Každý rok od mája do augusta je Tromso cieľom invázie.
Prichádzajú po mori na preplnených plavidlách, v hordách čítajúcich stovky až tisíce kusov. Zaplavujú mesto ako kobylky, postávajú po rohoch, tmolia sa ulicami a pokrikujú po sebe svojou hatmatilkou. Isté záujmové skupiny z nich profitujú a nadšene ich vítajú, ale väčšine miestnych život tak akurát strpčujú a silnejú hlasy po aspoň nejakých obmedzeniach alebo kvótach. Áno, ako ste nepochybne uhádli, reč je o turistoch z výletných lodí.
Za uplynulú sezónu zakotvilo v Tromse niečo vyše stovky plavidiel s počtom pasažierov vyšším ako tisíc. V niektoré dni tu kotvia aj dva kolosy denne, s kombinovanou kapacitou okolo osem tisíc ľudí. Osobný prístav v meste je pre ne príliš plytký a tak kotvia v nákladnom termináli Breivika, štyri kilometre od centra. A je na nás, teda na Nobine, dopraviť celé tie kvantá biomasy do centra a po prehliadke mesta, nákupe suvenírov a polstovke selfíčok zase naspäť.
Ako vodič sa na transporte boat people môžete podieľať dvomi spôsobmi, ktoré bližšie popíšem nižšie. Pracovne som ich pomenoval Dva dni v Chujøve.
Deň 1
Zobudíte sa na zvonenie budíka odpočinutý a vyspatý o pol ôsmej ráno, keď sa vaša izba kúpe v slnečnom svite. V pokoji sa osprchujete, naraňajkujete a do práce prichádzate na deviatu. Podľa rozpisu máte jazdiť deväť hodín ako kyvadlová doprava medzi terminálom a mestom. Keďže je to nadčas, máte to s päťdesiatpercentným príplatkom.
Beriete si trojnápravové Volvo 8900LE, nastavíte na destinačnú tabuľu nápis SHUTTLEBUS a zveziete sa dolu do prístavu. Osemnásťposchodové, tristotridsať metrov dlhé a štyri tisícky cestujúcich vezúce hovädo menom MSC Preziosa kotví pri móle 24. Na ploche v tieni plavidla sa tiesni zhruba dvadsaťpäť autobusov – okrem kolegov na kyvadlovke sú tu vozy konkurencie, ktoré pasažierov berú na sightseeing po meste a okolí a k rôznym predraženým turistickým pascičkám. Teraz v lete sú najobľúbenejšími destináciami Arktická katedrála (šeredný barák v tvare A pripomínajúci železničnú stanicu v Čadci), lanovka na horu nad mestom a chovná stanica huskyov.
S opatrnosťou ježkov súložiacich na vodnej posteli prekľučkujete cez pandemónium busov, zmätených turistov a sprievodcov mávajúcich plastovými terčíkmi na nástupný plac kyvadlovky, rovno pod trupom. Neborák z posádky v reflexnej veste a tenkom svetri tam drkoce zubami v arktickom vetre a zdraviu prospešných ôsmich stupňoch celzia. Jeho džob je navigovať odvozuchtivú klientelu k správnemu busu a skenovať im lístky. Vy ich len vozíte.
Prišli ste posledný a na rad sa dostanete až po trištvrte hodine, keď je vodný substrát po raňajkách a vyhrnie sa von en masse. Pristavíte pri neborákovi, otvoríte predné dvere a rátate hlavy. Väčšina cestujúcich sú Nemci; jediný národ, ktorý si automaticky myslí, že kdekoľvek na svete prídu, domáci budú ich donnerwetteršniclovaniu rozumieť. Dobre, ja im rozumiem. Ale nemusel by som.
Vekový priemer je niekde okolo päťdesiatky. Nájde sa zopár pubertiakov, ale na druhej strane sa do autobusu horko-ťažko štverá aj niekoľko dedkov z paličkami, ktorí tu naposledy boli s Wehrmacht Reisen.
Volvo má 58 sedadiel; keď narátate 53, ukážete neborákovi dlaň, on odpočíta posledných päť kusov, odmáva vám odchod a na vaše miesto sa postaví ďalší bus. Jazda do mesta trvá slabú štvrťhodinku. Dve minúty pred príjazdom im do mikrofónu odrecitujete odkiaľ a ako často im pôjdu autobusy naspäť, kedy ide posledný a že ak ho zmeškajú, už tu zostanú navždy. Nikto sa nesmeje. Na sofistikovaný humor z Ein Kessel Buntes sa zjavne nechytáte.
