Úvodné slovo

Príbehy netalentovaného kameramana sú založené na mojej skúsenosti práce pre televíziu v pozícii kameramana tv spravodajstva. Mená  miest, televízie (v historkách HnojKríza) a môjho kolegu redaktora (v historkách Gusto) som zmenil, aby z toho nebol prúser.
 
Btw., ak by ste chceli podporiť môjho génia, môžete tak urobiť tu.

 

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

 

 

Muž s čapicou

Poznámky

Pozn. č. 1: Tento diel, ako aj ostatné diely tejto série zachytávajú skutočné udalosti a vzťahy medzi skutočnými osobami.

Pozn. č. 2: Mená aktérov, ako aj miest, ulíc etc., boli zmenené s cieľom vyvarovať sa právnym dôsledkom.

Pozn. č. 3: Autor má síce zlú pamäť, ale zato veľmi veľkú fantáziu a dobrú znalosť ľudskej duše i spoločnosti. A hoci veľa z nasledujúcich príbehov už načisto zabudol, čo najzodpovednejšie ich doplnil tak, aby to odpovedalo všeobecnému charakteru človeka a sveta.

Pozn. č. 4: Gusto je obyčajný zradca, ale autor sa zaprisaháva, že ak o ňom povie niečo zlé, ide o objektívne, osobnou zášťou nedotknuté pozorovanie.

 

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

 

Až 50 km od mesta B som si uvedomil, že vlastne ani neviem, čo ideme robiť.

– Ideme do C. Býva tám týpek, má 45 rokov. Zistili mu rakovinu v mozgu.– Vysvetlil Gusto.

– A prečo tam ideme? –

– Lebo doktori mu povedali, že sa už s tým nič nedá robiť. Ale jeho brat kdesi našiel alternatívnu liečbu. Veľmi drahú. Problém je, že to žiadna poisťovňa nechce preplatiť.–

– Aha. A koľko to stojí? –

– 900 €–

– Na mesiac? –

– Na deň. –

– Do prde*e. –

– Presne.–

Zaparkovali sme pred dvojposchodovým rodinným domom. Bol to starý dom, v ktorom určite žila aspoň jedna, ak nie dve predchádzajúce generácie. 

Po zazvonení nám prišiel otvoriť pán v strednom veku. Podali sme si ruky a vošli do predsiene, kde nás privítala jeho žena. Vyzuli sme sa a usadili v obývačke. Okrem pani. Tá zostala stáť.

– Tak, ešte raz: Vitajte u nás. Hnojkrízakov sme tu ešte nemali.– 
Povedala milo. Hlavu mala naklonenú na jednu stranu, ruky spojené, prsty prepletené. 

 Dáte si niečo? Kávu? Čaj? –

– Dám si kávu. –

– Ja tiež. -

– S mliekom? -

– Áno.–

– Mne bez.– 

– A niečo na pitie? –

– Vodu. –

– A vy? –

– Tiež. Ďakujem. –

Otočila sa a zmizla v kuchyni. O chvíľu prišla s dvoma kávami, vodou, pomarančovým džúsom, obloženými chlebíkmi a koláčmi.

– No,to ste nemuseli!– povedal Gusto a siahol po prvom chlebíku.

– Ďakujeme! – zobral som ďalší chlebík.

Bol som veľmi hladný. Gusto nie. V aute spráskal kuraciu bagetu, ktorú si kúpil na pumpe. Gusto jednoducho rád bral, čo mu niekto ponúkol. Častokrát hovoril: Keď dávajú, ber. Keď bijú utekaj. Gusto robil oboje bez váhania a naplno. Viem, že sa teraz v duchu rozhodol s tými chlebíkmi vysporiadať, aj keby mu to malo bok vyvaliť. Hrýzlo by ho svedomie, keby to aspoň neskúsil.

– Tak! – povedala pani a jemne si buchla rukami o stehná. – Začneme, Robko?–

A pozrela sa na manžela.

A Robko spustil ako spraku:

– No viete, ja som raz sedel v traktore, vidíte, tam za oknom, to je on.–

– Áno, vidíme.–

– Chodím s ním už roky. Teraz je pokazený, neviem čo s ním. Jano, môj sused, včera mi sľúbil, že zoženie… -

– Robko!– prerušila ho pani a veľavýznamne pozrela naším smerom.

