Pamätám si časy, keď som upieral oči k nebesám a myslel si, že nad nami je len Boh. Predstavoval som si ho zhruba niekde v rámci našej slnečnej sústavy, možno na Marse alebo tak, aby nás mal poruke, ale zároveň si zachoval auru tajomna a istý odstup. Trvalo to zhruba dovtedy, kým som sa nedostal k Aktom X, čo bolo ešte pred pubertou. Potom som žil chvíľu v tom, že okrem Boha sú tam niekde aj mimozemšťania. Neskôr som koncepciu Boha opustil a veda mi taktiež prikývla, keď som vďaka záberom z Marsu zistil, že tam je len hromada šutrov a nikde ani stopy po bradatej éterickej bytosti na honosnom zlatom stolci. Na mimozemšťanov už tiež tak úplne neverím, ale rád nechám poštekliť svoju fantáziu nejakým podnetným sci-fi filmom. Napríklad nedávno som si v krátkom slede pozrel hneď tri, z ktorých dva som zámerne vyberal z béčkového súdka. To som ale netušil, že aj ten tretí, minuloročný, sa svojím scenárom utopí v smradľavých vodách béčkovej produkcie. Ale poďme k samotným filmom.
Plan 9 from Outer Space (1959)
Réžia: Edward D. Wood Jr.
Scenár: Edward D. Wood Jr.
Hrajú: Gregory Walcott, Tor Johnson, John Breckinridge, Conrad Brooks, Vampira, Bela Lugosi...
Prvou zlobou je film z produkcie dnes už hádam aj kultového režiséra trashových filmov, Eda Wooda, s názvom Plan 9 from Outer Space, natočený v roku 1959. V krátkosti je film o príchode mimozemšťanov na Zem s cieľom najskôr mierumilovne kontaktovať ľudstvo a varovať ho pred neustálym vyvíjaním čoraz ničivejších zbraní. Odpoveď ľudstva je však zostručnená do niekoľkých rakiet, a tak sa mimozemský ambasádor vracia naspäť s pozdravom typu: „Ste hrozbou pre celý vesmír, rozkopeme vám teda prdele.“ Mimozemské „rozkopávanie prdelí“ má však zvláštny rozmer. Namiesto poctivej anihilácie pomocou vyvolania gigantického zemetrasenia, rozpálenia zeme do tisícstupňových teplôt, alebo aspoň prozaickejšieho zaplavenia Zeme neutrónovými bombami (to len pre tie menej rozvinuté civilizácie), sledujeme ako emzácky koráb akýmsi záhadným lúčom vzkriesi troch (číslom 3) zombíkov, a tí majú postupne zapracovať na vykynožení ľudstva. Okrem nemŕtvych na Zemi pristane ešte aj jedna mimozemská loď s počtom dva kusy mimozemšťanov (chlap a žena). Tí sú celý čas len v úlohe pozorovateľov. Teda až na finálnu časť filmu, kedy sa do ich lode prepracuje partia nasratých ľudí, mužský ufónec dostane pár dobre mierených direktov do brady (doslova), rozstrieľajú im zariadenie a s takouto loďou ich nechajú odletieť. Tá loď nakoniec na polceste do vesmíru vybuchne, a to je vlastne happy end. Ľudstvo sa zase raz ubránilo.
