Rudolfova ružovolíca tvár vyplňovala moje zorné pole.

 

Nechcel som uveriť, že som sa ocitol niekde v stredoveku, kde ženy horia na hraniciach a ľudia načúvajú slovám kňaza, ktorý odevom askéta kamufluje svoju úchylnú zvrátenosť.

 

Nahováral som si, že nie som v zatuchnutej márnici, kam ma nalákal miestny kat, a zovretie jeho dlane na mojom krku je veľmi živá no nepodarená nočná mora trvajúca príliš dlho.

„Odpovedz!“ rozkázal. „Kto si a čo tu robíš?!“ zopakoval Rudolf otázku a spoza opasku vytiahol hrozivo vyzerajúci nôž.

 

Stisk Rudolfovej dlane a chlad čepele na mojej tvári boli dostačujúcimi argumentmi uisťujúcimi ma v tom, že sa to všetko skutočne deje.
Katova tvár s grimasou maniaka sa približovala k mojej. Úškrn, odhaľujúci jeho zájdené zuby, bol zlovestnou predzvesťou. Pripravoval som sa na bolesť.

 

Namiesto odpudivého zvuku čepele noriacej sa cez kožu líca k svalom sa ozval zvuk pripomínajúci zaseknutie motyky do tekvice. Rudolfove zreničky sa rozšírili a stuhli. Z úst mu vychrstla krv a jeho korpulentné telo sa zvalilo na zem ako vrece zemiakov.
V tieni podzemia sa ozvalo oslobodzujúce zavytie vlka.

 

Konečne som sa nadýchol a cez slzy som zbadal vyziabnutú postavu večne sa usmievajúceho Maxa. V ruke držal železný kutáč, z ktorého kvapkala krv.
Jeho pohľad poskakoval z kutáča na nehybného Rudolfa, z Rudolfa späť na kutáč a potom na mňa.

 

Zvierač udržujúci moč v mechúre vypovedal službu a ja som pocítil teplo v rozkroku. Max sa ku mne priblížil na dĺžku vystretého ramena a v očakávaní smrtiaceho úderu nástroja v jeho rukách som zatvoril oči.

 

Chvíľu sa nič nedialo. Dovolil som si pootvoriť jedno oko. Max zvieral v jednej ruke predmet skazy a voľnú pažu vystieral k mojej tvári. Usmieval sa. Jeho roztrasená ruka spočinula na mojej tvári a v tom momente sa stalo čosi neočakávané.

 

Udialo sa to mimoriadne rýchlo. Zaznel zvuk pripomínajúci rýchle pretrhnutie vrecúška, z ktorého niekto vysal vzduch. Nasledovalo niečo ako sublimácia či implózia a okamžité zhmotnenie sa.

 

Po tmavom podzemí ani stopy. Pod nohami mi neležalo Rudolfovo nehybné telo. Stál som na rovnej studenej dlažbe niekde inde.
„Ako?“ hľadal som v duchu odpoveď na nereálnosť, čo sa práve udiala.
Namiesto odpovede ma prekvapila iná anomália.

 

Na chodbe, čo vyzerala ako bočná loď obrovskej katedrály, stál Max s kutáčom v ruke.
„Max!“ zašepkal som do šera a architektúra stavby to vzala osobne.
„Max, Max, Max, Max...,“ odrážalo sa od stien a mizlo kdesi v nedohľadne.

 

Bytosť, čo sa len nedávno stala vrahom, stála pred gigantickým obrazom neznámeho svätca.
„Max,“ zašepkal som oveľa tichšie, aby to ozvena nebrala ako výzvu. „Poď!“ kázal som, ale človiečik bol obrazom natoľko fascinovaný, že ma nebral na vedomie.

 

Schmatol som ho za rameno a ťahal preč. Minuli sme obrovskú dvojkrídlovú bránu... „Porta Santa, svätá brána,“ povedal som, neberúc ohľad na slová, čo sa po vyslovení začali šíriť chodbami.
„Krista jeho! My sme vo Vatikáne!“ uvedomil som si, pretože v skutočnosti som tu už raz bol.

 

Ani neviem, kedy som Maxovo rameno pustil.
Ticho na chodbe narušil zvuk praskajúceho mramoru. Otriaslo to celým vestibulom. A ďalší! A znova!
„Zbláznil si sa?!“ pribehol som k spoločníkovi a položil otázku, ktorej chýbal logický rozmer. To, čo vystrájal, ma primälo zamyslieť sa nad Rudolfom a jeho zvrátenými praktikami.
„Čo ti to ten zvrhlík urobil?“ položil som rečnícku otázku a sledoval Maxovo besnenie.

 

Max pobehoval po chodbe a každej mužskej soche vo výklenku chodby odstránil kutáčom to, čo definuje muža. Na zemi už ležalo niekoľko bielych šúľkov a šialenec s kutáčom v ruke nevyzeral, že chce prestať.

 

„Prestaň!“ skríkol som naňho.
– Nič.
Na oplátku priniesla ozvena zadunenie dverí z druhého konca chodby.
„Poď!“ schmatol som Maxa pod pazuchu a ťahal ho nevedno kam. Minuli sme niekoľko sôch, ktoré Maxa dráždili, ale nedal som mu príležitosť vyvŕšiť sa na nich.
Započul som niečie kroky, koho Max svojim počínaním prebudil.
„Santa Maria!“ ozval sa niekto z miesta, ktoré bolo posiate útržkami mužnosti.

 

Bežali sme chodbou, potom po schodoch. Dostali sme sa do tunela. Max sa cestou smial ako nepríčetný. Na konci tunela bol priezor, cez ktorý prenikalo svetlo mesiaca.
Zadychčaní sme vybehli von. Max zastal a kutáčom ukázal na kolosálnu stavbu nad nami.
„Anjelský palác,“ povedal som mu a urobil niekoľko krokov dozadu.

 

Max sa kochal pompéznosťou stavby a ja som sa zamyslel.
„Keď sa ma Max dotkol, premiestnili sme sa v čase a priestore.
„Možno je to najvhodnejšia príležitosť, ako sa odtiaľ dostať preč,“ uvažoval som.
„Max?“ oslovil som človeka užasnutého stavbou Anjelského paláca.

 

Max mi venoval krátky pohľad, usmial sa, urobil pár krokov a ozval sa ten zvuk, ako keď doma otváram vrecúško kávy, v ktorom je vákuum.
V momente bol preč.