Primanévrujete autobus tesne k obrubníku a nakloníte ho, aby aj bývalí elektrikári zvládli vystúpiť. Ako už mnohokrát predtým, aj teraz asi tridsaťkrát odpoviete na otázky, ako sa dostať k lanovke, katedrále, lanovke, katedrále, lanovke, lanovke, katedrále a verejným hajzlíkom. Všetci vám ďakujú, postarší džentlmen - asi jediný Nenemec - vám dokonca do ruky strčí jednodolárovku. Rýchlo skontrolujete autobus, či si niekto niečo nezabudol a naprázdno sa vraciate do prístavu odviezť ďalšiu várku.
Takto sa podľa potreby krútite celý deň. Je to vlastne idylka, dokonca by som si dovolil použiť termín zašiváreň. Žiadne naháňanie cestovného poriadku. Žiadne babranie sa s peniazmi. Žiadny skurvený hybrid. Žiadne hádanie sa s idiotmi, ktorým príde normálne vyložiť si haksne v špinavých topánkach na sedadlo a pustiť na plné gule hudbu z mobilu. ŽIadne vrieskajúce deti. A žiadne ožraté/sfetované trosky smrdiace ako týždeň mŕtvy sup v lavóri s acetónom, sadajúce si zásadne na predné sedadlá.
Na obed máte kopu času v pokoji sa najesť a vypiť si kávu. Všetko sa stíha, nikto sa nesťažuje, prežijete celý deň bez stresu, čo je v tejto práci sakra zvláštnosť. Najväčší nával je popoludní medzi treťou a pol piatou, keď sa ľudia vracajú z mesta naspäť na loď, ale aj to dáte s prehľadom.
Končíte o pol šiestej. Na poslednom spoji z mesta neveziete ani nohu, hoci ste pre istotu počkali o päť minút dlhšie. Na hotel prídete o šiestej, s čistou hlavou a vďaka príplatku za nadčas o približne dvesto eur bohatší.
Deň 2
Zobudí vás zvonenie telefónu o pol šiestej ráno, keď sa vaša izba kúpe v slnečnom svite. Kúpala sa v ňom celú noc, pretože je blbý polárny deň. Navyše ste priamo pod príletovým koridorom leteckej záchranky k miestnej nemocnici a vždy keď ste už-už zaspávali, prehrmelo vám takatakatakataka rovno nad hlavou. Po prerušovanom spánku ste v rovnako dobrej nálade ako po prerušovanom koite a navyše vám teraz volajú z firmy tri hodiny pred nástupom. Vziať ráno hovor od dispečingu je niečo ako voliť SAS – kvôli absencii akejkoľvek rozumnej alternatívy to so zaťatými zubami spravíte a už len fatalisticky čakáte, ako rýchlo a ako veľmi to budete ľutovať.
Dispečer vás prosí, či môžete prísť do práce skôr, pretože sa mu zrazu uvoľnila šichta začínajúca pred tromi minútami. Je to radosť iná, keď sa nejaká dobrá duša neunúva oznámiť, že nepríde do roboty. Ani trochu sa vám nechce, ale museli by ste byť čurák, aby ste ho v takejto situácii odmietli.
Nemáte čas na sprchu ani raňajky, oholíte sa kombajnom papulowym počas čistenia zubov a utekáte k autu, so žalúdkom od hladu skrúteným ako žmýkaný vecheť. Do práce je to desať minút pešo a obvykle sa smejete Poliakom, ktorí tých osemsto metrov chodia zásadne autami, ale dnes ide o každú sekundu.
Zaparkujete svoje súkromné Volvo vedľa autobusu Volvo (neviete sa rozhodnúť, či bol výber ovplyvnený vernosťou značke alebo je to profesionálna deformácia), štartujete a vyrútite sa z garáže štvrť hodiny neskôr oproti plánu. Nemá význam ísť na východiskovú zastávku, keďže by ste z nej odchádzali súčasne s ďalším spojom; napojíte sa na trase. Na cestujúcich pôsobíte ako stelesnenie profesionality – meškanie dvanásť minút, neumyté rozcuchané vlasy a kým jednou rukou ďobete do pokladne, druhou do seba tlačíte meal replacement tyčinku a locháte energeťák. Samozrejme, rozhorčené hromobitie kvôli meškaniu sa znesie na vašu hlavu; to, že dobrovoľne ratujete cudzí prúser, nikoho nezaujíma. To je tá krása práce s ľuďmi.
