Aj muži majú svoje dni. To je novinka, čo?
Napríklad taký pondelok, či utorok a stredu. Že je streda prekvapením? Tak si skúste predstaviť, že do užšieho výberu sa môže dostať štvrtok s piatkom a sobota kruh uzatvára.
Čo sa stalo s nedeľou? Čo by sa s ňou malo stať? Nedeľa je dňom pokoja a len barbar si môže dovoliť kaziť ju nám ostatným niečím, čo ukrýva za nehoráznosťami ako: migréna, bolesť brucha, depresia, smútok, hnev či čokoľvek iné, čo vďaka svojmu psychickému rozpoloženiu práve prežíva.
Jedna vec je byť empatický. Opýtať sa ženy, či ju bolí hlava, brucho, prsia, nohy, či ju neštvem, či sa jej nedýcha zle, či by si nedala vedro zmrzliny, ktorá by jej nechutila, lebo som ju určite kupoval s mojou zákernou matkou a okomentovala by to miernym „dúfam, že všetci zhoríte v pekle!“, tak s tým tak nejako človek ráta. Ono je známe a vedecky dokázané, že žena počas, ba dokonca pred menštruáciou trpí.
Každý je strojcom svojho vlastného šťastia.
Spomedzi rozporuplných tém, týkajúcich sa toho zvláštneho cyklu, je potrebné pripomenúť syndróm PMS. Laická i odborná verejnosť si mylne myslí, že sa jedná o predmenštruačný syndróm. Má to s tým niečo spoločné, ale popravde je skratka PMS odvodená od sprievodných javov, ktoré menštruáciu sprevádzajú a môže znamenať:
„Príšerne Ma Svrbí!“
„Prestaň Ma Srať!“
„Poha Máriu Svätú!“ (dôraz na „b“ sa intenzitou peroperných hlások mení na „p“, preto „poha“)
No najviac skratku PMS vyjadruje prepare to meet satan. A tu bol trafený klinec po hlavičke, lebo s cyklom prichádza do vašich príbytkov sám diabol..., a to si predstavte, že vyšla kniha s titulom Byť ženou je úžasné. Vieme teda, aj prečo vyšla kniha s titulom Kladivo na čarodejnice...
Ale späť k racionálnejším stvoreniam tohto sveta. Muži majú svoje dni. Akýsi ekvivalent ženského cyklu. Neopakuje sa v pravidelnosti jedného mesiaca, ba neopakuje sa vôbec v pravidelnosti, ktorá by sa dala zaznamenať matematicky.
Jednoducho príde a v tom období sa chlap zmení na uzlík koncentrovanej depresie. V tom období ho bolí dokonca aj vlastný úsmev.
Všetko je zbytočné. Nič nemá zmysel a pominuteľnosť existencie je zbytočne naťahovaná eventualita podmienená časom.
Hovorím z vlastnej skúsenosti. Keď ma cyklus zasiahol, bol prenádherný deň. Na ulici sa bezdomovec podelil o tú trochu mincí s deťmi, ktoré mali chuť na zmrzlinu, no nemohli si ju dovoliť. I sám zmrzlinár precitol a všetku zmrzlinu rozdal, s textom a nápevom piesne „Deň je krásny“ na perách. Myslím, že pri zmrzlinárskom bicykli bolo možné na chvíľu zahliadnuť dúhu, čo deti svojím smiechom vytvorili.
Bol štvrtok a myslel som na smrť. Aké spravodlivé by bolo umrieť. Každý človek na tejto planéte keby bol razom naposledy vydýchol a nechal krajinu tvorom, ktorí si ju zaslúžia omnoho viac než ľudský druh, to by bolo spravodlivé.
Potom som objavil nejaké peniaze vo vrecku. Jednu bankovku a pár mincí. „Smradľaví, chamtiví Feničania,“ pomyslel som si pri pohľade na peniaze. O koľko by bol svet krajším miestom bez peňazí? Uvažoval som a smútok sa rozrástol o to viac, keď som si uvedomil, že peniaze som mohol darovať deťom, ktoré by si urobili radosť studenou maškrtou.
Bolo mi tak clivo, že aj slze bolo ľúto opustiť oko. Mal som ísť do práce, ale nemal som silu pohnúť sa z miesta. Najradšej by som bol, keby ma v ten okamih zasiahol blesk a zo mňa by neostalo vôbec nič. Prestal som komunikovať.
Do práce som nešiel ani v piatok. Ostal som ležať doma a čakal na ničotu, ktorá sa, podľa mňa, mala každú chvíľu na mňa zosypať. Pocit bezradnosti sa stupňoval. Ležal som s otvorenými očami a pozeral do prázdna. Čas sa vliekol jak záblesk slobody nad Kóreou.
„Boha! Kórea!“ napadlo mi a spomenul som si na všetko, čo som o tom Bohom zabudnutom štáte kedy počul, čítal, videl.
To, čo som prežíval, sa dalo charakterizovať ako recept, pri ktorom je potrebné vziať kilo depresie, ktorú rozmiešame so smútkom, clivotou, veľkou dávkou bezradnosti a bezmocnosti, a to všetko sa pretrepe v nádobe žiaľu a horkosti. Podáva sa s plátkom koncentrovaného zármutku. Piatok som prečkal.
V sobotu som premýšľal nad tým, že prestanem dýchať. Veď načo? Uvažoval som. Rodinní príslušníci ma sem-tam navštívili v mojom paláci úzkosti v snahe rozveseliť ma. Všetky pokusy som odignoroval. Nikoho som neobťažoval a sám som nechcel byť otravovaný. Moju vlastnú existenciu som pokladal za smrteľný hriech a túžil som nebyť.
S odstupom času sa na to pozerám celkom ináč. Nič ma nebolelo, no bolesť, tá vnútorná, bola neuveriteľná. Nedokázal som sa pozrieť na vlastný odraz v zrkadle, prehovoriť k sebe samému, nieto k niekomu inému. Nechcel som byť na obtiaž. Nikomu som nechcel psuť vzduch svojou zanedbateľnou zbytočnosťou. Vskutku to bol veľmi zvláštny pocit. Naposledy som ho pociťoval pred troma rokmi. Odvtedy nič.
Potom prišla nedeľa. Na raňajky som si dal párky a sadol si k telke. Išla formula. Fandil som Alonsovi a dúfal, že sa Šumi niekde rozplesne. Rozplesol sa Pérez a vyhral to Vettel. Bolo mi to srdečne jedno. Ten pocit bol razom preč.
Zvláštne na tom všetkom je, že ani len netuším, čo bolo spúšťačom tej zvláštnej melancholickej nálady so sklonmi k filozofovaniu o živote a smrti, no prečkal som to so cťou.
A aké ponaučenie z toho všetkého plynie?
Byť mužom je úžasné.
