo tam obvykle varím. Lenže kým sa stihlo naplniť, už som sa zoznamovala s novými obyvateľmi bytu, všetko z čeľade lietajúceho hmyzu. Plastové vedro teda putovalo na balkón a všetci, čo i len s jedným ohryzkom, sme chodili na balkón zaniesť bioodpad, aby sme zachránili planétu. Najviac som tam chodila ja, keďže príprava jedál je v našej domácnosti mojou dominantou. Už som aj zvažovala varenie na balkóne, ale nemám tam žiadne elektrospotrebiče, nič, čo by mi pomohlo pri varení. Je tam len sušiak na bielizeň, ktorý viem využiť pri sušení byliniek a tie teda, bohu otcu, do bioodpadu nedám.
Separovanie bioodpadu sa stalo činnosťou, ktorú vykonávame preto, lebo sme sa si povedali, že budeme zodpovední, ale nie je to činnosť, ktorá by nás bavila. Práve tak ako skladovanie vratných plastových fľaši, ktoré nesmú byť pokrčené a tak sa pyšne rozpínajú vo vreciach. Najradšej by som po nich poskákala a urobila z nich plastovú placku, ako som to s radosťou robila, keď boli plastové fľaše súčasťou separovania. Ale to nemôžem urobiť, robí to za mňa stroj, do ktorého vratnú fľašu strčím a on posmešne zavrčí, zachrchle, zašuští, zahuláka na mňa, že pozeraj a žasni, teraz vyrábam plastové placky ja. Občas sa stane, že keď pošlem svojho chlapa nakúpiť a vrazím mu do ruky veľkú tašku s plastovými fľašami, domov sa vráti s dvoma taškami. Kým sa stihnem čudovať, že predsa zoznam, ktorý som mu dala pred nákupom, nebol taký dlhý a prekvapko vo forme objavenia mužovej novej schopnosti zistiť, aké potraviny doma dochádzajú a dokúpiť ich, zásadne nečakám, tak vykrikuje, že zástup ľudí s vrecami plnými plastových fľaši sa ťahal až do Medzilaboriec. Oukej, odložíme tašku do kumbálu a keď k nej pribudne ďalšia, tak urobíme ďalšie pokusy o ich vrátenie.
Kamarátka mi nešťastná opisovala, že keď sa jej syn osamostatnil a prenajal si garsónku, do ktorej si kúpil odpadkové koše na separovanie papieru, plastu, skla, komunálneho odpadu a hnedý kôš na bioodpad, tak on sa už do garsónky nezmestil. A tak som sa zamyslela, kde sa, dočerta, berie toľko odpadu? Zamyslená som si kúpila na raňajky do práce oblátky plnené nutelou od nemenovanej firmy. Zobrala som si balenie, kde boli dve, to by mi malo káve stačiť a cestou z obchodíku do kancelárie som premýšľala nad významom plastov.
Keď boli decká malé, strčila som im do rúk plastový príbor a nemusela som sa báť, že sa zrania pri neobratných pokusoch upraviť jedlo tak, aby sa dalo strčiť do pusy. Alebo pandémia Covid-19. Ešte pred ňou som viezla na vlne Greta-shaming a vždy, keď som si predstavila nasratú tvár mladučkej aktivistky, tak sa mi hnusilo všetko plastové, hlavne jednorazové. A nezmenilo nič na tom ani zistenie, že sa Grétka cestou na konferenciu USA, na ktorú sa plavila jachtou, chválila recyklovaním množstva plastových tašiek, ktoré dala vyloviť z oceánu a neskôr novinári zistili, že na palube jachty usušila tisícky medúz, ktoré si pomýlila s plastovými taškami. R.I.P. milé medúzy, záchrana sveta pred plastami si žiada svoje obete.
Ale potom prišla smršť, tornádo, hovnádo vďaka konšpirátorom, proste gigantická pandémia čínskeho strašidla, ktorá mi ostane v hlave navždy zobrazená ako zástupy ľudí, ktorí si museli nechať špárať v nosoch jednorazovými tyčinkami, zdravotníkov obalených plastom ako čínska kapusta v obchodnom reťazci, chodenie v rúškach, ktoré som nachádzala hádam všade a šokovalo ma, že ich turisti dokonca využívali aj namiesto chýbajúceho toaleťáku. Asi že keď ruško dokáže chrániť ústa pred nebezpečným vírusom, môže aj bezpečne utrieť zadok. V každom prípade bolo záchranné lano v prípade pandémie plastové.
