Premena
Volám sa Chleba. Krajec Chleba. Som vláčny a mäkký. Na povrchu chrumkavý, v jemnom odtieni hnedej farby a môžem sa pochváliť dvoma zrniečkami rasce. Ešte pred krátkou chvíľou som ležal na tanieri, hneď vedľa šunky, troch paradajok a plátku syra.
Pristála na mne mucha.
„Onedlho nastane v tvojom krátkom živote výnimočný zlom,“ povedala.
„Čo ty o tom vieš?“ zakričal som. „Ty máš v hlave akurát tak hovno!“ neovládol som sa.
„Kiežby,“ pomädlila si ruky, „hádam si nemyslíš, že tu budeš tvrdnúť!“ dodala a odletela.
Neviem, čo tým myslela, ale vzápätí bolo zo mňa hneď niekoľkokrát odhryznuté a ocitol som sa v akejsi dutine s tridsiatimi dvoma predmetmi slonovinovej farby.
Kým som bol v dutine sám, nevadilo mi, že moja kompaktnosť bola narúšaná. Ale keď boli do ústnej dutiny vložené paradajka so šunkou, to ma troška rozladilo. „Prečo sa do mňa miešajú?“ pýtal som sa. Tridsaťdva predmetov pokrytých sklovinou nás tvarovalo do jednej neforemnej guče a akýsi ružový sval nás posúval do pozadia.
Zmiešaný s paradajkou, šunkou a slinami som skĺzol hltanom a neskôr pažerákom do mláky na dne orgánu, čo sa volá žalúdok.
Zvláštny kyslý puch som prisudzoval tomu, že v žalúdku sa nevetralo, čo mi potvrdila neprítomnosť okien.
„To je ale úroveň!“ pomyslel som si a s nedôverou som sledoval plátok syra, brodiaci sa žalúdočnou kyselinou.
Cítil som sa zvláštne. Odrazu zo mňa všetko opadlo. Paradajka aj šunka. Na muchu som úplne zabudol a nechal som sa unášať vírom kyslej tekutiny, ktorej som sa celý odovzdal.
Vnímal som, ako sa mení moja podstata, štruktúra a osobnosť. Akoby som prežíval reinkarnáciu v opačnom slede. Bol som presvedčený o tom, že sa mením na niečo iné, lepšie a väčšie, než si dokážem predstaviť.
Prešiel som dvanástnikom, dlhým presne dvanásť palcov, do ktorého ústila podžalúdková žľaza a žlčník. Pankreas si ma nevšímal, zato žlčník ma sfarbil do žlta.
V lačníku som sa ani len neohrial a už som bol v bedrovníku, kde som strávil takmer hodinu.
Zo steny tejto časti tenkého čreva na mňa zazeralo neuveriteľné množstvo všelijakých baktérií a výrastkov a za každou zákrutou sa do mňa navážal vždy iný enzým.
„Ideš, potvora!“ zahnal som sa rascou po črevnej mikroflóre.
Odrazu sa steny rozostúpili a ja som sa ocitol v priestrannejšej rúre, kde bolo celkom príjemne, až do chvíle, kým som nebol natlačený na zapáchajúcu, mazľavú hmotu. Veril som, že tlačenica bude dočasná a že v skutočnosti ide o daň, ktorú musí zaplatiť každé jedlo predurčené na veľké veci.
Nikde som nevidel šunku ani paradajku, čo som pripisoval skutočnosti, že len vyvolený to dotiahne tak ďaleko ako ja. Táto myšlienka ma hriala.
Pokračovanie v púti skrz rúru hrubého čreva ma totálne vyšťavilo. To však nebolo to najhoršie. Z času na čas sa rúrou prehnal horúci poryv vetra, ktorý takmer spálil rascu, držiacu sa ma tak verne.
Pohyb hmoty, ktorej som sa stal súčasťou, sa náhle zrýchlil. Masa bystro zasvišťala vzduchom a všetci my, spojení fermentáciou do jedného hnedého ja, sme sa rozpleskli pod lopúchom na kameň.
Lúče slnka, predierajúce sa skrz medzery lopúchov ma príjemne hriali na povrchu. Všetko okolo mňa bolo nádherne zelené. Všade voňal čerstvý vzduch a ja som vedel, že moje očakávania boli naplnené.
Užíval som si podmanivý moment koncentrovaného blaha, ležiac na úbočí neďaleko zurčiaceho potôčika a naplňovala ma rýdza radosť.
Odrazu na mne pristála mucha.
„Á, opäť sa stretávame.“ zabzučala.
