Ako som sa stal kameramanom

Poznámky

Pozn. č. 1: Tento diel, ako aj ostatné diely tejto série zachytávajú skutočné udalosti a vzťahy medzi skutočnými osobami.

Pozn. č. 2: Mená aktérov, ako aj miest, ulíc etc., boli zmenené s cieľom vyvarovať sa právnym dôsledkom.

Pozn. č. 3: Autor má síce zlú pamäť, ale zato veľmi veľkú fantáziu a dobrú znalosť ľudskej duše i spoločnosti. A hoci veľa z nasledujúcich príbehov už načisto zabudol, čo najzodpovednejšie ich doplnil tak, aby to odpovedalo všeobecnému charakteru človeka a sveta.

Pozn. č. 4: Gusto je obyčajný zradca, ale autor sa zaprisaháva, že ak o ňom povie niečo zlé, ide o objektívne, osobnou zášťou nedotknuté pozorovanie.

 

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

 

Úvod

Tento text som zo všetkých mojich textov písal najdlhšie. Chcel som totiž, aby bol vtipný, hoci ja nie som vtipný človek. To je pravda. A je, uznajte, ťažké písať vtipné veci, keď na to nemáte vlohy.

Toto je prvý diel série o mojich zážitkoch počas niekoľkoročnej práce na pozícii kameramana pre poprednú slovenskú súkromnú televíziu Hnojkrízu. Behom takejto doby všeličo uvidíte a zažijete. Všeličo, čo stojí za rozprávanie a hádam aj za vypočutie.

Kameramanom už nejaký čas nie som. Keď tak nad tým premýšľam, prekvapuje ma, že som si to miesto udržal tak dlho. Nedostatok vlastného talentu som musel vyvažovať urputnou snahou, ktorá si vyberala daň na čase strávenom nakrúcaním záberov. Keď som namieril kamerou na scénu, nikdy som si nebol istý – možno by bolo lepšie pohnúť trochu doľava? Alebo hore? Alebo trochu odjazdiť? Kto vie? Isté je, že ja určite nie. Moje zábery boli formálne v poriadku. Dĺžka, téma, vyváženie farieb, zaostrenie. Ale chýbal im život. Niekto s inštinktívnym citom namieri kamerou na objekt a zrazu vidí, že to má tak, ako to má byť. Cíti to. Ja to tiež cítim. Ale iba keď točí niekto iný. K takému kameramanovi som ako Salieri k Mozartovi. Viem kvalitu oceniť, ale nie ju tvoriť.

A to ma privádza naspäť k humoru. Keď opisujem vtipnú scénu, alebo formulujem vtipnú poznámku, pýtam sa: Mám tú vetu trochu skrátiť? Je tá pointa dobrá? Možno by to chcelo doplniť jednu malú poznámočku, aby čitateľ mal jasno? Kto vie?

A nejde mi len o humor. Raz sme s bývalou priateľkou sedeli na lavičke a čakali sme na našich známych. Zrazu sa ku mne otočila a povedala:

— Vieš, ľudia sa pri tebe cítia nesvoji. —

— Čože? —

— No… nevedia, čo si myslíš. Majú pri tebe divný pocit. —

Naši známi sa cestou k nám smiali a očividne viedli ľahký rozhovor. Keď sa priblížili a naše pohľady sa stretli, odrazu som uvidel s nepochybnou jasnosťou, ako radostná iskra v ich očiach mizne. Postrehol som, že nervózne uhýbajú pohľadom a kútiky ich usmiatych úst získavajú kŕčovité zafarbenie. Bolo to nenápadné a dobre maskované. Ale videl som to. Pokúsil som sa to napochytro vyriešiť vľúdnym úsmevom, no len čo ich to vyplašilo. Vstal som a odišiel bez pozdravenia.

Ja už nechcem byť odľud! Nech zo mňa odpadne kúsavá irónia, temný sarkazmus, ťaživé myšlienky a zlá vôľa! Nech moje slová tečú prirodzene ako jarný potôčik, s rytmom ľahkým a hravým a tajomným ako let motýľa! A nech prenikajú hlboko ako šíp, až k samej pravde, kde vyvolajú smiech, ktorý natriasaním bránice uvoľní putá masiek odcudzenia!

A ak po prečítaní dospejete k záveru, že sa mi to ani len trochu nepodarilo…

… tak choďte všetci do čerta!