Istotne je zbytočné dodávať, že v roku 1959 boli špeciálne efekty ani nie tak v plienkach, ako skôr ešte niekde v imaginárnych otcovských semenníkoch, a taktiež väčšinu skromného rozpočtu zrejme zhltol honorár Belu Lugosiho. A samozrejme netreba zabúdať, že je to béčko, takže podľa všetkých týchto neúprosných faktorov vyzerajú aj efekty, kulisy a rekvizity. Lietajúce taniere pripomínajú niečo ako plechové mexické sombréra a ich knísavé lietanie evokuje skôr neistý krok veľkonočného kúpača po tretej návšteve než hrozivý útok vyspelejšej civilizácie. Rovnako zábavne pôsobia aj samotní mimozemšťania, ktorí sú vlastne úplne obyčajní ľudia, len majú na sebe akési lesklé mimozemské oblečky. Keďže som, okrem iného, fanúšikom Smotánky, môžem povedať, že podobné na sebe bežne nosí aj Erika. Či je to dôkazom, že Erika je mimozemšťanka, alebo mimozemské kostýmy stoja za prd, to nechám na posúdení jednotlivca. Páčila sa mi aj samotná mimozemská loď, ktorá stála nenápadne odparkovaná v kríkoch na cintoríne. To, že vyzerala ako stavebná unimobunka s posuvnými dverami, to by sa ešte dalo prežiť, ale na čo bol, do klingónskej riti, na nej zvonku rebrík, to je dodnes záhadou pre nejedného inžiniera. Apropo Bela Lugosi. Známy to Drakula. Aj ten sa vo filme na chvíľu objavil, no ako som sa bol dozvedel, počas nakrúcania umrel. Režisér ho bravúrne nahradil „dvojníkom“, ktorý si celý čas zakrýval rukou tvár, aby si diváci nevšimli, že je to úplne iný herec. Klaniam sa režisérovej invencii.
Lietajúce sombréra berú Zem útokom
Gayniggers from Outer Space (1992)
Réžia: Morten Lindberg
Hrajíú Coco C.P. Dalbert, G. Bartokai, Levino Jensen
Druhým, ale nemenej vydareným kúskom je krátkometrážny film taktiež béčkovej proveniencie s poetickým názvom Gayniggers from Outer Space. Určite ste netušili, rovnako ako ja, že v tajomných hlbinách vesmíru sa na planéte Anus ukrýva vyspelá civilizácia homosexuálne orientovaných černochov, ktorí objavili výhody života bez žien, a toto svoje zistenie sa následne rozhodli šíriť vesmírom a zbaviť tak všetkých mužov, zotročených feministickým diktátom, ich trápenia. Pozorný čitateľ si istotne všimol podobnosť názvu s predchádzajúcim titulom. Rovnako ako v predchádzajúcom filme, aj v tomto prichádza vyspelá civilizácia na našu planétu s cieľom ochrániť ľudstvo (teda skôr jej mužskú časť) pred katastrofou. V prípade gay černochov je však misia omnoho úspešnejšia a muži, oslobodení spod jarma ženskej nadvlády úprimne ďakujú vyspelej civilizácii homosexuálnych černochov za vytvorenie raja na Zemi a nastolenie všeobecného mieru a pokoja.
Zhodne s predchádzajúcim filmom, aj tento by ste pokojne natočili s Nokiou 3100 s pridaným externým fotoaparátom a poldennou mzdou hajzelbaby. Herecké výkony je ťažké okomentovať, keďže aj výkon ochotníckeho divadla z Veľkých Držkoviec sa v porovnaní s (ne)hercami v tomto filme javí ako životný výkon Lea di Capria vo filme Čo žerie Gilberta Grapea. Ale opäť sa nezabúda na vesmírne strieborné technokostýmy, s ktorými by sa uživil ako go-go dancer v klietke nejeden vypikovaný raver, alebo, opäť, Erika. Kľúčové sú dve scény. Prvá, keď začnú teplí černosi po zemi rozsievať smrť v ženských radoch (z dôvodov obmedzeného rozpočtu padnú asi tri ženy) a záverečná, keď v jemne zahmlenom zábere, pripomínajúcom nastolený raj, korunujú v kúpeľoch plných nahých mužov nového homosexuálneho správcu Zeme, aby mužom osvetlil novú etapu vo fungovaní spoločnosti. Nech je teda tento film malým ponaučením pre všetky despotické fúrie, že my, muži, v tom nie sme sami a niekde v ďalekom vesmíre bdie ochranná ruka Gayniggrov, ktorí vám neodpustia ani jeden skrivený vlas! S kapitánom B. Dickom a seržantom Shaved Ballsom sa môžete vydať na putovanie vesmírom napríklad tu:
Postačí vám k tomu angličtina priemerného Poliaka, baliaceho matrace v Británii.
Battleship (2012)
Réžia: Peter Berg
Scenár: Erich Hoeber, Jon Hoeber
Hrajú: Taylor Kitsch, Liam Neeson, Brooklyn Decker, Alexander Skarsgård, Rihanna...
