Aj keď nie sme zúfalí, boli sme nedávno na jednej diskusii, kde rozprávali o tom Ako sa zbaviť zúfalstva a ako poraziť Roberta Fica - nie, ani to nemáme v najbližšej dobe v pláne.

Mierne optimistická nálada tam bola, s ľuďmi sa vraj treba rozprávať, ľudom treba vysvetľovať, že demokracia je dobrá, a potom už nejako bude. No, nebude, aspoň nie tak skoro.

Niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov starší kolega na stavbe oprel lopatu o múrik, zdvihol hlavu k ceste na hrádzi a zakričal „POZOR, PÁNI IDÚ!“ Pozrel som sa hore, z firemného favorita tam vystupoval námestník riaditeľa závodu so svojim šoférom. To „páni idú“ vo mne odvtedy zostalo, odvtedy som to počul miliónkrát, bolo to bežne používané upozornenie v momente, keď robotník zbadal niekoho, zaradeného profesne a hierarchicky od majstra vyššie. Najprv som to chápal ako pokus o humornú vsuvku, až neskôr som si uvedomil, že to myslia a rozumejú tomu inak, že im to nepríde smiešne, že to myslia doslova. Na MTV bežalo Smells Like Teen Spirit a ja, vtedy ani nie 20-ročný výrastok som nechápal, prečo si tu niekto dobrovoľne prežíva stredovek, ale tak uvidíme, pomyslel som si.

A vnímal som ďalej, ako spodina (hej, takto sa sami identifikovali) pozerala na pánov zdola, ako rozprávali o pánskych manieroch a pánskych huncútstvach, ako ich obdivovali, závideli im a nenávideli ich zároveň. Páni mohli všetko a spodina nemohla nič. Páni vystupujúci zo škodovky boli pre lúzu zízajúcu z jamy životným vzorom, na ktorý sa nedalo rukou dosiahnuť a preto sa pred nimi pred rohom ponížene zohýbalo a preto sa na nich za rohom mrzko nadávalo.

Zhrniem to:

„Keby som bol ja takým pánom, sedel by som v kancelárii s nohami vyloženými na stole, sekretárka by mi varila kávu a vy všetci by ste mohli fajčiť kokot.“

Páni však svoju autoritu nemali istú. Keď poddaný v robote na panskom ukradol 50 kíl železa, za utŕžené peniaze z kovošrotu vypil pollitra borovičky a páni mu na to neprišli, hrialo ho pri srdci, že vyjebal s pánmi a hlavne so systémom. Mal veľkú radosť, lebo to bolo to najviac, čo mohol pri svojom šplhaní sa spoločenskou vertikálou, triednym bojom a občianskym postojom dosiahnuť a vyjadriť. Ukázal im fuckera, našťastie ho pritom nikto nevidel a rýchlo sa zase schoval dole. Na druhej strane a na oplátku, keď sa pánovi podarilo ukradnúť viac, poddaný to považoval za jeho šikovnosť. Je rovnaký ako my a my chceme byt rovnakí ako on. Koniec-koncov, systém je iba nejaká abstraktná obmedzujúca kokotina nad nami, ktorej sme všetci obeťou, ktorá nám zakazuje kradnúť a piť v robote borovičku a ktorú preto nemá nikto rád, akurát že páni si môžu dovoliť viac. Nuž a páni, ktorí si dovoľujú, sú mu sympatickí, jednak sú pre neho dobrým príkladom, a keď si spomenie na to železo a pravidelný prísun borovičky, povie si, že takto je to dobre nastavené a netreba tu nič meniť. To sú istoty, za ktoré sa oplatí bojovať, alebo aspoň hodiť hlas do urny.

Samostatnou kategóriou v tomto spokojnom a obojstranne prospešnom využívaní nepísanej spoločenskej zmluvy bývajú prípady, keď s fúrikom železa chytia iného chudáka. Vtedy poddaný pred pánom skúša použiť v spoločnosti užitočné prejavy, ako napríklad jednoznačné odsúdenie, maximálne pohoršenie a nefalšované úprimné moralizovanie. Príležitostne to dobre padne, spravodlivo sa nahnevať a myslieť si pritom „dobre mu tak!“

Dnes už žijeme a borovičku pijeme v inom svete, ako na začiatku 90. rokov, ale napriek tomu, doprial by som vám zúčastniť sa debát v našej modrej ošarpanej unimobunke. Páni sa už netešia takej autorite ako voľakedy, už to nie je ponížený predklon a otlačené kolená, ale všetko vyššie napísané zhruba platí. Od „veď kradnú všetci" po „keby som tam bol, kradol by som rovnako a možno aj viac“. Keby si niekto požičal od splnomocnenca Kotlára mikroskop a namieril ho na DNA tohto národa, našiel by tam strhané závity od poddanského komplexu, popretkávané dobrými radami do života ako „nehas čo ťa nepáli“, „kde ťa nevolajú, tam sa neukazuj“, „koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj“, „bližšia košeľa ako kabát“ a v strede toho vzorca by cez molekuly alkoholu vytŕčal vztýčený prostredník spokojného majiteľa  „...ja som spokojný, pojebte sa!“

Keď tu niekto chce niečo zmeniť, mal by namieriť niekde tam a ukázať tým ľuďom, že svoje miesto v suteréne spoločnosti majú dnes ficovsky isté iba preto, lebo zatiaľ majú pod sebou dosť hrubé dno a bude pre nich preto oveľa rozumnejšie, keď svoju motiváciu namieria hore, ako by mali zo svoje celoživotnej žumpy príležitostne vyskakovať, ukazovať zdvihnuté prostredníky všetkým naokolo a vyjebávať tak v dôsledku sami so sebou.

Nie, nie som pesimista, prajem tým optimistom z nedávnej debaty veľa šťastia. Z toho, čo som prežil, zažil a počul, si dovolím urobiť záver a vychádza mi to tak, že ľuďom tu najviac chýba hrdosť, sebadôvera a hlavne vedomie, že so svojim životom môžu byť oveľa spokojnejší, ako ten pán, na ktorého nemôžu dosiahnuť. Že jeho majestát dokážu hravo preskočiť a pri dnešných pánoch to naozaj nebude stáť veľa námahy.