Pred siedmimi tisícročiami objavili ľudia v Mezopotámii okrúhly predmet, čo dokáže vykonávať valivý pohyb a pomenovali ho koleso. Podľa historikov ho objavili náhodne a to tak, že ho izolovali z hrnčiarskeho kruhu. Pramene nehovoria viac o tom, či sa hrnčiarsky kruh z neznámych dôvodov prevrátil a odkotúľal a či prizerajúci Sumer pozorovaním valivého pohybu predmetu precitol v občerstvujúce poznanie a definoval koleso.
Historické pramene dokonca neprezrádzajú nič o tom, ako sa koleso dostalo do hrnčiarskeho kruhu, a keďže predmet v hrnčiarskom kruhu ešte kolesom nebol, mohli ho nazývať prinajlepšom - kolieskom.
Teórie sa rôznia.
Možno sa na ňom k Sumerom dogúľal starec z Cro-Magnonu, nešťastne nalepený na gigantickú skalu okrúhleho tvaru, čo sa z neznámych dôvodov uvoľnila zo žulového masívu. Následne Sumeri zužitkovali nezávideniahodnú skúsenosť Kromaňonca a využili ju vo svoj prospech.
Pôvod kolesa je potrebné hľadať v oveľa hlbšej minulosti, a to u slepej vetvy predchodcu Homo Sapiens, u neandertálca.
Pozostatky neandertálca sa po prvýkrát našli v Nemecku, v oblasti Neanderthal, kde sa ešte doteraz pohybujú ľudia v zvláštnom predklone s výraznými nadobočnicovými oblúkmi. Tamojšie ženy majú nápadné axilárne ochlpenie po celom tele a občasný turista má nutkanie domorodých obyvateľov kŕmiť banánmi.
Neandertálec vraj vyhynul, ale antropológovia Robert Martin a Svante Pääbo tvrdia, že v štruktúrach DNA každého človeka koluje gén neandertálca, čo veľmi vierohodne demonštruje pohľad bývalého prezidenta zaoceánskej mocnosti, keď sa tvári zúčastnene.
Pri veľmi štedrom povolení uzdy fantázie sa ktokoľvek dokáže preniesť do pradávnej minulosti a uvidí skupinku plaentropov, ako sa chystajú na lov, alebo zbierajú plody lesa, alebo sa iba tak venujú totemizmu, prípadne velebia matriarchát, a s matkou predstavenou pracujú na rozširovaní svojich radov vo vlhkej jaskyni.
Človek neandertálsky žil v pevnom spoločenskom zovretí skupiny. Ako jej člen mal reálnu šancu prežiť, a preto v skupine lovil zver, zbieral bobule, vyrábal jednoduché nástroje a spal. Ako jednotlivec alebo indivíduum sa staval do pozície náhodne okoloidúcej potravy väčších stavovcov, ktorých v tom období bolo všade požehnane.
Človek neandertálsky mohol vynájsť koleso, ale musel byť pri tom sám, a to bolo veľmi zložité, pretože sám bol len málokedy a keď už osamel, jeho životnosť rapídne klesala.
Napriek zložitému životnému údelu sa každou nocou naskytla príležitosť osamieť. V noci bolo totiž nutné strážiť oheň a bez zbytočného vyrušovania ostatných členov skupiny sa mohol venovať niečomu, čo by sa len veľmi ťažko dalo nazvať technickým myslením.
Pri svite mesiaca, ohrievaný plameňmi ohňa, prežívajúc strach z náhlej a nečakanej smrti, čo číhala niekde v kroví, zamestnával človek neandertálsky svoj mozog myslením. Bolo to skutočne veľmi dávno.
Pozoroval stromy, ktorých kmene mali kruhový tvar, hľadel na totem vyrobený zo stromu, ktorému sa s ostatnými cez deň klaňal a v neposlednom rade aj na špáradlo, čo si vyrobil z triesky totemu, aby si zvyšky mamutieho mäsa vyšpáral z dutiny zubu tri dni po tom, čo sa mamut servíroval.
So záujmom pozoroval pečený mamutí chobot, ktorý nakrájal primitívnym pästným klinom na tenké kolieska a potom na rôzne bobule, ktorými chobot zajedal.
Civel na jednotlivé časti svojho tela, čo sa okrúhlym tvarom podobali jedno na druhé. Na jabĺčko v kolene, lakeť, prsnú bradavku či očnú buľvu, ba na tvar úst a iných telesných otvorov. Všetko okolo neho mu chcelo akoby čosi naznačiť, ale človek neandertálsky bol veľmi rezistentný voči vonkajším vplyvom, a preto čakal ďalej a prikladal do ohňa polienka, ktoré boli vo svojej jednoduchosti tiež okrúhle.
Sedel pri ohníku, jeho vysoké čelo vrhalo okrúhly tieň na jeho zakrpatenú bradu a na hlavu mu zo stromu dopadol orech. Len o niekoľko tisícročí neskôr takto sedel Isaac Newton pod stromom a na hlavu mu spadlo jablko, tiež okrúhle ovocie, ibaže Isaac precitol, kým neandertálec sa iba poškrabal na okrúhlej hlave, kam orech dopadol.
Márne sa neuróny v mozgu pokúšali o intenzívnejší prenos informácii cez synapsie, centrum chápania ticho odpočívalo v okrúhlej mozgovej dutine primitívneho človeka. Keď bez ujmy na zdraví či živote prečkal noc, ráno sa tešil okrúhlemu slnku na obzore.
Neskôr, keď sa v skupine venoval zberu bobúľ, jedno maličké koliesko v jeho mozgu sa dalo do pohybu. Začal si všímať kruhovité predmety, ktoré ho obklopovali a spôsob, akým nimi manipulujú tvory v jeho teritóriu. Chrobáky a rôzny hmyz pred sebou kotúľali drobné bobule. Pásavec sa schúlil v prípade nebezpečenstva do klbka a zvláštny predchodca dnešného ježka napichoval lesné plody na ostne pokrývajúce jeho telo tak, že sa rozbehol, sformoval do kotúča a napichoval všetko, čo mu stálo v ceste. Slimák sa ukryl v bezpečí svojej ulity, odlepil sa od kôry stromu a k transportu využil okrúhly tvar svojho príbytku, v ktorom sa kotúľal dolu briežkom.
Človek neandertálsky slimáka sledoval a v hlave sa mu rozvidnievalo. Cítil, že niečo pochopil, že voľačo objavil a mozog mu pracoval na plné obrátky. V myšlienkach laškoval s predstavou neobmedzeného využitia predmetu, ktorý poľahky dokáže vyrobiť. Od radosti takmer vykríkol. Nechýbalo veľa a sformuloval by prvú viacslovnú vetu, niečo na spôsob „A predsa sa točí“, nebyť mamuta schovaného v kroví, čo sa rozhodol sadnúť si práve v momente, keď ho neandertálec míňal.
