Ak som si po viac ako osemhodinovej tortúre na urgentnom príjme myslela, že ma v ten deň už nič nedokáže šokovať, nemocnica na Antolskej ma opäť dokázala vyviesť z omylu. Po prijímacej procedúre na chirurgickom oddelení som bola odvedená na izbu, v ktorej už bývali dve staršie panie. Hneď medzi dverami mi veľmi ochotne dali radu, aby som sa nezľakla, ak v kúpeľni alebo na wc stretnem muža. Chvíľku som mala pocit, že po celom dni už halucinujem, ale nie. Moje spolubývajúce túto informáciu rozvinuli do plnej šírky. Izby v nemocničnom trakte (minimálne na chirurgickom oddelení) sú robené formou bunky s dvoma ubytovacími miestnosťami, ktoré zdieľajú jednu spoločnú kúpeľňu a wc. No a na druhej izbe našej bunky boli ubytovaní traja muži a odo mňa sa očakávalo, že s nimi budem zdieľať spoločnú neuzamykateľnú kúpeľňu, spoločné neuzamykateľné wc a sprchu, na ktorej bol iba priesvitný záves. S cudzími mužmi. V nemocnici. Úplne v rozpore s vyhláškou Ministerstva zdravotníctva, s akýmikoľvek hygienickými zásadami, zdravým rozumom a ľudskou dôstojnosťou.

Samozrejme som okamžite začala proti umiestneniu na túto izbu protestovať, na čo mi bolo povedané, že síce ich to mrzí, ale nič s tým nespravia, pretože tak to proste je a inak sa to zariadiť nedá. Až o dva dni neskôr som zistila, že išlo o bohapustú lož a samozrejme sa to zariadiť inak dalo, ale... Ale o tom neskôr. Chvíľu som zvažovala, že odídem z nemocnice na reverz, ale keďže som bola viac mŕtva, ako živá, nakoniec som omdlela do postele. Matne si spomínam, že mi podali antibiotiká, pichli mi niečo od bolesti – a ďalej až do rána nič neviem.

Ranná nemocničná rutina začala tým, že sa o piatej rozleteli dvere, dnu vošla sestrička s odutou tvárou, bez pozdravu, bez slova nám pobrala krv, nechala rozsvietené, dvere dokorán a zase odišla. Po zhruba pol hodine mi iná sestra podala antibiotiká. Neskôr som ešte dostala fraxiparine proti krvným zrazeninám a injekciu proti zvracaniu. Tej som bola ozaj rada, pretože môj už tretí deň prázdny žalúdok začínal vážne protestovať a robilo sa mi nevoľno. Potom sme čakali na rannú vizitu, ktorá sa konala okolo siedmej. Bola som stále neuveriteľne smädná, o čom som sa na vizite zmienila, rovnako ako aj o tom, že som od predošlého poobedia nemočila, ak nerátam pár kvapiek po príchode na izbu. Lekár na vizite mi povedal, že nemôžem piť, keby ma náhodou museli operovať. Môj neustály smäd, jazyk lepiaci sa na podnebie a nedostatok moču tým boli zmetené zo stola.

Počas vizity som dostala aj informáciu o tom, ako toho času fungovala nemocnica na Antolskej. Ako mi chirurg vysvetlil, za normálnych okolností by ma hospitalizovali na gastroenterologickom oddelení. To ale v danej chvíli v danej nemocnici neexistovalo, pretože napriek vehementným uisteniam v správach o tom, že toto oddelenie normálne funguje, týždeň predtým skolabovalo a bolo zatvorené. Neskôr, až po návrate z nemocnice, som sa dozvedela, že na ňom nezostal jediný lekár, pretože všetci dali výpoveď a odišli do inej nemocnice. Chýbajúce gastroenterologické oddelenie nemocnice na Antolskej preto suplovalo chirurgické oddelenie. A tu sa dostávame naspäť ku mne. Prítomný chirurg mi oznámil, že v tejto chvíli to na operáciu nevyzerá, hoci zatiaľ nemám ani náhodou vyhraté a k perforácii čreva by kvôli veľmi silnému zápalu kedykoľvek prísť mohlo. Ale vzhľadom k tomu, že oni ako chirurgovia nemajú čo operovať, tak vlastne netušia, čo by so mnou mali robiť okrem toho, že mi nasadili dvoje silné antibiotiká. Poslali však výzvu na polikliniku, aby sa v priebehu dňa na konzultáciu dostavil gastroenterológ a navrhol ďalšie vyšetrenia alebo postup liečby. Tak mám vraj trpezlivo ležať v posteli, nejesť, nepiť a tak všeobecne sa skúsiť liečiť. Tak som teda ležala a skúšala sa liečiť. Nie že by som veľmi mala na výber.

