Listy
Dr. Alfréd Frischvogel, psychiater, ordinujúci na štvrtom poschodí miestnej polikliniky v malej ambulancii, sedel vo svojom koženom kresle, prstami si masíroval spánky a sledoval kopiacu sa korešpondenciu na jeho stole. Za posledný polrok mu prišlo poštou neuveriteľné množstvo listov od neznámeho odosielateľa podpísaného na každej obálke akousi imitáciou erbu podobajúcou sa na vatikánsky címer.
Spoločnosť mu robili dvaja iní psychiatri, študujúci atypickú korešpondenciu, figurujúci v tejto kauze ako jeho podporný tím.
Pripustil, že za osobou fanatického korešpondenta sa mohol ukrývať niektorí z jeho pacientov z minulosti, ale aj potenciálny budúci pacient, s čím jeho konzultanti súhlasili.
Pokúšali sa na problematiku nahliadať z profesionálneho hľadiska, ako psychiatri, a dospeli k záveru, že v prípade horlivého pisateľa ide o poruchu v odbornej terminológii nazývanú ako grafománia.
„To sedí, jasný prípad grafomana,“ povedal doktor Frischvogel pri určovaní diagnózy z listov, čo mu boli doručené.
„V listoch je evidentná obsahová roztrieštenosť, štylistická stránka sa pohybuje na úrovni hraničného pásma mentálnej retardácie a gramatika,“ vzdychol si doktor, „to nie je gramatika. To je agramatizmus!“ rozčúlil sa.
„Pokoj, kolega,“ tíšil ho jeden z akademikov.
Vrásky na čele mu robili najmä vetné kombináty nachádzajúce sa v písomnom prejave anonyma, pretože boli zvláštnym spojením slovných druhov, ktoré by sa v takto nemali nachádzať v žiadnom texte.
Často to boli citoslovcia, tvoriace základnú jednotku komunikovaného obsahu,
„šplech, žblnk, žbrnk, kŕk, škvrnk, švác, ej, ci pištoľ!“, ktoré nedávali vôbec žiadny zmysel.
Inokedy list obsahoval list tvorený absurdné grafické zápisy rôznych čísel s názvom Prvočísla, no v celom texte sa nenachádzalo ani len jedno číslo deliteľné iba sebou samým alebo iba jednotkou.
„Venovali ste pozornosť sklonu spoluhlások v listoch v porovnaní so sklonom samohlások?“ ozval sa do ticha jeden z psychiatrov.
„Ó, áno!“ odpovedal doktor Frischvogel. „Niekoľko listov som dal na chemický rozbor. Každú chvíľu by mi mali poslať výsledky z laboratória,“ dodal.
„Kvalita papiera, farba atramentu a tá zvláštna vôňa,“ analyzoval jeden z listov s poetickým názvom Spojenie druhý špecialista. Text bol vytvorený výlučne spojkami. Voľajaké nelogické zamyslenie alebo vyznanie subjektu, niekomu alebo niečomu inému, pomyslel si ten z doktorov, čo si Spojenie prečítal.
„Jednako alebo dokonca, či predsa aj s či so! Alebo najprv? Či potom?“ prečítal úryvok zo Spojenia znalec ľudských duší. „Subjekt sa pokúša vyjadriť svoje emócie, možno obavy, možno niečo silné, ale akosi mu uniká podstata, a akoby hľadal tie správne slová,“ podelil sa so svojimi závermi psychiater a špičkou jazyka sa dotkol listu. „Hm.“
„Dobrý deň!“ dvere na ordinácii sa otvorili a trojicu zo zamyslenia vytrhol prefajčený hlas pána Gazdiča.
„Dobrý deň, pán Gazdič, čo vy tu?“ opýtal sa evidentne prekvapený návštevou pána Gazdiča doktor Frischvogel.
„Recept. Došli mi pilulky, tak reku, že mi nejaké predpíšete,“ povedal úprimne.
„Aká zvláštna chuť,“ prehovoril ten, čo si prečítal Spojenie a následne ho ochutnal, ignorujúc prítomnosť pána Gazdiča.
„Korenistá,“ pridal sa druhý zo vzdelancov a ochutnal svoje Humorné parte, napísané vtipne v rytmicko-syntaktickom paralelizme.
„Vážne?“ začudoval sa Frischvogel a okoštoval Prvočísla. „Cítim rascu!“ povedal po chvíli, než sa mu v ústach rozplynula chuť listu.
Pán Gazdič chvíľu trojicu sledoval a zamýšľal sa nad profesionálnou deformáciou, ktorej mohli psychiatri podľahnúť, a vzal do ruky jeden z listov, ešte neotvorený, ukrytý v zalepenej obálke. Otvoril ho, prečítal text a pohľadom prebehol imitáciu erbu.
„Ej, do Boha!“ zaklial. „Na vašom mieste by som to nekoštoval!“
„A to už prečo, pán Gazdič?“ povýšenecky sa opýtal Frischvogel.
„Vážne, prečo? Ste snáď odborník na grafický prejav?“ spýtal sa druhý.
„Alebo ste psychiater?“ dodal tretí.
„Veruže nie som odborník ani na písmo, ani na psychiku, ale rozoznám papier, ktorým si niekto utrel riť,“ povedal, a nevšímajúc si zdesené pohľady doktorov čakal na recept.
Dvere na ordinácii sa otvorili po druhýkrát. Do miestnosti vošiel pracovník laboratória s výsledkami.
„Zdravím, doktor. Listy sme podrobili analýze a mám pre vás dve správy,“ zakašľal a zväzok listov podal doktorovi Frischvogelovi.
„Rukopis sme porovnali s rukopismi všetkých pacientov, ktorých ste v minulosti liečili, a prvým zistením je, že rukopis týchto listov patrí istému pánovi Šulekovi. Druhé zistenie sa týka atramentu, ktorým sú listy napísané,“ povedal a trojica vzdelancov si vymenila zhrozené pohľady.
„Ide o to, že ten atrament nie je tak celkom atramentom. Ak sa smiem vyjadriť čo najerudovanejšie, tak vám poviem iba toľko, že listy sú napísané skvapalneným biologickým odpadom istého pána Kmeťa. Prajem pekný deň,“ povedal pracovník laboratórií a odišiel.
Traja psychiatri len nemo zízali na výsledky, ktoré im laborant nechal položené na stole.
„Doktor, ten recept,“ zopakoval svoju požiadavku pán Gazdič.
„Vy ste o tom vedeli?“ zhrozene sa opýtal doktor Frischvogel ukazujúc na hromadu listov.
„O čom to, dočerta, rozprávate?!“ Pán Gazdič vzal doktorovu ruku s pečiatkou do svojej ruky a opečiatkoval recept. „Ďakujem!“
„Vy ste to vedeli!“ zopakoval doktor sledujúc slabý úškrn v tvári pána Gazdiča.
„Viete mi to dokázať?“ usmial sa Gazdič a položil jednu obálku s erbom rovno pred doktora. „Mimochodom,“ tlmil smiech, „toto je erb Vatikánu, tiež známy ako znak Svätej stolice. Prajem pekný zvyšok dňa!“ odišiel a dvere za ním urobili plesk.
„Svätá stolica!“ zopakoval Frischvogel a šprintoval k umývadlu vypláchnuť si ústa.