Linka 42 je v našej sieti najdlhšia aj navyťaženejšia. Prepája cez centrum dve veľké predmestia, nákupné stredisko a letisko. A bohužiaľ je to jediná linka, ktorá stojí aj pri prístave v Breivike.
Je nepochopiteľné, prečo napriek pohodlnej kyvadlovej doprave priamo od lode toľko turistov tvrdohlavo túži použiť MHD. Musia kvôli nej šliapať osemsto metrov cez priemyselnú zónu k najbližšej zastávke, odkiaľ chodí 42-ka mimo špičky v intervale tridsať minút. Možno si myslia, že to bude lacnejšie než kyvadlovka, ktorá stojí desať eur a gratulujú si, že nie sú ovce a spoznávajú lokálny kolorit. Možno najprv plánujú šliapať celé štyri kiláky do mesta a prejde ich to. V každom prípade sa vodiči Nobiny štyridsaťdvojky plťkových dní desia a niektoré labilnejšie kusy si preventívne berú sick day. Keď okolo ôsmej vidíte v zálive biely trup, prevrátite očami. O kolečko neskôr však v prístave kotví aj druhá loď a váš hlasový prejav znie nejako takto.
Vyžeriete si to naplno a až do dna. Prídete na zastávku, kde čaká približne stopäťdesiat ľudí, a keďže štyridsaťvojka je slušne vyťažená aj mimo špičky, máte miesto pre sotva polovicu z nich.
Je to ako desivá nočná mora. Biomasa sa na autobus vrhne ako pirane, hrnie sa dovnútra a niet pred ňou úniku. Útočia na vás otázkami ako mediálne presstitútky na nášho neohrozeného červeného vodcu. Áno, idem do centra. Lístok stojí päťdesiat korún. Celodenný stodesať. Nie, karty neberiem. Iba hotovosť. Lístky predávajú aj v prístavisku pri pultíku označenom obrovským nápisom LÍSTKY NA MHD a tam majú aj terminál na karty, ale kto by si také prkotiny všímal, že?
Zmätený substrát tasí eurá. Oficiálne ich neberiete, ale tí ľudia nič iné nemajú a ste uprostred priemyselnej zóny. V kilometrovom okruhu žiadny bankomat nie je. Nechať ich tam nemôžem, zobrať grátis tiež nie. V otázke výberu cestovného máte určitú voľnosť, ale šesťdesiat kusov bez lístka by ste revízorom nevysvetlili. Vezmete im ich v kurze 1 Euro : 10 NOKov (oficiálny je 1 : 9,5, ale tržbu odovzdávate v NOKoch, ktoré si musíte vytiahnuť z vlastného účtu; rozdiel beriete ako kompenzáciu za vašu námahu). Takže jeden lístok päť eur, celodenný jedenásť (vidíte, ako v očičkách mudrlantov, čo chceli ušetriť na kyvadlovke, niečo umiera). Vydávam jedine v NOKoch. Nie, naozaj vám nemám ako vydať eurá. Nie, Nórsko nemá euro. Áno, sme Európa, ale celá Európa predsa neplatí eurom. Vám doma povedali, že áno? No to vás pekne odrbali. Áno, idem do centra. Veľryby tu teraz nie sú, to ste mali prísť v zime. Pani, toto sú dánske koruny, my sme v Nórsku. Fakt nemáte nič iné? Prosím vás, posuňte sa dozadu, už som mal byť desať minút preč. Nie, cestovné šeky neberieme, ani neviem, čo sa s nimi vôbec robí. K lanovke nejdeme, v meste musíte prestúpiť, ukážem vám, kde. Čo to máte za peniaze, tie sú z Dostihov a sázek? Japonské jeny? Vám snáď jene. Okej, kašlite na to, choďte si sadn... choďte sa tlačiť. Chcem vidieť toho revízora, čo by sa sem napchal. Áno, idem do centra. Prepáčte, mohli by ste sa mi posunúť od dverí, aby som ich mohol zavrieť. Pane?! Uhnete mi od tých dverí? Ježiši, čo ste Talian? Fakt? Attenzione, la door closing, dofrasa! Gracias. Hashtag, Mr. Worldwide.