Gastroenterológ sa v ten deň neukázal. Niekedy okolo obeda som konečne dostala jednu litrovú infúziu, priebežne počas dňa antibiotiká a tým to bolo na daný deň vybavené. Môj silný smäd, ktorý ma stále trápil napriek tej jednej infúzii, a len minimum tekutín, ktoré zo mňa dokázali vyjsť, stále nikoho neznepokojovali, hoci som na to opakovane upozorňovala.

Ďalší deň začal rovnako ako predošlý, rozrazením dverí, absenciou pozdravu, odutou sestrou a tak ďalej. A tým, že som na toalete zistila, že močím krv. Nemôžem povedať, že by ma to nejako šokovalo. Zmienila som sa o tom na vizite. Doktor prikývol a šiel ďalej. Zmienila som sa o tom na obed ďalšiemu doktorovi. Prikývol a šiel ďalej. Zmienila som sa o tom na večernej vizite. Doktor prikývol a šiel ďalej. Zmienila som sa o tom v priebehu dňa niekoľkým sestrám. Prikývli a šli ďalej. Až na nasledujúce ráno mi na vizite praskli nervy a opýtala som sa, že či na tomto oddelení naozaj nikoho netrápi, že už druhý deň močím krv a že som to celý predchádzajúci deň hovorila úplne každému lekárovi, ktorý sa zjavil medzi dverami, a zároveň aj každej sestre. Jeden mladších z chirurgov mal toľko slušnosti, že priznal, že som mu to vravela, ale že na to zabudol. Prítomný službukonajúci starší doktor ma uistil, že to samozrejme nie je dobré, že mi treba skontrolovať moč a že po vizite mi sestra prinesie skúmavku. Čo sa nestalo. Po troch hodinách čakania som sa šla sestry opýtať, či teda ten moč budeme kontrolovať, alebo nie. Dozvedela som sa, že ona na vizite ani nikdy predtým nič nepočula o tom, že mám nejaké problémy s močením, ani že by doktor vydal príkaz, že treba kontrolovať moč a že nič také ani nemá zapísané. Čo bolo obzvlášť zábavné vzhľadom k tomu, že táto predmetná sestra na tej vizite bola, stála vedľa toho lekára a mala zapisovať všetko, čo lekár povie. A mimochodom, ona bola tiež jedna zo sestier, ktorej som sa o krvi v moči zmienila počas predchádzajúceho dňa.

Sestra mi nakoniec oznámila, že "teda ona mi ten moč môže nechať skontrolovať“ a vrazila mi do ruky skúmavku. To už som vedela, že v tejto nemocnici a na tomto oddelení sa rozhodne, ale ani náhodou a ani v najhoršom sne, nenechám operovať. Takže som len veľmi silno dúfala, že k perforácii môjho čreva nedôjde, pretože som si bola istá, že na tomto oddelení by som sa po operácii zobudila bez čreva, s vývodom. Tá ľahostajnosť, s akou komplet všetok zdravotnícky personál na chirurgickom oddelení pristupoval k pacientom, bola šokujúca. Priam do očí bilo, ako je tam každému úplne jedno, čo sa s pacientmi stane, ako sa cítia a čo hovoria, aký vážny je ich stav a či ešte vôbec žijú. Prídete do chirurgickej ambulancie na urgentnom príjme s akútnou silnou bolesťou brucha, čo môže priamo ohrozovať váš život? Nikoho to neznepokojuje viac ako osem hodín. Trápi vás smäd, o ktorom viete, že je spôsobený dehydratáciou po podaní preháňadla a zákazom prijímania tekutín pred kolonoskopiou v kombinácii s vysokou horúčkou? Váš problém, veď čo by sa mohlo stať, že? Tri dni prakticky nemočíte a medzitým tých pár kvapiek, ktoré z vás vytečú, je viac krv ako moč? Nezaujme to nikoho z minimálne siedmich ľudí, ktorým to poviete, vrátane ľudí s diplomom z lekárskej fakulty. 

Výsledok z vyšetrenia moču bol k dispozícii krátko po poludní. Samozrejme, mala som zápal močových ciest a dôvodom bola dehydratácia organizmu. A áno, dopracovala som sa k nemu počas hospitalizácie v nemocnici. Takže odvtedy som zrazu mohla piť s príkazom, aby som pre zmenu pila veľa, minimálne 2,5 litra tekutín denne. Jedinou dobrou správou bolo to, že antibiotiká, ktoré mi už nasadili na zápal čriev, mali zabrať aj na močové cesty. Tak som teda začala piť a dúfať, že s tými antibiotikami majú pravdu. Mimochodom, žiaden gastroenterológ sa ani počas tohto dňa kvôli mne a môjmu zapálenému črevu na chirurgické oddelenie nedostavil.