Tento článok o Bielom Kameni, o jeho záchranárke Monike s jej bandou dobrovoľníkov, bude v podobnom duchu, v akom sa uberá môj obľúbený Dailymale. Čoraz menej dobrovoľníkov... Podobne sa vytrácali aj kamene z kedysi majestátneho hradu Biely Kameň. Niektoré mizli v novopostavených domoch miestnych, iné sa odkotúľali z rozpadávajúceho múru do kríkov, nikto nepozametal zmätok a sny rozpadnuté na sutinu. Môžeme si povedať, že dobre aj tak, načo sú nám staré hrady? Ale ruiny sú ako spomienky, ktoré ľudstvo vláči so sebou dovtedy, kým nadobro nezmiznú.

Keď som bola prvýkrát na hrade, tak ukrutne fúkalo. A keď som si potom doma prehrávala záznam rozhovoru s Monikou, tak som zistila, že nejakú časť odpovedí odfúkol vetrisko kamsi preč. Neostalo veľa z toho, čo mi chcela povedať o svojich plánoch a to bolo zrejme symbolické. Veľa z jej predstáv a snov ostane asi odviate vetrom, ale skúsme to rekapitulovať od začiatkov, o ktorých som písala tu. Počas uplynulých dvoch rokov nasledovali ďalšie obdivuhodné výsledky práce dobrovoľníkov. V minulom roku boli na hrade Biely Kameň úspešné obnovené štyri objekty - severný úsek východnej hradby, exteriér západného palácového múru, západný parkánový múr a interiérová strana a západné líce obrannej veže.

Dobrovoľníci

Prichádzajú na hrad v čoraz menšom množstve. Už to nie je ani množstvo, už je to len zopár ľudí. Počiatočné nadšenie výrazne opadlo, z dvadsiatich piatich ľudí na začiatku to bola ku koncu sezóny desiatka a teraz ich zrátaš na prstoch jednej ruky. Človek je taký. Vek je taký. Hlásky sa nám míňajú, aj my sa minieme, hrad by však mohol ďalej vytrvať.

Mnohé hrady na Slovensku zamestnávali miestnych, ktorí si nevedeli nájsť robotu, ale v okolí Bratislavy ich nebolo také jednoduché nájsť. Monika sa ich pokúšala hľadať, ale keď prišli, tak povedali, že je to príliš ťažká práca. Akoby aj nie?!? Ona sama má z vláčenia kameňov palce pokrútené ako konáre vínnej révy. Murárski majstri, keď prídu, tak robia len odbornú prácu, ale pomocné práce ako nosenie materiálu, vykopávanie kameňov, vytriedenie, vláčenie, to je stredoveké mordovisko a to odborníci nerobia. Monika si vedie presné záznamy a tie hovoria, že za  dva roky odpracovali dobrovoľníci na Bielom kameni desať tisíc hodín, čiže päť tisíc ročne. Keby sa im platilo len osem euríčok na hodinu (samozrejme, neplatí im nič, sú dobrovoľníci, prd dostanú), tak to je úspora štyridsať tisíc eur, ktoré Monikina partia investovala vo forme vlastnej práce do hradu. V tejto súvislosti je fakt, že štát prispel 27 tisíc, celkom zábavný, lebo to nepokryje ani len faktúry murárom špecialistom.

„Keby som vedela, čo všetko mi obnova hradu naloží na plecia, už by som do toho nešla. Veď ja som pol roka predtým, než som začala zachraňovať Biely kameň, ani nevedela, že to raz budem robiť. Robila som množstvo dobrovoľníckych aktivít, až kým ma raz správca hradu Tematín neupozornil na to, že na Bielom Kameni sa niečo začína diať. Spojila som sa hneď s občianskym združením, ktorým sa ale príliš nedarilo, tak som sa do záchrany stredovekého hradu pustila ja a moji kolegovia dobrovoľníci z DXC Technology. Ani zďaleka som netušila, aké budem mať veľmi ťažké podmienky, lebo nestačilo zaplatiť len odborníkov na murovanie a organizovať dobrovoľníkov... Projekt postupne pohltil celý môj súkromný život. Predovšetkým voľný čas a moje koníčky padli za obeť hradu ako prvé. Potom vzťahy s deťmi a s priateľom, lebo sa s nimi bavím len o hrade a o prácach na ňom... decká povedia, že so mnou sa už nedá o ničom inom rozprávať ako o hrade. Priateľ býva sto kilometrov odtiaľto a keď príde za mnou, ideme spoločne na hrad vláčiť kamene,“ hovorí Monika. Táto zrelá žena urobila pre hrad za posledných tristo rokov asi najviac zo všetkých ľudí. 

