Zazrel som ju stáť na Patrónke na zastávke, idúc v ľavom pruhu. Akoby medzi tú masu ľudí ani nepatrila. Lodičky, čierne pančuchy, obtiahnutá sukňa a slušivý kabát zvýrazňujúci boky, tmavé vlasy a to debilné rúško uprostred pondelňajšieho hnusného rána. Nebolo treba viac. Na moment mi napadlo, že to stiahnem doprava a ponúknem jej odvoz, ale preváhal som to. Aj tak by to bola trápna chviľka, ktorú by milosrdne ukončila 83 v spätnom zrkadle. Ako minule, keď som si vysníval aké bude super a zábavné povedať našej krčmárke, že sa mi o nej snívalo. Takže jebať na to. Stačí sa ale prejsť po meste a dokážem sa znova nadchnúť kvôli legínam, opätkom, vlasom alebo šatám tak, že by som zubami prekúsal lešenársku trubku. Napriek tomu, že vždy a znova ostane len pocit zmaru. Ako keď dokončím zákazku, klient je spokojný, peniaze mám vo vrecku a aj tak niekde v hlave cítim, že som úplné hovno. Ako po honení. Alebo ako minule, keď som sa počas toho prijebaného tri dni trvajúceho nonstop dažďa otáčal pri Westende a vracal sa zbierať pičusa na bavoráku, čo to na Brnianskej poslal do kríkov a plota. Kým som sa ta vrátil, bol už začínajúci kolotočár uprataný v buspruhu. Prejebaný čas, najbližšie otočenie späť možné až pod stanicou a v hlave otázka, čo som od toho vlastne čakal. Nabudúce sa na to rovno vyjebať.
Mal by som zase začať behať a chodiť do fitka, vyzerám jak kokot. A ešte mi aj rastú cecky. Alebo aspoň cvičiť doma. Naposledy mi to vydržalo týždeň a vyjebal som sa na to. Aj tak to nemá zmysel. Keď to aj vydrží dlhšie, ozve sa dojebané koleno a dva týždne sa neviem normálne pohnúť. Takže jebať na to. Ako na tú rehabilitáciu s kolenom pred rokmi.
Mohol by som aspoň začať znova čítať, zoznam kníh a odporúčaní mám na tri životy dopredu. Ešte tento 30-minútový bonus na powerupy v Gardenscapes a už to fakt vypnem. Mohol by som si spraviť ten kurz, čo som videl na nete alebo sa naučiť miešať aj niečo iné ako Long Island Iced Tea. Alebo sa aspoň začať učiť tú pojebanú angličtinu. Vlastne jebať na to, aj tak sa najbližšie dva roky nikam nedostanem a vždy keď s tým debilným prízvukom niečo poviem, cítim sa pritom jak kokot.
Kamošovi, čo si otvoril kaviareň, znova navrhnem nejaký zlepšovák, aj keď viem, že má vlastnú hlavu a nikdy môj nápad nepoužije, nech už by bol akokoľvek dobrý. Na posielanie životopisov už dávno jebem a čudujem sa že mi ešte stále nikto neprišiel klopať na dvere s exekučným príkazom.
V hlave mi hrá Nick Cave a stmieva sa každý deň skôr. Stromy pri ceste sú čoraz bližšie a pocit márnosti čoraz silnejší. Míňam dievčatá v uliciach a aj keď by som najradšej nejakú oslovil, v hlave si všetko vopred odsúdim na neúspech, aby som sa ľahšie presvedčil o tom, že nemá zmysel sa snažiť. Raz za čas sa ešte pre niečo zapálim a idem za tým, no je to trvácne asi ako kométa na letnej oblohe a pristátie je vždy tvrdšie než predchádzajúci raz.
V posteli si čumiac do stropu, čakajúc kým zapíšu dva Dorsáče zaliate koňakom predstavujem, aké by to bolo, keby som naozaj na tej Patrónke zastavil a odviezol ju tam, kam chcela. Chviľu si nahováram, že od zajtra začnem robiť veci inak a pôjde to ako som si vysníval. Stačia dve hodiny nového dňa a viem, že sa na to vyjebem. Možno by som o tom mohol napísať článok. A možno jebať na to.