Ponuka práce

— Už ste niekedy niečo točili, používali ste niekedy kameru? —

Gusto, redaktor Hnojkrízy, mi zavolal, keď som bol vo štvrtom roku štúdia filozofie na vysokej škole. A ponúkol mi prácu. Navrhol mi, že ja budem kameraman, ktorý pre neho natočí zábery. On ich potom zostrihá, dodá komentár a pošle telke. Popravde, mal som vtedy plné zuby čítania a písania a vysedávania za počítačom. Mal som tiež plné zuby brigády, na ktorej som bol v rovnakej pozícii celé roky. Potreboval som zmenu.

Keď mi Gusto položil vyššie uvedenú otázku, počuli sme sa prvý krát. Ako k tomuto telefonátu došlo? A prečo mi Gusto ponúkal prácu kameramana, keď ani nevedel, či mám vôbec nejaké skúsenosti s nakrúcaním? Odpoveď na prvú otázku si z istých delikátnych dôvodov radšej ponechám pre seba. A pokiaľ ide o druhú otázku, tak sľubujem, že čitateľ na ňu nájde odpoveď sám, keď sa lepšie zoznámi s Gustovou jedinečnou povahou.

— Nie, nikdy. —

— Hmmm… —

Toto nespokojné “Hmmm…” som od Gusta počul neskôr veľa krát. Jeho myseľ sa charakteristicky točila v špirále. Ak mal dobrý pocit, prihlúplo sa usmieval, lebo sa mu to, čo ho vyvolalo, opakovane vracalo do mysli. Ale keď mal zlý pocit, stále sa mračil a frlal. Onedlho potom, čo sme spolu začali pracovať, som pokazil obrázky z natáčania v jednej obci. Šéf vydania nás preto poslal na dokrútku. Cez víkend. Gusto mi to celý čas otrepával o hlavu. So železnou trpezlivosťou a mučivou pravidelnosťou.

— Keby si to nepokašlal, nemuseli by sme tu teraz trčať. ––

— Prepáč. —

O malú chvíľu znovu:

— Škoda, že si toho nenatočil viac. —

— Vieš, ja sa vlastne stále ešte len zaúčam, tak hádam … —

— Hmmm… —

Neprešlo ani ďalších 5 minút a:

— Mal som byť dnes na záhrade. —

— Vieš čo, za túto výrobu mi nemusíš zaplatiť, ok? —

— Ok. —

Ale Gusto sa nechystal prestať a chvíľu zase udrel:

— Škoda, že si vtedy neurobil viacej záberov. Mohli sme mať väčší výber… —

V jednom okamihu som sa prichytil, ako v rukách lámem na kusy jeho malý čierny dáždnik, ktorý mi predtým láskavo požičal, aby som nezmokol. Pozeral som mu pritom priamo do očí s dychtivou nádejou, že v nich uvidím šok z nečakanej straty drahocenného majetku. Gusto sa bol mimoriadne sporohlivý človek a preto sa okamžite podujal na záchranu dáždnika, o ktorý sme chvíľu urputne zápasili.

Motivácia

Prácu pre Hnojkrízu, alebo presnejšie povedané, pre Gusta, som prijal aj preto, aby som “nahliadol za oponu” a videl, ako veci fungujú “na pozadí”. Bol som vtedy naivný, ba priam zabednený. Keď som prvý krát prichádzal za Gustom na návštevu domov, očakával som, že ma privíta v luxusnom župane na priedomí veľkého baráku, pred ktorým budú zaparkované jeho drahé autá. Predstavoval som si, že v jeho blízkosti budem vždy na dosah reflektorov, smotánky, moci a bohatstva. Ako veľmi som bol rozčarovaný, keď som namiesto luxusného domu prišiel do malého a nevkusne zariadeného panelového bytu. A Gusto ma neprivítal v drahom župane, ale v okuliaroch s hrubými sklami a voľných teplákoch, z ktorých mu trčali chlpaté červené papuče.

Po podaní rúk ma Gusto usadil v obývačke a sám sa vytratil do kuchyne. Ako som tam sedel, s rukami spojenými medzi kolenami, pohľad mi najprv padol na dve porcelánové korytnačky, ktoré boli naproti na konferenčnom stolíku. Jedna z nich sa driapala na chrbát tej druhej a obe pritom zvedavo vyvracali krky kamsi do stropu. Hľadeli tam cez okrúhle okuliare, ktoré podčiarkovali ich múdrosť odpovedajúcu známej dlhovekosti korytnačiek.

