„Dňa 21. mája 2443 ste boli na priateľskom futbalovom zápase klasifikovaný ako kokot,“ zaznel mimoriadne príjemný ženský hlas z malého reproduktora na stole. „Na základe tejto klasifikácie ste boli umiestnený v cele predbežného zadržania. Čakajte na ďalšie inštrukcie, prosím,“ dodal hlas a myslel to smrteľne vážne.


„To musí byť nedorozumenie!“ protestoval som.


Namiesto odpovede sa v miestnosti približne trikrát tri metre rozžiarila holografická projekcia audiovizuálneho záznamu mňa a osoby, ktorá ma klasifikovala.


„To nie je možné!?“ povedal som v zázname.


Osoba sediaca vedľa mňa na štadióne, ktorého jeden jediný sektor vyzeral ako celý Old Trafforfd, sa na mňa prekvapene pozrela.


Bol to zavalitý muž s umastenou papuľou a výrazom človeka, čo je pripravený voliť ľavicu aj keby bol Stalin z mŕtvych vstal.


„To je kokot!“ začal vrieskať. „Ľudia! To je kokot!“ ukazoval na mňa prstom.


Projekcia sa zastavila.


„Bol to dostačujúci dôkaz?“ opýtal sa hlas z reproduktora.


„Nerozumiem!“ nerozumel som. „Tvrdíte, že každý, kto je označený ako kokot, je zadržaný?“


„A odsúdený,“ dodal hlas.


„To vám musia väznice praskať vo švíkoch.“


„Zaznamenávam náznak sarkazmu,“ povedal hlas a telom mi prebehol výboj elektrického prúdu. „Väznice sú prežitkom. Osoba usvedčená a odsúdená absolvuje proces riadenej postnatálnej interrupcie,“ povedal hlas a ja som sa vážne zamyslel.


Rekapituloval som situáciu.


V Katyňskom lese som prežil. Aj keď v zbrojnom sklade nebola ani jedna plynová maska a Rusi nám podkúrili plynom, prežil som a objavil sa na futbalovom štadióne niekde v ďalekej budúcnosti. Ten Poliak asi toľko šťastia nemal.


Sedel som na sedadle gigantickej tribúny a pozeral na vedľajší sektor, kde práve vrcholil požiar. Asi tridsať radov bolo v plameňoch a horiace ľudské telá padali cez zábradlie do záchranných sietí.


„Čo ti jebe?“ vybehlo zo mňa.


„To sú ultras,“ povedal tlsťoch sediaci vedľa mňa. „Sektor vyhradený pre vandalov. Často to pre nich končí tragicky, ale sú radi, že sa majú kde realizovať,“ dodal.


„Aha.“ Chlapík mi podal ekvivalent niečoho, čo som doma zvykol volať noviny. Plátok niečoho, čo by mohlo mať vďaka svojim digitálnym vlastnostiam prívlastok smart, akurát, že sa to váľalo všade. Bolo v tom všetko. Internet, televízia, noviny, časopisy, reklama, free porno... Všetko! Ten kúsok lesklého papiera reagoval na dotyk. Bol som uchvátený. Do chvíle, kým som si nevšimol nadpis článku pod aktuálnym dátumom.


Ocenenie Kažimírova kalkulačka


„Prosím ťa,“ oslovil som tlsťocha. „Kto je to ten Kažimír?“


„Ty to nevieš? Najväčší ekonóm všetkých čias. Po tretej svetovej, keď bol svet totálne v riti, sa zopár ľudí pozviechalo a dali to tu do cajku,“ vysvetľoval chlapík. „Potom sa prešlo na Kažimírov model financovania. Trvalo veľmi dlho, kým ho ľudstvo pochopilo, ale ukázal sa ako najefektívnejší,“ dodal.


„Ha?“ pokúšal som sa spracovať informáciu.


„A tá cena?“ vyzvedal som.


„Každý človek na planéte, čo zaznamená významný ekonomický prínos pre spoločnosť, je ocenený.“


„A tento rok to je?“ namiesto odpovede mi chlap vzal noviny z rúk, nalistoval v nich stranu s tvárou víťaza a podal mi ich.


Bol to Max. Ten Max, čo som ho niekde v štrnástom storočí stretol v zatuchnutej pivnici. Ten Max, ktorého kat Rudolf s takou chuťou týral. Ten Max, ktorého by akýkoľvek priemerný psychiater diagnostikoval ako mentálne retardovaného, nachádzajúceho sa v spodnom pásme podpriemeru. Niekde medzi idiotiou a imbecilitou.


„Max?“ opýtal som sa.


„Kapitán tímu FC Rebarbora.“


„ČO?“


„Real, Barca, Borusia,“ vysvetli veľmi stručne. Ako naschvál sa na obrovskej plazme zjavila Maxova tvár v drese FC Rebarbora. (WTF?) Štadión začal burácať. Dokonca aj ultras uhasili vatru, aby vzdali Maxovi hold.


„Ale veď on je duševne chorý!“ šepol som smerom k tučkovi a to bola fatálna chyba.


„To je kokot!“ začal vykrikovať a pár sekúnd nato ma vzala poriadková služba. Umiestnili ma do malej miestnosti s reproduktorom.


Najprv som čakal na obvinenie a potom na verdikt.


„Postnatálna interrupcia,“ povedal príjemný ženský hlas z reproduktora a zaželal mi príjemný zvyšok dňa.