Merde!
Písal sa rok 1815 a jeho veličenstvo cisár Napoleon Bonaparte sa po dočasnom nedobrovoľnom exile na ostrove Elba vrátil do spoločenského povedomia a osemnásteho júna spomínaného roku, v nedeľu večer, neďaleko belgického mesta Waterloo, prehnal svoju francúzsku armádu krvavým kúpeľom.
Samozvaný cisár, merajúci niečo okolo metra a pol, mával zásadu zastaviť sa pred každým úspešným bojovým ťažením vo francúzskom regióne Champagne, kde zo zásady chľamtal lahodný bublinkový mok, ktorý o niekoľko rokov neskôr začal celkom úspešne imitovať Hubert. Pár dní pred osudnou nedeľou, osemnásteho júna 1815, sa v Champagne nezastavil, čo sa odzrkadlilo na bojisku.
V nedeľu podvečer stála oproti francúzskej armáde na čele s triezvym zakomplexovaným chlapíkom, so smiešnym klobúkom na hlave, koalícia armád európskych panovníkov. Bol na nich vskutku utešený pohľad, až kým do seba nezačali rúbať, sekať, mlátiť a ťať. Na bojisku to vyzeralo ako na zakáľacom festivale, kde sa hodnotil švih, úder, seknutie, ale aj najviac rozpáraných brúch na meter štvorcový, prípadne technika vytrhnutia čreva protivníka obyčajným palcátom, či prevedenie preseknutia kolena v jabĺčku mečom.
Spomínaná nedeľa, ktorá sa zapísala do kroník veľkými písmenami, bola skutočnými jatkami, a nebyť inej udalosti v severoírskom Londonderry o niekoľko desaťročí neskôr, tak hudobné zoskupenie U2 by v pesničke Bloody Sunday nespievalo o protestoch v uliciach, ale práve o bitke pri Waterloo a možno aj o francúzskom generálovi Pierrovi Cambronne a jeho nesmrteľných slovách o hovne.
Vojská koalície, tvorené rôznorodou škálou vojakov z niekoľkých európskych krajín, viedli vyrovnaný súboj s armádou, čo obvykle raňajkovala croissanty alebo bagety. Skóre bolo nerozhodné. Na oboch stranách rovnaká spúšť, ale k večeru sa tí, ktorí na obed obľubujú jesť slimáky, dostali do úzkych a vyzeralo to s nimi tak, že na večeru si neovlažia jazyky vo víne. A to si všimla skupina vojakov koalície z oblasti Hannoverska, partia Sasov s umastenými fúzami.
„Hans, Uwe, Markus, Zikmund, Tobias und du Gerhard, Mahlzeit!“ zaznel povel z úst Germána, ktorý krátkou analýzou vyhodnotil situáciu na bojisku ako „zaobíde sa bez našej prítomnosti“ a rozkázal: „Eine kleine kurze Piknik fűr mich und meine Freunde!“
A tak Hans, Uwe, Markus, Zikmund, Tobias und Gerhard založili oheň takmer v strede toho krvavého diania, na pláňach neďaleko Waterloo. Do ohňa prihadzovali drevo z armádnych zdrojov protivníka, kolesá z konských záprahov a drevené pažby francúzskych muškiet. Kovové štíty, chrániace hrude frankofónnych koníkov, využili Sasi z Hannoverska na improvizovanú poľnú kuchyňu, na ktorej grilovali prevažne Weißwurst. A Weißwurst, francúzsky generál Pierre Cambronne, anglický generál Charles Colville a nedorozumenie v komunikácii sa stali motiváciou k útoku hannoverských Sasov.
Zikmund nerušene otáčal biele klobásky na rozohriatom štíte neznámeho francúzskeho vraníka, nevšímal si svištiace sekery okolo hlavy, kamene a iné zbrane, a „mit Kamaraden“ sa tešil na prvé zahryznutie sa do šťavnatého mäsového výrobku, čo Gerhardovi na cestu k Waterloo nabalila manželka Brigitte.
Zhodou okolností sa v tesnej blízkosti improvizovanej poľnej kuchyne zastavil francúzsky generál Cambronne a niekoľko desiatok metrov oproti nemu generál Colville.
„Wer ist das?“ opýtal sa prežúvajúc klobásku Markus s pohľadom mieriacim na Cambronneho.
„Nur ein Scheisskerl,“ (iba nejaký pajác), odpovedal mu Tobias a namočil si Weißwurst do kari omáčky.
„Und der?“ opýtal sa opäť a ukázal na Colvilla.
„General!“ odpovedal mu Uwe.
Partia Sasov si vychutnávala národný pokrm a sledovala blížiaci sa konflikt medzi generálmi.
„Vzdajte sa!“ povedal anglický generál Charles Colville Cambronnemu.
Ako naschvál sa práve v tom okamihu ozval Hans, obdivujúc bielu klobásku, a povedal: „Die sieht als ... (tá vyzerá ako...),“ nedopovedal, pretože z úst Pierra Canbronneho zaznela odpoveď na generálovu výzvu.
„Merde!“ zvolal hrdo Cambronne.
„Čo povedal?“ opýtal sa Hans.
„Hovno,“ odpovedal mu Markus, ktorý ako jediný rozumel reči napoleonskych vojsk.
„On tvrdí, že Weißwurst vyzerá ako hovno?“
„Čo povedal?!“ ozval sa dotknutý Gerhard.
„Že tvoja žena robí klobásky, čo vyzerajú ako hovno,“ odpovedal mu Hans.
„Scheisse? Ja ti dám Scheisse!“
Po týchto slovách generála Pierra Cambronneho, ktoré sa zapísali do análov histórie, sa zakáľací festival prehupol do svojej finálnej fázy a trval do neskorej noci. Sasom nikto nevysvetlil, že odpoveď patrila anglickému generálovi a nie im. Nikto sa im totiž v daný okamih neodvážil vysvetľovať komunikačné faux pas, pretože sa rozbehli ako nahuckaný pes a nešetrili nikoho so smiešne vyzerajúcim klobúkom na hlave. A možno aj kvôli Sasom z Hannoverska a Weißwurstu trvala bitka pri Waterloo iba jeden jediný deň, a Napoleon odcestoval za svätou Helenou.