Vľavo vedľa stolíka bola malá knižnica. Stáli tam tituly z oblasti ezoterickej literatúry zameranej na štúdium minulých životov a pozitívneho myslenia. Jedinou výnimkou bola tučná kniha z medicíny. Neskôr som sa dozvedel, že si ju tam ktosi zabudol a už sa po ňu nevrátil.

Keď Gusto prišiel z kuchyne, dal mi do ruky kávu a spokojne ukázal na gauč:

— Nesaje tekutiny. —

Náhle som nadobudol silné podozrenie, že ak by som ten gauč polial, Gusto by sa tomu potešil. Napadlo mi, že je pripravený bleskovo vytiahnuť suchú handričku a tekutinu z gauča elegantne zotrieť, demonštrujúc tým svoje múdre rozhodnutie kúpiť ho.

Priznám sa, keď som toto všetko uvidel, trochu som zaváhal. V starej brigáde som však už stihol dať výpoveď. A peniaze som urgentne potreboval. Nebolo kam cúvať.

Rýchlo kurz kameramana televízneho spravodajstva

Gusto bol skalopevne presvedčený, že zložitosť do sveta vkladajú špekulanti, ktorí vás chcú zmiasť, aby niečo získali. Na ľudí, ktorým nerozumel, hľadieval so zmesou podozrenia a opovrhnutia. Nebol si istý, čo od nich môže očakávať, ale nepochyboval o svojich schopnostiach ubrániť sa.

Keď som ku Gustovi prichádzal druhý krát, netušil som, že jeho byt o krátky čas opustím ako "hotový" kameraman. To bol Gustov spôsob. Načo sa s vecami zbytočne babrať? A moje zvedavé otázky?

— Neboj, to zvládneš! —

Ako prvé mi Gusto predstavil kameru. Ukázal mi, ako sa zapína a vypína, ako sa mení páska, púšťa nahrávanie etc. Potom mi vysvetlil koncepty bielenia, švenku, detailu, polceku a celku. Tým sa skončila teoretická časť.

Potom mi dal vzorové obrázky dvoch typov záberov. Nakreslil ich celkom sám. Žiaľ pretože sa mi nezachovali, musel som vytvoriť vlastné. A verte mi, kreslím o poznanie lepšie ako Gusto.

 

Záber č. 1 (zdroj: Tomáš Kollárik)

Prvý obrázok ilustruje pravidlá záberu, v ktorom robíte interview s jednou osobou. Respondent musí byť ("cca") na jednej polovici záberu. Okrem respondenta je vidieť ešte aspoň časť mikrofónu. Na voľnej ploche (v tomto prípade vľavo vedľa respondenta) sa má nachádzať čokoľvek, čo ilustruje tému interview. Ak robíte reportáž o havárii, malo by tam byť napríklad auto v priekope, sanitka, alebo požiarnici.

Obrázok č. 2 (zdroj: Tomáš Kollárik)

Druhá kresba zobrazuje záber, v ktorom je okrem respondenta aj redaktor. Na pozadí medzi redaktorom a respondentom by malo byť čokoľvek, čo podfarbuje tému rozhovoru.

Týmto sa môj kameramanský výcvik zavŕšil.

Kocky sú vrhnuté

Cestou domov v trolejbuse som spomínal na naše rozlúčenie. Gusto bol už mysľou niekde inde a keď zatváral dvere, sotva ma pozdravil. Predtým ešte utrúsil, že musí ísť k svojmu čínskemu “lekárovi”, pretože ho – a to som vedieť nemusel – “pobolieva prirodzenie”.

Oči mi zablúdili na nákresy správnych záberov, ktoré som ešte stále držal v ruke. Pokúsil som sa v nich ešte raz odhaliť hlbší význam, akési matematické vzťahy a pomery. Vpíjal som sa nakresleným postavám do očí, sledoval ich vlasy, uši, ramená a čakal, že sa niečo vo mne naštartuje. Ale nič.

Vzduch vonku bol teplý, ťažký a omamný. Akoby sa zakrútil sám do seba a potom zastal. Na horizonte sa zbierali búrkové mračná a priestorom sa z každej strany šírilo tlmené dunenie hromu, ktoré cez okno a kožu prenikalo až kamsi do môjho vnútra. Zajtra ma čaká prvá výroba. Som pripravený?

Kocky sú vrhnuté.

…

https://buymeacoffee.com/tomaskollarik

 

Nasledujúce diely:

  1. Gusto
  2. Muž s čapicou