Ako sa (ne)zamestnať

autor: RoR

Nerobte si ilúzie o tom, že sa rovno po škole zamestnáte na vysnívanej pozícii. Ak aj nejaké máte, imaginárne si ich v hlave podpáľte a tancujte okolo nich víriac popol v hustý dymový opar. To bude totiž váš posledný pocit, že niečo máte pod kontrolou na dlhú dobu. Nechcete predsa personalistom dopriať víťazoslávny pocit, keď sa vás o ne pokúsia pripraviť. Zbavte sa ich vopred. Gratulujem, prvý krok je za vami.

Potrebné ingrediencie:

Človek – pre modelový príklad povedzme, že som štvrť storočia stará inžinierka bez relevantnej praxe, hovoriaca plynule dvomi cudzími jazykmi.

CV - dômyselný súhrn poloprávd o vašom doterajšom živote, v ktorom budete schopní odprisahať, že viete recitovať Mor ho! aj po svahilsky.

Diplom/titul – stačí jeden, ale radšej dva, avšak sociálna práca ani politológia sa nepočítajú, s tými si môžete po večeroch utierať slzy/pot pri leštení striptízovej tyče vlastnými genitáliami.

Personalisti – neobmedzené množstvo, poznávacím znakom býva laxný stisk dlane pri pozdrave, a znechutene dvihnuté obočie pri prakticky akejkoľvek odpovedi na ich ... otázky. Zvyčajne chodia v páre s manažérom oddelenia, na ktoré sa túžite predrať (asi niečo ako keď policajti musia chodiť v pároch).

Obydlie – vopred sa uistite, že máte kde skloniť hlavu zadarmo na veľmi dlhú dobu.

Postup:

Oslovte spoločnosti a čakajte čo sa stane. Ak vás nedajbože pozvú na pohovor, odchlpte sa, umyte a oblečte, ak ste sa narodili prirodzene škaredí, pokúste sa to vhodne zamaskovať a odstráňte všetky prvky kovošrotovej módy na tvári. Prvý dojem je predsa iba jeden. Následne opäť čakajte čo sa stane. Nič viac.

Moja bilancia je 377 dní na Úrade práce, 172 odoslaných žiadostí, a 8 pohovorov pričom sa s radosťou podelím o svoje zážitky z nich. Čo v konečnom dôsledku bude predstavovať môj súkromný návod ako sa nezamestnať.

1) Ako čerstvá neostrieľaná absolventka som bola plná nádeje a naivity. Pani bola veľmi milá a celý rozhovor sa niesol v príjemnom duchu. Bola som nadšená, že sa ma vôbec rozhodli osloviť a tak som jej s pokojom porozprávala ako veľmi by som chcela túto pozíciu, nakoľko veľa obdobných ponúk na trhu nie je. Zásadná chyba dať najavo svoju zúfalosť a tým pádom aj neprofesionálnosť.

2) Pred vstupom do miestnosti sa dvaja páni dohovárali, ktorý bude ten zlý a ten dobrý, a že to musia vybaviť rýchlo, lebo obed sa blíži. Smutné je, že ich bolo cez tú stenu počuť. V tomto prípade som si zachovala dôstojnosť a rozprávala iba vecne. Neprofesionálne sa prejavil potenciálny šéf desaťminútovým monológom o tom, akú má všestranne nadanú partnerku.

3) Počas čakania na môj výstup sa budúci boss a HR manažérka rozprávali ako im je ľúto, že už nestihli menu rizoto v reštaurácii. Môj výstup prebehol bez excesov. Jediný zradný bod prišiel v podobe otázky od HR tety: „Čo sa vám stalo, keď ste taká rázna?“ . Značne nepochopené z mojej strany, tak som sa iba usmiala a povedala: „Nič zvláštne pokiaľ viem.“. Pri odchode som im povedala, že ich nemusí mrzieť to zmeškané rizoto, lebo zo záhadného dôvodu chutilo po kvasniciach. Pozvali ma do druhého kola. Šokujúce , ja viem. V ten deň začalo prvý krát snežiť na čo som vrcholne nebola pripravená. Na stretnutie za nepriaznivých podmienok som dorazila ako zmoknuté kura fandiace The Kiss. Áno roztekal sa mi celý ksicht. V hale som sa dala dokopy a snažila sa vyžmýkať si vlasy. Nepomohlo. V priebehu pohovoru som videla ako hlavný boss sleduje ako mi steká topiaci sa sneh do výstrihu. Plusové body som za tento efekt nedostala.