Pohnete sa so štvrťhodinovým meškaním a necháte na zastávke asi päťdesiat ľudí optimisticky vyzerajúcich ďalší autobus. Na cestovnom poriadku ho nenájdu. Niekto z kraja domrvil objednávku vývesiek a už štyri mesiace je na nich iba papier s QR kódom vedúcim do aplikácie. Ak ste turista alebo smartfónovo negramotný dôchodca, radšej so sebou majte krištáľovú guľu alebo číslo na vešticu Wandu. Začínam si myslieť, že chlapci a dievčence z krajského odboru dopravy berú peniaze od taxislužieb alebo predajcov áut. Predsa nie je možné byť až takto nekompetentný.
Všetky ďalšie zastávky až po centrum už ignorujete, hoci na nich stojí kopa ľudí. Kedysi som v autobuse z Jasnej zažil ženskú, zamestnanú v ktoromsi z tamojších hotelov, ktorá po nástupe zahlásila: „Skurvení turisti, človek si kvôli nim nemá kam sadnúť!“ a silno som si kúsal do jazyka, aby som jej nepovedal, že len vďaka tým skurveným turistom nesedí doma na podpore. Dnes ju začínam chápať. Domáci, z ktorých väčšinu turizmus neživí, budú tvrdnúť na zastávkach o pol hodinu dlhšie bez akejkoľvek kompenzácie. Ak sa to dá, posiela Nobina posilový voz, lenže autobusov ani vodičov nemáme nekonečne veľa a s desiatimi vozmi na - oh the irony - kyvadlovke sú naše kapacity vyčerpané.
Keďže veziete ľudí natlačených na stojaka, musíte sa vliecť a dobrzďovať oveľa jemnejšie než obvykle a v centre máte už mínus dvadsať minút. Keďže mikrofón nefunguje, zahulákate dozadu „Centrúúm!“, otvoríte dvere a gaštani sa vykotúľajú. V Tromse je zvykom tlačiť sa do autobusu skôr ako sú vystupujúci vonku. Norkovia čakajúci na zastávke to ako obvykle skúsia, ale šiestimi jazykmi vzrušene bľabotajúci dav sa cez nich prevalí ako tsunami cez Fukušimu. Prvý raz v ten mizerný deň sa aspoň pousmejete.
Samozrejme, tak lacno sa ich nezbavíte. Musíte ísť dozadu vyložiť domorodého vozíčkara. Kým sa k nemu prebijete, dvadsaťkrát zopakujete, že áno, toto je centrum, určite, som si istý, ku katedrále vám ide dvadsaťšestka z druhej strany cesty, ešte raz opakujem, z druhej strany cesty, ak nastúpite na tejto, odveziete sa akurát do cvokhauzu na Asgarde. Niežeby tam niektorí nepatrili. Hlavne Brit, čo chcel vedieť, či v mestskom parku žijú ľadové medvede. Ako čerešničku na torte musíte pol minúty rukami nohami presviedčať Taliana, aby vám uhol z vyklápacej rampy pre kriplovozíky. Súdiac podľa vozíčkarových vytreštených očí si cestu príliš neužil; to sa stáva, keď máte v preplnenom autobuse hlavu v rovnakej výške ako vaši stojaci spolucestujúci rozkroky.
Ste unavení, spotení a je vám jasné, že meškanie už do konca šichty nezrovnáte.
Keďže zmena, ktorú ste bez rozmyslu vzali, je celodenná, schytáte ten istý bordel popoludní opačným smerom. Tentoraz pre zmenu stokrát odpovedáte na otázku „Idete do prístavu?“ Autobus sa opäť naplní až po strechu a opäť na nácestných zastávkach nechávate stáť domácich, vracajúcich sa z práce. So zaťatými zubami ignorujete zúfalé mávanie rukami, kabelkami aj barlami. Práve keď sa blížim k prístavu, keď vás predbehne poloprázdny autobus kyvadlovej dopravy a jeho vodič vám so spokojným úsmevom máva ako na prvého mája. Odmávate mu, pretože je to elementárna slušnosť, ale bezmála pritom dostanete do ruky kŕč.
Z práce odchádzate o pol šiestej zodratý ako telesné otvory Sashe Grey. Košeľa sa vám lepí na telo, mastné vlasy vás svrbia a jediné, na čo dokážete myslieť, je sixpack nealko radleru v chladničke a ako je niekedy strašne na piču byť abstinentom. Garáže sú na kopci rovno nad prístavom; jednu z lodí akurát vidíte odliepať sa od móla a natáčať sa do zálivu. So zasneným pohľadom jej zaželáte poriadny ľadovec a idete to konečne domov dospať.