Pokuta za hrad

„Štát podporuje obnovu národných kultúrnych pamiatok absolútne nedostatočne, doslova iba symbolicky. Preto sú hradári nútení doslova žobrať o každé euro na záchranu hradov. V tejto bezútešnej situácii som minulý rok v zmysle porekadla “babka k babce” dokázala získať šestnásť menších dotácií od rôznych firiem, nadácií, sponzorov, župy, mesta. Ich vyúčtovanie a zdokumentovanie výsledkov projektu, čiže administratíva, boli časovo náročné.  A pritom mnohé granty boli iba odrobinky. Trávila som s touto prácou každú noc, víkendy, celé Vianoce, úspešne som ich vyúčtovala som pätnásť a poslednú som si nechala nakoniec. To bola štátna dotácia ministerstva kultúry, lebo tí mali našťastie termín až v januári. Vyúčtovanie malo cca 250 strán, 5 zväzkov som hrdo  zaniesla osobne do podateľne 23. januára a po dvoch týždňoch mi prišiel výmer na tisíc eur pokutu, lebo som to mala odovzdať 20. januára. Takže  za jeden jediný pracovný deň omeškania mi vyrubili tisíc eur pokutu. Jednodňové omeškanie nebolo spôsobené tým, že som to zanedbala, ale pri toľkej administratíve s vydokladovaním každej malej sumy som to jednoducho prehliadla a nestihla. To bolo také demotivačné... A ešte pikoška na záver. Tisíc eur sa mi zdalo neskutočne veľa za taký malý a iba formálny prehrešok. Keď som sa pozrela do zmluvy, zistila som, že za každý deň omeškania je promile zo sumy, mne to vyšlo sto eur. Čiže na ministerstve sa pomýlili a vyrubili mi desaťnásobok. Po odvolaní sa, sumu opravili a vyrúbili penále len sto eur. Aké jednoduché, že? Oni sa môžu pomýliť a vybavia to ospravedlnením cez e-mail, ja sa nemôžem pomýliť, lebo ma hneď prísne pokutujú. Oni to robia vo svojom pracovnom čase, ja to robím ako aktivista dobrovoľník popri svojom normálnom zamestnaní. Aký mám mať potom ako dobrovoľník motív zachraňovať hrad pre všetkých Slovákov...?“

Premýšľam, ako by bolo možné Monike pomôcť. Možno by hradu pomohli veľkí donori, ktorí by si hrad prípadne aj adoptovali, hlavne by ale prispievali nielen jednorazovo, ale pravidelne každý rok istou sumou. A keby im bolo treba urobiť recipročne reklamu, tak by sa mohli ich logá trebárs namaľovať aj na zástavu a vyvesiť na hradby, hádam by sa kvôli tomu zemepán Gašpar II., posledný majiteľ, ktorý na hrade ešte prespával, v hrobe neobrátil. Veď  ako by aj mohol, nad posteľou mal síce tabuľku s nápisom Pro rege at patria – pre kráľa a krajinu, ale do hradu neinvestoval ani zlatku a preto sa neskôr kráľ snažil získať Svätojurský hrad späť. Hrad bol už v takom zúfalom stave, že potrebná oprava by stála najmenej dve tisíc zlatých a tak Pálffyovcom slúžil už len ako väzenie, sklad vína, potravín a rôzneho pracovného náradia. Na jednej strane je to smutný osud hradu, na druhej je to výhoda, že na hrade už neprebehli žiadne veľké zásahy do architektúry a zachoval sa jeho gotický sloh. Od roku 2002 je hrad národnou kultúrnou pamiatkou.

