Mám doma knihu. Volá sa Reč tela. Je na hovno. Teda, ani na hovno nie je, lebo je mimoriadne malá, teda hygienický výter drobnými útržkami strán by bol sprevádzaný toaletným faux pas. Jediný osoh, ktorý z nej mám, je ten, že som ňou podložil chladničku na tej strane, kde je odbitá nôžka.
Píše sa v nej, že pokiaľ človek klame, obvykle sa dotýka koreňa nosa alebo si ho trie. Je to kravina, lebo minule som klamal šéfovi, ruky som mal vo vreckách, ktorých podšívky mám deravé, a dotýkal som sa a dokonca trel si koreň, ktorý s nosom nemá zhola nič.
Ďalej sa v nej píše, že pokiaľ sa človek pri rozhovore s iným drží za bradu, myslí na niečo iné. Túto definíciu by som rád vyvrátil. Svojho času som bol konfrontovaný s persónou bez domova, ktorá by bola rada obohatila svoj finančný fond o moju zbierku mincí a popri evidentných lžiach si trela bradu. Nie z dôvodu, že by myslela na niečo iné, ale preto, že jej kremžská horčica zaschla na zanedbanej tvári a bolo nutné ju odstrániť.
Kniha o reči tela mi je teda na to, aby som poznal reč tela našej chladničky. Keď sa nakláňa, znamená to, že je dobre zásobená a v dome prevláda hojnosť. Keď stojí rovno, ostáva mi ísť na nákup a zabezpečiť rovnováhu vesmíru alebo ju podložiť iným titulom, najlepšie tým, čo ma naposledy tak veľmi pobavil: Sex - rýchlo a ľahko. (Prečo ešte nikto nenapísal Sex - pomaly a ťažko mi nedáva spať.)
Ale späť k reči tela. Ono, posturikou sa zaoberá odvetvie sociálnej komunikácie a vníma ju ako neverbálnu komunikáciu. Pokiaľ sa nájde (ja verím, že áno) ktosi, kto by ma chcel opraviť alebo vyvrátiť uvedenú definíciu, tak nech ráta s tým, že jeho prípadnú poznámočku si prečítam s aktívnym škrabaním brady a jemným trením koreňa ... nosa, pochopiteľne.
Rady, ako odhadnúť osobu len na základe jej neverbálnych prejavov sú v konečnom dôsledku nanič. Jedinú výnimku tvoria deti, lebo ich prirodzenosť je sprevádzaná onými prejavmi, čo sú opísané v knihe, a teda predstavujú jedinú skupinu, na ktorú je možné poznatky z knihy aplikovať.
S dospelými je to celkom ináč. A s mužmi už úplne. Vezmime si také prekríženie rúk na prsiach. V knihe sa píše, že znamená nervozitu alebo vnútorný nepokoj. No ja tvrdím, a dovolím si aj za ostatných pánov, že pokiaľ má muž ruky prekrížené na prsiach, tak to z toho dôvodu, že si nenápadne ohrieva dlane a prsty pod pazuchami. Pokiaľ má prekrížené ruky na prsiach žena, môže to znamenať čokoľvek od „kde si sa flákal,“ cez „mám ťažké cecky, už ma z nich láme v krížoch,“ až po „Nela v búrlivom zas plakala,“ a nie že je nervózna ona, ale o chvíľu budú všetci v jej prítomnosti.
Podľa tej malej knižky je veľmi dôležitý úsmev. Zaň je vraj možné ukryť všeličo a je veľmi dôležité postrehnúť rozdiel, či sa jedná o úsmev úprimný alebo falošný. Muž sa smeje, keď mu je smiešne. Keď sa smeje žena, muž sa cíti nesvoj. Žena je totižto majstrom pretvárky a dokáže vyčariť úprimný úsmev, zatiaľ čo vám sype do kávy jed.
Ďalšou záhadou je smer chodidiel v stoji. Je neuveriteľné, koľko hlúpostí sa zmestí do takej malej knihy, ktorou mám podloženú chladničku. Totižto, pokiaľ človek stojí a chodidlami vytvára veľké tlačené „V“, vyjadruje ústretovosť a svojím postojom dáva najavo, že vás prijíma.
Ústretovosť dokážu úžasne demonštrovať ženy, keď nielen chodidlami, ale celými dolnými končatinami vytvoria to písmenko s rozpätím niečo do dvoch metrov, pritom na sebe nemajú oblečené vôbec nič a ležia na chrbte. Takto vytvorené vé znamená vilkomen s obyčajným v, jedným l a jedným m.
Muž keď stojí, tak to preto, lebo si nemá kam sadnúť a smer jeho chodidiel je determinovaný tým, či má alebo nemá ploché nohy.
Iným samopašníctvom knihy je problematika očného kontaktu. Vraj je „najdôležitejší“ v neverbálnej komunikácii. Všimli ste si, že je uvedený až teraz? Nie je vôbec taký dôležitý. Ako príklad by som uviedol osobu naslovovzatú, niekoho, kto s tým má reálnu skúsenosť. Stevie Wonder a jeho pohľad na vec. Myslíte si, že rieši niečo také plytké, ako je očný kontakt? Keď sa s ním budete rozprávať, verte, že sa k nemu môžete postaviť i chrbtom a on ani brvou nemihne. To prezrádza veľa o mužskej tolerancii.
Za ženy stačí spomenúť klišé, ktorým nás s pravidelnosťou bombardujú pri akýchkoľvek príležitostiach: „Pozri sa mi do očí a povedz...“
Kniha mimo iného uvádza i to, že ležanie tiež čo-to prezrádza o nás ľuďoch. Vraj keď ležíme na boku sme srdeční a uvoľnení. Keď na chrbte, sme napätí, plní očakávaní a zároveň zraniteľní a ľah na bruchu som nepochopil. Teória ľahu mi vŕtala hlavou, preto som sa rozhodol otestovať ju v praxi.
Je zvláštne, že keď si v Tescu medzi regálmi ľahnete na bok, nikomu neprídete srdečný, ale všetci sa vás opýtajú, či vám niečo nie je. Rovnaké to bolo aj v Lidli. V Kauflande si ku mne ľahlo také malé dievčatko, lebo nápad ľahnúť si v obchode na dlážku jej prišiel úžasný. Z obchodu ma vyhodili. Dievčatko tam mohlo ostať.
Na pošte mi prišlo príhodné (kým som čakal v nehýbajúcom sa rade) ľahnúť si chrbtom na dlážku, čím som chcel zdôrazniť očakávanie. Vôbec som očakávanie nehral. Rad sa hýbal slimačím tempom. Dajaká čakateľka na dôchodok mi chcela poskytnúť dýchanie z úst do úst, lebo si myslela, že kolabujem. Keď sa k mojim ústam blížila jej bezzubá tlama plná holých ďasien, dvihol som sa a poštu urýchlene opustil.
Chystám sa ešte niekedy ľahnúť si niekde na brucho, ale neviem, ako to okolie prečíta, lebo ani ja neviem, čo ležaním na bruchu vyjadrím. Možno nohami urobím veľké tlačené V, aby bolo všetkým jasné, že som ústretový človek.
