Účinok ópia je ako mučenícka smrť mudžahedína. Zo začiatku vyvolá pocit, aký okúsi pomýlený martýr, keď trhavina rozmetá jeho chlpatú existenciu. 

 

Po chvíli, keď sa človek prestane cítiť ako rozomleté bravčové, prichádza absencia funkčnosti zmyslových vnemov. Nič nevidí, nepočuje, necíti. Je ako dávno rozpustený slepačí bujón vo veľmi riedkej polievke. Je reprezentantom dokonalého nič.

 

Potom sa, podobne ako v prípade vyznávača džihádu, objavia brány rajskej záhrady a sľúbená odmena.
Explózia radosti!
Donekonečna sa opakujúce záchvevy eufórie!
Koncentrované šťastie!
Človek má pocit, že dokáže čokoľvek!
Umocniť ten pocit, že je pánom vesmíru, prichádza sedemdesiatsedem panien pripravených dráždiť jeho najerotogénnejšiu zónu jazykmi...

 

„Juch!“

 

Tak ako každý šumák, aj opiát raz vyšumí. Potom prichádza vrchný vyberač daní –- realita.
Droga sa vstrebala, zužitkovala a ostal po nej bordel v hlave. Čo môže bolieť, bolí. Najhoršia opica je v porovnaní s ópiovou defragmentáciou mozgu iba neškodným zaškrabaním v krku.
Ešte horšie je zobudiť sa. Zobudiť sa niekde a netušiť kde. Ja si začínam zvykať.

 

„Och,“ zastonám. Najprv som chcel povedať, že to bolo niečo..., niečo úžasné, ale nakoniec som si to rozmyslel a vydávil sa. Akoby mi niekto strčil do hlavy metličky ponorného mixéru a točí nimi podľa ľubovôle. „Bastard!“

 

Netuším, kde som, a je mi to srdečne jedno. Spomínam si na gardistu, čo mi mohol odraziť hlavu z krku, alebo na kolohnáta, čo ma mohol zatĺcť do zeme a toto by sa nestalo. Aj na Rudolfa si spomeniem. Keby ma bol vtedy v tej hnusnej podzemnej kutici podrezal jak sviňu, dnes by mi nebolo tak na hovno, ako mi je.

 

Ležím v posteli. Keby som ležal na márach, rozdiel by bol zanedbateľný. Blíži sa ku mne nejaký plesnivý mastniak a usmieva sa na mňa.
„Alexander Fleming,“ predstaví sa a robí si starosti o moje zdravie.
„Drž hubu!“ odpovedám mu mierne rozladený.
Muž mi prikladá ruku na čelo v podozrení na zvýšenú telesnú teplotu.
„You are sick,“ povie vážne. Zistenie, za ktoré by mal dostať Nobelovu cenu, kokot jeden. Pomyslím si.

 

Napriek psychickému a fyzickému rozpoloženiu, do ktorého ma dostalo ópium, pozorne sledujem Škóta. Je láskavý a starostlivý, no má akosi naponáhlo.
„Thomas!“ zavolá od lôžka, kde ležím, na niekoho. Ten niekto sa blíži. Počuť jeho kroky. Dvere sa otvoria a k posteli kráča iný mastniak.
„Thomas,“ povie laureát. „My Brother,“ dodá a predstaví mi muža v bavlnených nohaviciach a rozgajdanej košeli.
„Hi,“ pozdraví Thomas.

 

Očné viečka mi oťažievajú. Cítim sa unavený, je mi zima, teplo, zle a chcem umrieť. Nemal som to fajčiť. Vyčítam si.
Bratia sa o niečom zhovárajú. O mne. Thomas stále krúti hlavou a nazlostene na mňa zazerá. Myslím, že nakoniec Alexander presadil svoje. Thomas rezignovane odchádza.
Vidím laureáta, ako pokladá na stôl noviny a na noviny malú sklenenú misku. Ustarostene sa na mňa pozrie, nasadí si klobúk, vezme koženú brašnu a odchádza.
Zaspal som.

 

Zobudilo ma vŕzganie dreva. Cez pootvorené dvere som zbadal Thomasa. Oddával sa milostným radovánkam so ženou. Žena by podľa môjho skromného úsudku mohla objaviť funkčnú povahu britvy a citlivými ťahmi obriadiť ochlpením zvýraznené partie svojho tela. Najmä pazuchy.
„Srať na ňu!“ povedal som si, napil sa z pohára vody, čo mi niekto pripravil k posteli a opäť zaspal.

 

Neviem, ako človek vníma plynutie času po magickom opojení ópiového čandu. Netuším, ako dlho som spal. Zobudil ma smäd a plieskavý zvuk tela o telo. Thomas opäť súložil. Žena bola iná. Rozoznal som to podľa pazúch.
Súložili postojačky hneď vedľa mňa. Po nejakom čase tvár žienky vyjadrila to, čomu sa hovorí La petite mort a po jej ostatnom stone sa Thomas odpojil.

 

Odkráčal k stolu s novinami, na ktorých bola položená sklenená miska. Do novín si utrel orgán, ktorý bol z pádnych dôvodov vlhký a odkráčal preč.
Nemal som síl zhnusene reagovať. Opäť som zaspal.

 

Zo spánku ma vytrhla prítomnosť tvrdého predmetu v ústach. Zľakol som sa. Na peľasti sedel Alexander. V ústach som mal teplomer. „Vďaka Bohu!“ pomyslel som si.
Krstný otec ušľachtilých plesní vyzeral spokojne. Teplotu som už nemal, no stále som sa cítil nanič.

 

Keď ukončil audit mojich vitálnych funkcií, nahliadol do misky na stole. Oči sa mu rozžiarili a na tvári zjavil víťazoslávny úsmev.
„Yes! Yes! Yes!“ výskal od radosti. „Yes, motherfucker!“ zvolal. Vzal sklenenú nádobu do dlaní. Noviny s roztečeným písmom sa od nej odlepili a dopadli na podlahu. Alexander Fleming držal v dlaniach zázrak, za ktorý ho v budúcnosti ocenia, akoby to bola tá najkrehkejšia vec na svete. To dojatie a úcta, čo sa mu zračili v očiach, pokazil jeden jediný okamih.
Našpúlil pery a miske venoval najsrdečnejší bozk, aký môže človek predmetu venovať.

 

Po tomto jeho geste som do kúta, hneď vedľa postele, hodil šabľu. Šabľa bola vskutku fenomenálna a premýšľal som o jej zaradení do môjho pomyselného rebríčka šabieľ, keby sa so mnou opäť nezačal točiť svet.

 

Zaznel zvuk. Jediný svojho druhu.
„Sssuuuooop!“
A bol som preč.