Cestovanie v čase som si predstavoval úplne ináč. Myslel som si, že návrat do minulosti bude vzrušujúcim dobrodružstvom. Veril som, že budem pripravený ovplyvniť budúcnosť, že si budem vedieť poradiť v akejkoľvek situácii, lebo budem pripravený na to, čo sa stane.
„Och, ty hlupák naivný!“ pomyslel som si.
Myslel som si, že J.F.K. bude ústretový voči návrhu, ktorý by som mu bol predniesol, aby si v Dallase obliekol hrubší kabát, pretože keď sa bude s Jackie presúšať v kabriolete, mohol by prechladnúť.
Alebo by som povedal mladému Adolfovi H. nech nepíše knihu s názvom Mein Kampf, napriek tomu, že bude mať obrovský úspech a pekne sa na nej nabalí, ale radšej nech napíše manuál pre nákupných maniakov, ktorý by mohol niesť názov Ein Kauf.
Ktovie, ako by som pochodil.
S touto myšlienkou som sa pohrával, keď som sedel na korbe nákladného auta v prítomnosti asi tridsiatich poľských dôstojníkov a dvoch ruských vojakov ozbrojených zbraňami z dielne G. S. Špagina.
Mal som tušenie, kde sa nachádzam a čo sa bude diať. Vedel som však, že osud v danej chvíli nedokážem ovplyvniť.
V spoločnosti poľskej inteligencie sediacej na korbe ruského nákladiaka ZIS som sa viezol v ústrety istej smrti.
„Les je v toto ročné obdobie okúzľujúci,“ povedal jeden z dôstojníkov. „Listy briez sa farbia do červena a krajina sa pripravuje na zimu,“ zasnil sa. „Agneške, mojej žene by sa tu určite páčilo,“ dodal a clivo si vzdychol.
Agneške by sa tu určite nepáčilo, pomyslel som si a opatrne pozrel na Poliaka, čo sa pokúšal imitovať Sienkiewicza.
Katyňský les dokázal bez pochýb zanechať silný dojem, ale to bola len veľmi šikovná kamufláž toho, čo v skutočnosti ukrýval.
Teperili sme sa lesnou cestou, čo sa ležérne zvažovala. Vonku sa zvečerievalo a v diaľke sa mihlo svetlo.
Všetci dôstojníci okrem stelesnenia Szienkiewicza sa oddávali ponurým myšlienkam. Bola vojna.
ZIS zastavil pred domom. Všade stáli ozbrojení, ruskí vojaci. Niektorí pofajčievali, iní iba čakali na koniec služby.
„Rozpráva niekto z vás po maďarsky?“ opýtal sa ruský dôstojník, keď nakukol na korbu nákladiaka. Traja Poliaci sa prihlásili a potom nasledovali dôstojníka do domu.
Po pätnástich minútach sa Rus opäť objavil a mal pripravenú inú otázku.
„Ktorí z vás, bratia, vie písať na písacom stroji?“ prehovoril na nás.
Desať rúk sa prihlásilo a desať poľských uniforiem odišlo s Rusom do domu.
„Tí Rusi ani len písať na stroji nevedia,“ povedal pohŕdavo Szienkiewiczov fanúšik. „Cholera!“ zaklial a odpľul si.
Na les padla tma. Prívetivosť korby nákladiaka sme oceňovali už len pätnásti. Čakali sme, čo bude ďalej. Po hodine sa Rus vrátil.
„Zosadať!“ zavelil.
Do blata dopadlo pätnásť párov nôh a rovnaký počet nechápavých pohľadov čakalo, čo sa bude diať.
„Dovnútra!“ rozkázal Rus.
Kráčali sme v dvojstupe. Prešli sme chodbou do domu. Akýsi imbecil natrel steny na červeno. Ktovie, či z dôvodu maximálneho patriotizmu alebo iba preto, aby krv, čo by mohla postriekať steny, nevzbudzovala zbytočné obavy návštevníkov.