Morda na hrade

„Na všetko som takmer sama, mám pri sebe troch pomocníkov, ktorí sa snažia viac ako ostatní... ale Biely Kameň je naozaj ťažký projekt. Obrovská stavba, 1,3 hektára zastavanej plochy, v strmom nedostupnom teréne, bez prístupovej cesty, bez elektriny, bez zdroja vody a s minimom zdrojov, najmä ľudských, ale aj finančných... Pre porovnanie: v Modre bol úspešný projekt, obnova gotického kostolíka na cintoríne. Dobrovoľníci ho dali do poriadku, úplná nádhera, ale keď si porovnám, že oni si trebárs nákladiak piesku vyklopili vedľa kostolíka a nebol problém zapojiť sa do elektriny... o čo ľahšie sú podmienky na obnove iných pamiatok. My keď chceme na hrade zapojiť miešačku, najprv musíme vyniesť ručne dvadsať litrové kanistry benzínu, aby sme mohli zapojiť elektrocentrálu. Kostolík v Modre je na rovine, my tu máme strmý svah. Keď chlapi vozili hore fúriky piesku alebo kameňov, mohli si ich naložiť len do polovice a museli byť pri fúriku dvaja. Jeden, ktorý ho ťahal, druhý tlačil, doslova otročina. Keď si k tomu prirátate, že na Slovensku sú hádam najprísnejší metodici a pamiatkari, čo je na jednej strane dobrá vec, ale na druhej strane pre to znamená, že nemôžeme na hrade prehodiť ani lopatu sutiny, ktorá bráni v obnove múru, bez toho, aby sme ju preosiali cez sito a to bez toho, aby nad nami nestál archeológ, ktorý to prejde s detektorom kovov. Každá lopata sa vezie na fúriku na nádvorie a tam to treba detailne prehrabať. To zaberá veľa času a energie, archeológ musí byť zakaždým pri nás, jednoducho piplačka... Nakopať zem do vedier a hore-dole s nimi chodiť a nechať kontrolovať... lebo to sa nedá v strmom teréne s fúrikom. Túto prácu nikto nechce robiť, lebo keď nosíš celý deň kýble sutiny, večer si necítiš chrbát. Ja sa im nečudujem, kopec dobrovoľníkov, čo sa pôvodne prihlásilo, rýchlo odpadlo, že ich bolí rameno, chrbát, kríže a viac sa im nechcelo prísť.“

Samozrejme, viem si to predstaviť. Na sociálnej sieti sa objaví výzva o zachraňovaní hradu, organizuje sa brigáda a ľudia nadšene lajkujú, aká dobrá vec sa deje. Ale len málokto zdvihne zadok, hodí krompáč cez rameno a ide. Je to obrovská škoda hlavne teraz, keď hrad nadobúda konečne krásne kontúry, prebúdza sa z dlhého spánku, múry, v ktorých sa rozliehalo rinčanie zbraní, aj chrápanie zemepánov, rastú zo zeme.

Záchrane národnej kultúrnej pamiatky Hrad Biely Kameň pomáhajú zatiaľ najmä sponzori. Projekt bol finančne podporený aj z participatívneho rozpočtu mesta Svätý Jur, z Bratislavskej regionálnej dotačnej schémy a z neštátnych grantov poskytnutých nadáciami SPP, REVIA, Tesco, DXC Technology, Henkel Slovensko, Dell, Pontis, ZSE, Slovenské elektrárne a 365. nadácia.  

 

Bielemu Kameňu môže pomôcť každý. Najviac je však vítaný ten alebo tá, kto je ochotný obetovať nielen nejaké to euro, ale aj svoj vlastný čas a pohodlie a zúčastniť sa na niektorej z dobrovoľníckych brigád.  Primeraná práca sa nájde pre každého, aj pre firemné tímy v rámci „teambuildingu”. Stačí osloviť Moniku, na ktorú znovu uvádzam kontakt: https://www.facebook.com/Hrad_Biely_Kamen,

webovú stránku www.hradbielykamen.sk a email: hrad.bielykamen@gmail.com.