Poslednou lahôdkou, ktorú som si naservíroval, bol film Battleship (2012). Alebo možno skôr Battleshit. Priznám sa, mám rád filmy s nadupanými špeciálnymi efektmi, preto nepohrdnem dobrým novším sci-fi, kde sa akosi predpokladá, že špeciálne efekty použité budú. Dokonca ma vďaka efektom bavili aj morfujúce Transformátory, ale len prvú polhodinku. Úskalím takýchto filmov býva často scenár, ktorý pôsobí, akoby režisér prepadol pani učiteľku základnej školy a pod rúškom noci jej odcudzil pár slohových prác na tému Môj kamarát mimozemšťan. Bohužiaľ, aj Battleshit je z tejto kategórie. Okrem toho je to aj true americký film, kde sú ešte aj štipce na bradavky vo farbách vlajky, pri zdvihnutí záchodovej dosky hrá hymna a so slzou v oku sledujete v spomalenom zábere let majestátneho orliaka bielohlavého.
Začiatok je pomerne sľubný, vedci vyšlú do vesmírnych diaľav signál a čakajú na odpoveď. Odpoveďou je prieskumná jednotka nasrdených mimozemšťanov, ktorí, ako inak, sa rozhodnú ovládnuť Zem. Samotní mimozemšťania sú celkom nudní a s holými hlavami a bradami (dafuq?) pripomínajú skôr muzikantov z nejakej hardcorovej kapely. Cieľom prieskumnej jednotky mimozemšťanov je dostať sa k satelitu, z ktorého bol vyslaný signál, aby mohli zalarmovať zvyšok armády a definitívne tak spečatiť osud ľudstva. Prečo na Zem neprišli hneď všetci, tomu som nerozumel do konca filmu. Proti mimozemšťanom a ich vyspelej technológii stojí pár lodí, ktoré sú proti návštevníkom z vesmíru neúčinné, a tak postupne všetky nasledujú osud svojho dedka, Titanicu. Osud však chcel, aby sa v prístave nachádzal starý hrdzavý krížnik z druhej svetovej, a tak z neďalekého hospicu povolali partiu dôchodcov, ktorí ho ako jediní vedeli rozhýbať, a dali sa do zachraňovania planéty. Pýtať sa, prečo o desiatky rokov modernejšie lode v početnejšej prevahe nedokázali odvrátiť hrozbu, ale starý veterán, obsadený posádkou vo veku Augustína Mariána Húsku to zmákol úplne v pohode, je v tomto prípade asi zbytočné.
Príbeh okrem iného obsahuje aj prerod mladého nezamestnaného nespratníka na dospelého a zodpovedného muža. Brat nespratníka, vojak, sa rozhodol ukončiť jeho zúfalú situáciu gaučového povaľača, a tak ho naverbuje do armády. Vďaka tomu sa z nespratníka stane spratník a ako odmenu na konci získa aj ruku generálovej dcéry. Keď bol režisérovým zámerom film o vnútornom dospievaní mladého muža a významnej úlohe armády pri tomto procese, pokojne tam mohol dať viac roztlieskavačiek, chalanov v bundách s logom univerzity a menej mimozemšťanov. Omnoho menej. Napríklad aj žiadnych. A do hlavnej úlohy Roberta Patizóna. Čerešničkou na spleti bizarností je beznohý černoch-veterán, ktorý sa vďaka ťarbavým protézam pohybuje po ostrove s vysielačom v permanentnom electric boogie, ale keď treba, dokáže týmito protézami nakopať sedací sval mimozemšťana. Efekty zámerne nespomínam, lebo tie boli v poriadku. A ešte tam hrá aj Rihanna, ale nerozumiem, prečo.
Dôchodcovia prichádzajú.
Ako môžeme vidieť, zlí zlí mimozemšťania navštevujú našu planétu pomerne často s jedným prozaickým dôvodom – ovládnuť ju. Je to asi aj pochopiteľné, lebo film o mimozemšťanoch, ktorí si prídu vymieňať recept na dobrú krémovú cesnačku v bochníku, by asi nenaplnil ani len sálu kina Hron na Sliači. Ale verím, že niekde v hlbinách internetu na mňa niečo také stále čaká.
pic by foxliek
