Cibetková káva
„Prosím si jedno presso s mliekom,“ povedal som predavačke obsluhujúcej stroj na kávu.
„S mliekom?“ opýtala sa a upravila si vlastnoručne vyrobenú menovku na tričku.
„Áno,“ odpovedal som trpezlivo.
Kým sa pani venovala obsluhe stroja, analyzoval som menovku, ktorú s hrdosťou nosila na ľavej strane hrude. Mala na nej uvedené svoje meno. Päť písmen svietiacich na bielom podklade vyzeralo, akoby každé jedno z nich písala iná osoba s individuálnou poruchou grafického prejavu.
„Chceli ste aj mlieko?“ uistila sa, aby zabránila bufetovému faux pas.
„Áno,“ nestrácal som trpezlivosť.
Položila predo mňa plastový pohár s teplou tekutinou len letmo pripomínajúcou kávu.
„Chceli ste aj mlieko, však?“ nevzdávala sa.
„Aj kávu,“ podotkol som pri pohľade na brečku v pohári, pripomínajúcu voľačo, čo sa v medicíne označuje pojmom diarea.
„Takže bez mlieka?“ pokúšala sa ma zmiasť osoba.
Niečo mi hovorilo, že keď Boh rozdával inteligenciu, ona bola na workshope s názvom Menovky, kde očividne tiež nedávala pozor.
„S,“ dodal som.
Trpezlivosť ruže prináša. To isté si hovoria chovatelia malej kunovitej šelmy Kopi Luwak. Zvieratko, cibetka, využívané na spracovanie kávových zŕn špecifickým spôsobom.
Kávové zrná sa preženú tráviacim traktom malej šelmičky, fermentujú, kým nedosiahnu svetlo na konci tunela. Zrná tunel opustia a sú pripravené k finálnemu spracovaniu. Olúpu sa, opražia, pomelú a sú distribuované náročnému zákazníkovi pod názvom Cibetková káva.
Náročný zákazník je osoba, ktorej nestačia polievky z takmer vyhynutých zvierat, ani paštéty z hmyzu, ktorý vyzerá nechutne už v larválnom štádiu, alebo nakladané ryby Sűrstromming, smradľavé ako gangrénou napadnutá kopa hnoja...
Náročný zákazník, považujúci sa za labužníka či pôžitkára, je presvedčený, že výkal v akejkoľvek jeho podobe predstavuje gastronomický vrchol, akýsi kulinársky Olymp, jediný, ktorý môže dosiahnuť.
Ja som sám seba považoval za bežného konzumenta, bažiaceho po presse s mliekom. Až doteraz.
„Prosil som si presso s mliekom,“ povedal som lúčiac sa s trpezlivosťou.
„Veď ste povedali, že bez mlieka,“ prekrúcala realitu žena s menovkou.
„Zavolajte mi vedúcu,“ požiadal som.
„Vedúca!“ zaznel jej hlas, nesúc sa celým bufetom. Uvedomil som si, že vedúcu som mohol zavolať sám.
„Prosím?“ prehovorila vedúca s prepracovanejšou menovkou Lenka na hrudi, vyrobenou v jednoduchom textovom programe a vytlačenou na tlačiarni.
„Pán ma presviedča, že chcel kávu s mliekom, keď som jasne počula, že bez mlieka,“ bránila sa obsluha kávovaru.
„Tak ako to bolo?“ podozrievavo začala súd Lenka.
„Žiadal som presso s mliekom a toto je výsledok,“ ukázal som na žbrndu v pohári predo mnou.
„Ci, Betka! Toto nemôžeš zákazníkovi ponúknuť!“ zaznela Lenkina výčitka. „Veď to vyzerá, ako...“
„Hovno,“ doplnil som Lenkin výrok, kým pohľadom skúmala obsah pohára.
Lenka mi urobila nové presso s mliekom a dokonalou penou. Bolo vynikajúce.
Ubehol čas a bufet zaradil do svojej ponuky novinku v podobe cibetkovej kávy. Pôvod zŕn a spôsob, akým ich pripravujú, ostal pre mňa záhadou, ktorú odmietam rozlúštiť.
Len skutoční fajnšmekri oceňujú tento skvost citlivo pripravovaný osobou s menovkou na hrudi.
Vždy, keď si niekto u spomínanej osoby objedná kávu a následne z nej ochutná, gambu mu vykrúti do všetkých strán a v očných bielkach mu nezvratne popraskajú vlásočnice.
Po tomto nezabudnuteľnom zážitku pozrie na pani s menovkou a povie: „Ci, Betka! Tá píše!“