– Aha, prepáčte. No, čo som to… Aha, už si pamätám. Bol som v traktore a chcel som chytiť volant. Ale, čuduj sa svete, nevedel som sa trafiť. Skúsil som raz. Vedľa. Skúsil som druhý krát. Zase vedľa. Tretíkrát. Nič. Dáko som sa potom dostal von. Namojdušu, nevedel som, čo sa deje. Zrazu som sa začal … nooo… viete… báť. A potom som odpadol. 

– To bolo hrozné. – povedala pani. – Vyzeralo to ako epileptický záchvat. Videla som to tuto z okna. Práve som žehlila. V nemocnici najprv nevedeli, o čo ide. Ale potom ho poslali na vyšetrenie. A nakoniec zistili, že má rakovinu. Vraj neliečiteľnú. –

Čosi na spôsobe, akým rozprávali, bolo znepokojujúce. Boli pokojní, odhodlaní, dokonca pozitívne naladení. Presvedčili sa, že všetko bude v poriadku. Keby ste ich sledovali spoza okna, a nepočuli by ste, čo hovoria, mohli by ste si myslieť, že opisujú plán prerábky kúpelne.

– No my sme sa nevzdali. Došiel brat, že na internete našiel liečbu. Pozreli sme tú stránku. Krásna je. Je tam veľa prípadov ľudí, ktorých vyliečili, však Robko! –

– Áno.– pritakal Robko.

– Lenže – povedala žena, – viete.–

– Čo? – opýtal sa Gusto s naširoko otvorenými očami a z úst mu vypadol veľký kus vajíčka. –

– Ehm… Sme na Slovensku. – Vysvetlila a silou vôle odtrhla zrak od vajíčka, ktoré sa váľalo pri Gustových nohách.

Teraz už rozumiem. Robenie reportáží niekedy pripomína výmenný obchod s výsledkom bez záruky. Keď niekto ide pred kameru, častokrát za to niečo očakáva. Títo dvaja nešťastníci si mysleli, že zatlačíme na ministerstvo, aby zariadilo preplatenie liečby zo strany poisťovne. A možno aj dúfali, že na ich prípad upozorníme a stane sa zázrak, v ktorý očividne uverili. Niekto im dá veľké prachy. Alebo sa objaví šaman, ktorý rakovinu vylieči tancom. Jednoducho niečo sa stane.

Všemocná Hnojkríza. Už len našou prítomnosťou sme potvrdzovali nádej, ktorú sme im nemohli dať. Gusto mal iste iný názor. Ale Gusto chcel, aby jeho povolanie redaktora dávalo zmysel. A tiež rád spával. Gusto miloval dlhý, pokojný a ničím nerušný spánok.
No ja som vedel, že potrebuje peniaze na opravu chatky, ktorú si prednedávnom kúpil. Sám som tu bol kvôli 50 €, ktoré mi po výrobe vyplatí na ruku.

Do izby vbehli dve zadýchané deti. Chlapček, asi trojročný a za ním len o málo staršia sestrička. Nečakali nás. Zostali ticho stáť, hanbili sa. Odkedy mám vlastné deti, pozerám sa na všetky deti inak. Pri pohľade na malých súrodencov sa čosi vo mne pohlo. 

Pani vstala, chytila deti za ručičky a odprevadila ich do izby. O malú chvíľu sa vrátila sama.

– Viete – Začala. – predali sme dom. Tuto tri domčeky ďalej. Po Robkovej sestre. – 

Prvý krát som v jej hlase zacítil náznak bezradnosti.

– Aha. – A pozrel som významne na Gusta, ktorý sa práve pustil do misy s koláčikmi.

– Ale tie peniažky sa už minuli. Tak sme si požičali. 50000. Založili sme náš dom. –

Hľadel som sa na Robka. Ak bude súhlasiť s nákladnou liečbou, zruinuje vlastnú rodinu. A ak nakoniec potom zomrie, nechá za sebou ženu zadĺženú po uši. Z čoho potom zaplatí pohreb?

No ak sa nebude liečiť, tak zomrie naisto. A nechá za sebou deti. Nie každý rodič má k deťom dobrý vzťah. Ale rodičia, čo sa do svojich detí naozaj zamilovali, by pre ne urobili všetko. Taký rodič cíti, že hodnota človeka sa odvíja od hodnoty toho, o čo sa stará. A jeho deti sú nevyčísliteľné. Akoby mohol pomýšľať na vlastnú smrť, keď má takú zodpovednosť? Keď je taký dôležitý?