„To je náš koniec!“ šepol som Poliakovi, čo kráčal vedľa mňa. „Teraz nás zastrelia.“
„Čo?“ opýtal sa prekvapene a zdesene zároveň.
„Rusi zabíjajú poľských dôstojníkov,“ povedal som mu. Bola to moja posledná šanca, ako sa vyhnúť projektilu, čo by sa mi rád zavŕtal do temena.
„Jak?“ opýtal sa Poliak.
„Vasiľ Michailovič Blochin popravuje spolu s ostanými prisluhovačmi Stalina poľských dôstojníkov v Katyňskom lese. V Kozích horách. Popravy vykonávajú nemeckými pištoľami Walther, aby to vyzeralo na prácu Nemcov,“ dodal som.
„Nonsens!“ protestoval Poliak. Aby som ho presvedčil, nenápadne som ukázal na Rusa, okolo ktorého sme prešli. Za opaskom mal zastrčenú nemeckú pištoľ značky Walther.
„Cholera!“ zaklial. „Jak to vieš?“ opýtal sa.
„Tomu by si neveril. Všimni si, že do domu vošlo trinásť ľudí, no nikto nevyšiel. Nikoho z tých, čo s nami prišli sme nestretli. V zadnej miestnosti ich popravujú a cez zadný východ ich telá nakladajú na ten istý nákladiak, ktorým sme sem prišli.“
„Neverím! Si agent?!“ začal ma podozrievať, ale jeho podozrenie podkopal zvuk tlmeného výstrelu.
„Ver mi! Nikde nie sú kancelárie, kde by naši desiati kamaráti písali na písacích strojoch!“ argumentoval som. „Sú mŕtvi!“
„Kurva! Cholera! PierdoĮe!“ zahrešil, chytil ma pod krk a pritlačil k stene. Rus s Waltherom za opaskom zakročil v snahe odtiahnuť odo mňa Poliaka. Nemal to robiť. Poliak sa zmocnil jeho zbrane a bez váhania ho zastrelil.
Na chodbe vznikol zmätok. Ruskí vojaci začali strieľať. Krčil som sa za Poliakom, ktorý odvážne streľbu opätoval. Zabočil za roh. Zastrelil dvoch vojakov, stojacich pred masívnymi dverami.
„Zbrojný sklad! Otváraj!“ vrieskal na mňa a streľbou po vojakoch získaval čas.
Vbehli sme dovnútra a ťažké dvere za sebou zatvorili.
„Kto, kurva, si?!“ namieril na mňa zbraň, čakajúc stručnú odpoveď.
„Neveril by si mi!“ odpovedal som. „Nech sa ti páči! Môžeš ma zastreliť,“ dodal som a ruky dvihol na znak rezignácie.
„Do dupy z taką robotą!“ povedal po poľsky.
Nasledovali tri dni bez spánku, bez oddychu. Tri dni a tri noci presýtené stresom. Bojového arzenálu sme vďaka zbrojnému skladu mali neúrekom. Cez malé okienko sme počas troch dní ostreľovali členov ruskej armády a oni sa na oblátku pokúšali zastreliť nás. Skóre sme mali lepšie. Poliak zabil asi dvadsať červených. Ja som bol skôr pasívna podpora. Nemal som žalúdok na zabíjanie.
Rusi sa nás pokúšali umlčať rôznymi úskokmi. Najprv nás chceli vypáliť, ale okienko sa dalo zvnútra zatvoriť kovovou okenicou. Potom nám do zbrojáku pustili vodu, ale tá odtiekla do kanálu. Finálové kolo prišlo nenápadne.
Rusi sa nechali motivovať nemeckou prefíkanosťou a do zbrojného skladu nám pustili plyn.
Zviezol som sa popri stene k zemi. Obraz sa mi rozmazával.
Posledné, čo som videl, bol poľský vojak, vďaka ktorému sa môj život predĺžil o tri náročné dni. Ten poľský vojak, čo svojej žene Agneške nikdy neopíše, aké sú stromy v Katyňskom lese prekrásne.
