„Bosorka!“ kričal besniaci dav na ženu pripevnenú ku kolu uprostred drevenej hranice. Niekoľko kameňov, ktoré mali ublížiť, dopadlo k nohám nešťastnice.
Muž v jednoduchom odeve z vrecoviny stál blízko ženy, v ruke držal krucifix a mrmlal akési slová v latinčine. Sňal si z hlavy kapucňu. V slabnúcom večernom svetle sa ukázala jeho tvár. Tvár neuveriteľne láskavá prebudila vo mne dojem, že ženu každú chvíľu oslobodí. Mýlil som sa.
Po vyslovení záverečného „amen“ kývol hlavou na iného muža v kapucni, ktorý bez náznaku ľútosti hodil horiacu pochodeň na drevenú hranicu pokropenú olejom. Ženu pripútanú ku kolu pohltili plamene.
„Kurva!“ vydralo sa mi z krku.
Chcel som uveriť, že to, čo sa práve odohráva, je iba sen, akási reakcia na ťažkú večeru pred spaním, či dojazd alkoholového opojenia v kombinácii s liekmi, čo som do seba v ťažkej chvíli nahádzal. Nie.
Burácajúci dav, ktorého som sa stal súčasťou, do mňa neustále narážal a mne konečne došlo, že som sa opäť preniesol v čase.
„No do riti!“ zaklial som a pokúsil sa prísť na to, v akom období sa nachádzam. Kým som sa pokúšal dostať sa zo zovretia dedinskej luzy, žena na hranici prestala kričať. Videl som, ako jej telo horí a kusy zoškvareného mäsa odpadávajú od kostí.
Sedliaci a bedač prestali skandovať, dojedli pečené gaštany a pobrali sa do svojich zavšivavených chatrčí. Zábava skončila. Pred ohavnosťou niekoho, čo ešte pred chvíľou bol človek, som ostal stáť sám. Poddaní, zbrojnoši, ale aj členovia kléru odišli z dejiska, no jedna postava ostala. Pozorovala ma spod kapucne a mňa premkla hrôza.
„Kat,“ povedal som si v duchu. Na útek bolo neskoro. Kat vykročil smerom ku mne.
„Kto si, cudzinec?“ opýtal sa, keď bol ani nie meter odo mňa.
„Ja...“ nedokázal som odpovedať.
„Moje meno je Rudolf,“ povedal kat, zložil si z hlavy kapucňu, pod ktorou sa schovávala ružovolíca tvár človeka s priateľskými očami.
„Ja...,“ opäť som zakoktal.
„Nevieš rozprávať?“ dedukoval kat a súhlasne som pokýval hlavou. Klamal som.
„Nevadí,“ povedal a dal mi napiť z koženého vaku tekutiny podobajúcej sa na víno.
„Ja...,“ ozval som sa a rukou ukázal na torzo ženy na hranici.
„Bosorka,“ bez náznaku súcitu povedal kat. „Videli ju lietať na metle, obcovať s diablom, uriekla niekoľko nemluvniat a kvôli nej bola slabá úroda. Ku všetkému sa priznala,“ dodal Rudolf a napil sa z vaku.
„Nikdy si nevedel rozprávať?“ opýtal sa kat a pozrel mi do úst, či nemám vyrezaný jazyk. Našťastie som nemal, to by bolo zlé znamenie.
„Možno ti budem vedieť pomôcť,“ žmurkol na mňa a chytil ma za rameno.
Kráčali sme po zablatenej ceste pomedzi kamenné domy obité drevenými doskami, až sme sa zastavili pred domiskom na konci ulice.
„Tu bývam,“ povedal kat, otvoril vŕzgajúce dvere na dome a pozval ma dnu.
„Vieš, pomáham ľuďom ako si ty,“ povedal, keď sme vošli.
„Ako, ty sadista, môžeš pomáhať ľuďom?“ pomyslel som si v duchu a spomenul na tlejúce telo bosorky.
Úzkou chodbou sme zišli dole schodmi. Rudolf zažal niekoľko faklí a predo mnou sa ukázal priestranný podzemný priestor s množstvom zvláštnych strojov a zariadení.
„Mučiareň!“ premkla ma hrôza a pohľadom som snoril po únikovej ceste.
„Za to, čo ti teraz poviem, by ma mohli upáliť,“ povedal tlmene. „Ale kto by ma upálil, keď katom som ja?“ dodal a rozrehotal sa na celú miestnosť.
Na jeho smiech zareagovalo niekoľko neviditeľných duší v zadných častiach podzemia a ston zúfalého zvieraťa.
„Zistil som, že niektorí ľudia to v hlave nemajú v poriadku,“ povedal Rudolf a zaklopkal si na čelo. „Náš ctihodný pán biskup tvrdí, že sú posadnutí diablom, ale ja s ním nesúhlasím. Podľa mňa sú chorí,“ dodal, a odbehol niekam do rohu podzemia.
Ozval sa zvuk kľúča v zámku a o chvíľu sa vrátil s človekom.
„To je Max,“ povedal Rudolf, predstavujúc mi evidentne duševne chorého nešťastníka s večným úsmevom na tvári.
„Liečim jeho dušu,“ povedal a potľapkal Maxa po pleciach.
„Keď som bol malý, tak som koktal. Nevedel som zo seba dostať jedno zrozumiteľné slovo. Raz sa otec naštval a vzal ma na Medvedí vrch. Chytil ma pod krk, dvihol ma do vzduchu a povedal: „Ak neprestaneš koktať, šmarím ťa do rokliny a tvoja sprostá gebuľa sa rozplesne o skaly ako hnilý zemiak!“ vzdychol si a usmial sa.
„V tom momente som prestal koktať. Jednoducho som sa zľakol!“ povedal s nadšením. „Problém je v tom, že na každého platí niečo iné.“
Čo sa udialo potom, som sledoval s otvorenými ústami a so strachom o Maxovo už dosť zbedačené duševné zdravie.
Rudolf sa pokúšal Maxa vyľakať pomocou dômyselných zariadení, ktoré boli v konečnom dôsledku len upravenými strojmi na mučenie.
Najprv musel Max prejsť po plošine s horúcou vodou pod ňou. Asi v strede kat zatiahol za páku a Max sa prepadol do vody. To, že sa zľakol, bolo zjavné, a že sa nevyliečil tiež. Potom mokrého Maxa posadil do zvláštnej klietky, ktorá rotovala okolo vlastnej osi. Kým Max v klietke výskal, neviem či od radosti alebo od strachu, Rudolf naňho v pravidelných intervaloch vykrikoval „baf“. Neskôr Maxa pripútal k stene a nahuckal naňho vyhladovaného vlka, pripevného k reťazi dlhej presne toľko, aby nedosiahol na úbožiaka, čo sa neustále uškŕňal. Na Maxa nič nezaberalo. Pripútal ho na špeciálne upravený stôl s hompáľajúcou sa sekerou nad ním. Max pišťal, kričal a vrieskal. Bol vystrašený na smrť, ale úsmev z jeho tváre nemizol. Nemohol som sa na to divadlo viac nečinne pozerať.
„Dosť! Prestaň s tým!“ vykríkol som. „Nechaj toho úbožiaka, pre Božie zmilovanie...“
Rudolf zastavil všetky mechanizmy a so zvláštnym úškrnom sa presunul ku mne.
„Vravel som, že ti pomôžem,“ povedal pošepky.
Chytil ma pod krk, naučeným pohybom ma pripútal k stene, kde proti Maxovi štval vlka, a zasyčal: „Teraz mi povedz, kto si a čo tu robíš!“