Vrátim sa k tým dvom oblátkam kúpeným na raňajky do práce. Keď som otvorila obal, prekvapená som zistila, že vo vnútri je každá oblátka zabalená zvlášť. Nechápala som. Veď ja som chcela dve, preto som si kúpila dve. Zrejme chýbal firme baliacej tento výrobok môj súhlas s množstvom tovaru. „Ste si naozaj istá, že chcete dve?“ „Áno, som si istá, že chcem dve. Som pažravá, chcem dve. Keby som chcela jednu a kúpila som si dve, tak si tú druhú trvanlivú oblátku strčím... nie, tam naozaj nie, proste si ju odložím a ona vydrží aj nezabalená na tanieriku, kým ma znovu nezdrapne hlad.“
Strčila som si oblátku číslo jedna do úst a cvakla zubami. Chruuuuum! Chŕŕŕŕ. Chruuuuum? Co to, kurwa, jest? Malo to byť plnené nutelou. Ona tam aj bola, ale len taká vo forme vzorky a opäť sa mi vynorila pred očami otázka výrobcu: „Je toto náplň, ktorú požadujete?“ „Áno, chcela som nutelu.“ Ako decko som ju žrala lyžicou z pohára napriek tomu, že sa mi mama vyhrážala veľkou riťou. Bolo mi jedno, akú budem mať riť, nutela bola na vrchole rebríčka toho, čo milujem.
Dobre teda, výrobca ma odrbal a dal mi o to menej náplne v oblátke, o čo viac mi ponúkol obalového materiálu. Lenže z jeho obalov sa nenažeriem, akurát budem mať s nimi viac problémov, lebo separujeme my spotrebitelia. Výrobcovia, aj keď platia kadejaké pokuty za premrštené obaly, aj tak sa im to stále zrejme oplatí vyrábať obrovské krabice s množstvom ďalšieho obalového materiálu pre pár čokoládových bonbónov, ktoré zožeriem rýchlejšie ako si prečítam dátum spotreby. Boli trochu sivé, síce mesiac pred zárukou, ale zrejme zle skladované, nevadí, ja som si ich uskladnila s materinskou nehou do žalúdka, nech si riť v kľude rastie ďalej. Poznám ľudí, čo triedia odpad ešte dôkladnejšie ako ja. Odbalia si čokoládovú pralinku zabalenú v papieriku a celofáne a potom oba malinké kúsky obalového materiálu nesú na správne miesto stretnutí rovnakého druhu.
História je plná separovania. Ľudstvo separovalo už hádam všetko. Židov, starých a chorých ľudí do plynových komôr a zdravých na prácu, idiotov do parlamentu a normálnych na robotu.
Separovali sme sa aj cez kovidové Vianoce. Vytvárali sme si bubliny, ku ktorým sa inšpiroval vtedajší premiér, dnes financ majster zrejme obsahom svojej hlavy, ktorá mi pripomína bublinkovú fóliu na balenie krehkých predmetov. Jeho myšlienky sú totiž krehké, zarazia na múr reality a rozbijú sa.
Bolo smutné separovať sa od tých, s ktorými mali vianočné sviatky pre nás väčší zmysel. Dávali sme si s priateľmi a známymi darčeky na ulici, niektorým som ich posielala poštou. Aj keď koniec koncov, ako som sa utešovala, kresťanské Vianoce sú tak trochu vzorovou ukážkou separovania, keďže sme malého Ježiška odseparovali od ľudských obydlí a vyčlenili sme pre neho maštaľ napriek tomu, že nás ten neborák prišiel zachrániť pred sebou samými.
Separujeme sa ďalej, lebo keď nám to neprikáže vláda, urobíme si to sami. Prerušíme vzťahy s priateľmi, ktorí majú iný názor na vakcíny proti COVID-19, na vojnu na Ukrajine, aj na všetko, čo ešte ani neprišlo, pritom nechápeme, že každý máme svoju zábavku. Pre niekoho je lepšie riadne si zakonšpirovať ako sa dobre vysrať a to právo mu uprieť predsa nemôžeme.
Ja sa na Vianoce teším, moja hnedá plastová nádoba na bioodpad si zamlsá a možno konečne zlikvidujem zvyšok zásob v pivnici, ktoré som si nahonobila ešte na začiatku pandémie. Teším sa aj na pečenie vianočných koláčikov, na to, ako sa všetci členovia rodiny stretneme pri jednom stole a nenechám si tú radosť ukradnúť žiadnym Grinchom. Už len aby sa mi podarilo tajne odseparovať zásobu vanilkových rožtekov do môjho nočného stolíka, aby som mala čo chrúmať ešte aj potom, keď Vianoce skončia.
