Bol som na detskom ihrisku. Hojdal som synka v hojdačke a opätoval mu jeho dvojzubý úsmev. Nádherný deň. Účelovo som sa vyhýbal mamičkám, ktoré by mi rady porozprávali o Mame a mne, ale i o výhodách internetovej stránky farebne znevýhodneného kopytníka. Kým neprišiel akýsi tatko, mal som pokoj.
Začal voľačo tárať. Moje odpovede boli strohé a vyčerpávajúce.
„Hm," citoslovce, ktorým som dodával odpovediam váhu.
Začal splietať voľačo o svojom psovi. Že dostal oficiálny zákaz vodiť ho na detské ihrisko. Napriek tomu, že on, jeho pán, sa vlastnoručne podieľal na výstavbe ihriska, jeho pes na ten fliačik zeme nesmie.
„Hm," podporil som ho a hojdal synka ďalej. Ako za trest sa pri nás pristavili dve mamičky s ratolesťami žuvajúcimi Montessori hračky vyrobené spôsobom, akým sa varí hrsťová polievka. (Pozametáme kuchyňu a čo sa dá, z toho dačo zosmolíme.)
„To vážne!" začala jedna. Druhá ostávala v nemom úžase s otvorenou hubou, akoby čakala, že právom sa hnevajúci otecko jej čochvíľa vyplní tú dieru na tvári vlastným vtákom. Mal som chuť poslať ich do matky p..., ale ovládol som sa. Potom ten šulín povedal niečo, čo som strávil v súkromí svojej mysle.
„Nerozumiem, prečo by sa môj pes Nasko, nemohol hrať s deťmi na ihrisku. Má medzi nimi mnoho priateľov," povedal. „Budem sa sťažovať!"
„Chlapská reč!" povedala tá s otvorenou hubou.
Mysľou mi prebehol film. Z miesta som vyskočil a v spomalenom zábere som videl sám seba, ako jediným kopancom z otočky rozbíjam papule celej pomýlenej trojici. Film sa skončil. Naprázdno som preglgol. Ten hlupák práve rozprával o Naskovi, že on je veľmi mierumilovná brazílska fila. Vzal som synka z hojdačky, prehodil niečo v zmysle „Ježkove oči! To je už toľko?!" a pobral sa preč.
„Chlapská reč!" rezonovalo mi pár dní v hlave. Myslel som na ono slovné spojenie a v mysli sa mi vynáral obraz tej pizdy z ihriska.
Začal som hľadať definíciu toho pojmu. Slovo chlapa som zadával do vyhľadávača a prečítal takmer všetky formulácie. Ľúto mi bolo, že slovu chlapa sa venovali prevažne stránky, ktorých obsah je blízky takým zasieračom ovzdušia, akých som stretol na ihrisku.
Nakoniec som natrafil na video. Postarší pán, vyzerajúci ako kombiné Hviezdoslava Országha Pavla a akéhokoľvek homosexuála z demokratického hnutia, ktorému predsedá jeho honorabilita Ján Figeľ, rozprával o slove chlapa.
Ak by nemal šatku uviazanú pod krkom natoľko načechranú, že mu nebolo vidieť spodok brady, a nesedel by v kresle, v ktorom sa podľa všetkého písal román o veľkej láska, veril by som mu to viac.
Pomedzi jeho dlhé nádychy a neuveriteľné množstvo zaklipkaní očami som zachytil definíciu, ktorá ma uspokojila.
„Slovo chlapa je pojem, ktorým je vyjadrený záväzok nedokazovaný písomnou zmluvou ani ničím iným. Slovo chlapa je myslené smrteľne vážne a jeho vyrieknutie znamená, že záväzok je vopred splnený," povedal, olízal si pery a stokrát zažmurkal.
„Beťárisko!" pochválil som pána a spomenul na debila z ihriska. Robiť ramená pred mamičkami poznamenanými materským mliekom. Hrdina! Pomyslel som si. A Nasko sa istotne nevolá Nasko, ale Šarik a nie je to brazilská fila, ale smradľavý oriešok neistej farby. Srať naňho! Pomyslel som si.
K večeru som sa vybral na jedno malé do krčmy. Na moje prekvapenie do tej istej krčmy vtiahlo aj môjho kamaráta Jana. Bolo niečo okolo siedmej. Žene som sľúbil, že keď budem odchádzať, tak jej napíšem.
Najprv sme premýšľali, či nejdeme urobiť transparentný výskum zameraný na zmenu prežívania konzumenta tvrdého alkoholu. Akože čo sa so mnou bude diať po prvom poháriku, po druhom, či zaznamenám vedecky významné závery, keď pálenku preložím pivom, a či pôjdem vracať, keď som pred pitím nič nejedol. Nakoniec sme sa rozhodli, že výskum robiť nebudeme, nie sú na to vhodné podmienky.
Žene som napísal správu, že idem na jedno–dve a prídem o pol deviatej. O pol deviatej som poslal dodatok k oznamu, že predsa len si dám ešte jedno. O trištvrte na jedenásť sa Jano skydal zo stoličky. Pri pokuse zatlieskať mu za jeho pád som sa oblial pivom. Poslal som ďalšiu správu, že už dopíjam a idem. Dopil som o pol dvanástej.
Vykročil som z krčmy, rozlúčil sa s vešiakom a počas chôdze som poslal správu svojej manželke, že už kráčam. Asi o dvanástej som močil neďaleko našej bytovky. Oproti mne šiel pánko s veľkým psom na vôdzke.
„Nasko, k nohe!" zaznel povel od pána a pes, čo vyzeral, že by mi odhryzol hlavu tam, kde mám trup, sa poslušne vrátil k pánovi a mňa si nevšímal. Doma som bol o pol jednej. Síce som trocha smrdel, ale prišiel som presne tak, ako som žene sľúbil. Je dôležité dodržať sľub. Lebo slovo robí chlapa.