Zvyšok reportáže sme strávili točením. Pri ilustrákoch som sa zameral najmä zariadenie, ktoré malo zabezpečiť vyliečenie pacienta. To pozostávalo z dvoch častí. Jedna mala tvar obdĺžnikovej krabičky. V jej vnútri bolo asi 20 AA batérií. Z krabičky vychádzal zväzok káblov, ktorý končil v čomsi, čo nápadne pripomínalo plaveckú čapicu posiatu desiatkami chobotničích prísaviek. 

Z čiapky malo vyžarovať elektromagnetické vlnenie priamo do mozgu pacienta, ktorému sa mal následne zmenšovať nádor.

Zariadenie nemalo displej. Bolo na ňom jedno tlačidlo. Väčšina materiálu bol plast šedej farby.

Ak by som tú vec našiel na smetisku, myslel by som si, že ide o výsledok práce dieťaťa navštevujúceho prvý stupeň základnej školy, ktoré sa pripravalo na maškarný ples. Pomáhal mu jeho lenivý otec, ktorého do toho prinútila manželka. Rozhodol sa svoju úlohu splniť v minimálnej nevyhnutnej miere potrebnej na to, aby bola konečne ticho.

Všimol som si, že pani odnáša prázdne misy do kuchyne. Vrhla pritom obdivný pohľad na Gusta, ktorý sa tváril akosi ustarostene. Jednou rukou sa držal za brucho a do druhej tíško odrgŕgaval. Pozrel som sa na “Robka”, ako sa lopotne pokúša nasadiť si drahé zariadenie, ktorého celé vyhotovenie nemohlo stáť ani desatinu toho, čo platili za jeho denný prenájom. 

Pri pomyslení na deti, ktoré sa hrali hore na poschodí, mi prišlo, že v podstate toho, čo sa tu odohráva, je niečo absolútne šialené, nevýslovne zlé, nenapraviteľne nezmyselné.

O niekoľko mesiacov neskôr…

Na mobile mi práve pípla správa. Zomreli Kuciak a jeho priateľka. K stručnej informácii pripojili aj Kuciakovu fotku. Na jeho priateľskej tvári bolo čosi odzbrojujúco nevinné. 

Mal som za sebou zopár zlých mesiacov. Zdravie mi čiastočne vypovedalo službu. V práci sa mi nedarí. Na špičky palcov si nevidím cez novučičké brucho. V noci málo spím, cez deň málo bdiem.

Bol som v čakárni u lekára, keď zazvonil mi telefón. Gusto.

– Áno?–

– O dve hodiny. U mňa. Môžeš?–

– Jasné.–

U lekára som vybavil, čo som mal. Išiel som po auto a nabral Gusta. Sedeli sme ticho. Asi 30 km za mestom B sa ma Gusto opýtal.

– Ozaj, pamätáš si toho típka s rakovinou mozgu?–

– Jasné.–

– Vieš, čo sa stalo predvčerom?–

– Čo?–

– Zomrel.–

– Hmmm…-

– A vieš, čo sa stalo s majetkom jeho rodiny?–

– Gusto?–

– Áno?–

– Drž hubu.–

Na svete sa deje veľa zlých vecí. Priveľa. A ja som si práve pevne predsavzal, že začnem držať diétu. Diétu od zla.

Keď som večer prišiel domov, rozhodol som sa utiahnuť do seba. Na miesto, ktoré je známe každému, kto tam už nejaký ten čas pobudol. Je to miestnosť v miestnosti, záves za závesom, kút v kúte. Závetrie v nás. Dnes sa tam rozpustím v zabudnutí. A nikto mi v tom nezabráni.

Pil som celý večer, celú noc až do rána. A, priatelia, verte mi, bol som nezastaviteľný. 

Ten chlebík bol skvelý.

Bol som absolútne nezastaviteľný…

Ten chlebík bol naozaj dobrý…

…

https://buymeacoffee.com/tomaskollarik

 

Nasledujúce diely:

  1. Ako mi zachránila deň mŕtvola
  2. Temní hráči mimo záber