Režie: Olivier Nakache, Eric Toledano
Scénář: Olivier Nakache, Eric Toledano
Hudba: Ludovico Einaudi
Hrají: François Cluzet, Omar Sy, Anne Le Ny, Audrey Fleurot, Clotilde Mollet, Cyril Mendy...
Ak ste si mysleli, že o čiernej komunite vo Francúzsku sa točia len ponuré filmy ako La Haine od Kassowitza, rád by som upriamil vašu pozornosť na trochu populárnejší počin režisérov Nakacheho a Toledana a keďže film je už asi tak rok starý, predpokladám, že väčšina z vás ho už pozná, nakoľko od svojej premiéry trasie bránicami takmer celej Európy. Moju nevynímajúc.
Iba málokedy sa mi stane, že počas filmu neudržím smiech a od doby, kedy som prvýkrát videl Monty Pythonovcov alebo South Park sa mi to nestáva bežne. Maximálne pri Futurame, Family Guy alebo naposledy napríklad Tedovi. Skrátka a dobre, tento film patrí medzi tie, v ktorých jeho tvorcovia nepovažujú svojich divákov za kompletných debilov.
Ak totiž vsadíte černošského prisťahovalca z predmestia s kriminálnou minulosťou, ktorý má navyše dobré srdce, do aristokratického sídla, ako opatrovníka telesne hendikepovaného človeka, úspech je zaručený. Tobôž, ak cieľom hlavnej postavy Drissa je iba potvrdenie uchádzača o prácu. Philippe, majiteľ spomínaného aristoktatického sídla, sa na invalidný vozík dostal vďaka jednej nešťastnej nehode a je schopný pohybovať iba hlavou. Ak ma pamäť neklame a pamätám si to ešte dobre zo školy, malo by ísť o kvadroplegika, človeka s ochrnutými končatinami. Whatever. Rozdiely medzi hlavnými postavami sú naozaj priepastné.
Hoci film žánrovo ani tematicky nie je ničím novým ani prevratným, jeho atmosféra je napriek tomu strhujúca. Z obrazovky na vás totiž vyžaruje obrovská dávka entuziazmu a empatie, ktorá je podfarbená melancholickou, ale skutočne veľkolepou hudbou. Dokonca sa nebráni ani politickej nekorektnosti. A aby toho nebolo dosť a viem, že je to klišé - je založený na skutočnom príbehu.
Pre tých čo ho nevideli, môžem jedine odporučiť.