4) Suverénne najvtipnejší pohovor z mojej strany, k čomu v značnej miere prispelo, že v dobe jeho konania by som nejaké to promile nafúkala, lebo sme slávili do rána. Poučila som sa... že si mám lepšie pamätať termíny.

5) Bol to môj prvý pohovor po skoro polročnej pauze, čiže sa mi triasli kolená aj iné časti tela, a nedokázala som zamaskovať svoju nervozitu ani ortézu na pravej nohe, ku ktorej sa pripojila tackavá chôdza v hiphopovom rytme (taký ten druh , pri ktorom vyzeráte, že máte v rozkroku minimálne dva grepy a cuketu). Slečnu v polovici môjho prejavu začali viac zaujímať korálky na krku než ja. Plne som jej rozumela.

6) Konal sa v rovnaký deň ako ten predošlý len o pár hodín neskôr v inom meste. Prišla som na pozíciu asistentky pobočky, z čoho nakoniec vysvitla manažérka poistných produktov pre korporátnych klientov formou akvizičnej činnosti. Preložím pre neznalých: sliepka bez chrbtovej kosti, čo neúnavne nátlakovo núti firmy aby sa nechali poistiť. O tri dni mi prišiel email. Vraj som si vypýtala priveľa, a preto sa rozhodla uprednostniť iného kandidáta...smejem sa, lebo ani keby mi zlaté prúty ponúkne, tak by sme sa nedohodli. Odpísala som mladej pani, že srdečne ďakujem, lebo lepšiu správu mi ani poslať nemohla.

7) Už samotné pozvanie prebehlo komicky. Slečna tri krát zavolala aby zmenila termín stretnutia. Povedala som si nesúď ju, aj ty sa pomýliš. Stretnutie v najväčšej personálnej agentúre som absolvovala s branch managerkou. Ak sa vám niekto predstaví ako branch manager regionálnej pobočky, očakávate, že podľa toho bude aj vyzerať a správať sa. Nehovorím, že musí prísť exkluzívne sofistikovaná samica a pri pohľade na ňu sa rozhodnete, že chcete byť lezbou. Sklamanie nastane keď pani, s výzorom zanedbanej brigádničky v Jednote, oblečená v košeli po bývalom manželovi nepozná ani vaše meno, a počas rozhovoru aktívne odbieha, aby zadala svojim „holubičkám nové biznis pokyny“. Smiať som sa však začala až na konci stretnutia, keď prišlo na otázku ohľadne platu. Povedala som svoju sumu, a pani odpovedala, že sa nemám báť či som sa trafila, lebo ona mi to na začiatok aj tak zníži. Nasledoval môj smiech a dovidenia.

8) Rezignovala som. Povedala som si, že keď som doteraz ako bruneta neuspela, odfarbím sa na blond. Čím sprostejšie totiž budem vyzerať, o to viac ich môžem iba prekvapiť. V prvom kole som na obligátnu otázku: „Aké sú vaše najhoršie vlastnosti?“ odpovedala prvý krát pravdivo. „Som mierne paranoidná, vzťahovačná a sarkastická.“ Úprimne ma prekvapilo, že ma pozvali aj na druhé kolo, počas ktorého sa ma potenciálna šéfka opýtala, ako zvládam stresové situácie. Snažila som sa vysvetliť, že pre mňa je stres otázkou prístupu a preto ho pri práci nepociťujem. Zrejme to nebolo postačujúce, tak išla ešte ďalej. „Ako si môžeme byť istí, že sa nám tu pod náporom nezložíte a nebudete chcieť skončiť?“ Zasmiala som sa a riekla: „To najhoršie, čo sa pri mne môže stať, je že budem chodiť týždeň domov s plačom a potom sa vzmužím a pôjdem ďalej, ale nato aby ste to dosiahli, by ste mi museli prišívať zošívačkou k rukám stohy papiera.“ Tu sa začali pre zmenu smiať manažérka s personalistkou. O týždeň mi zavolala slečna, že ma berú. Preventívne som sa spýtala či si nerobí srandu, no ubezpečila ma o opaku.