Úvodné slovo
Príbehy netalentovaného kameramana sú založené na mojej skúsenosti práce pre televíziu v pozícii kameramana tv spravodajstva. Mená miest, televízie (v historkách HnojKríza) a môjho kolegu redaktora (v historkách Gusto) som zmenil, aby z toho nebol prúser.
Btw., ak by ste chceli podporiť môjho génia, môžete tak urobiť tu.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Gusto
Poznámky
Pozn. č. 1: Tento diel, ako aj ostatné diely tejto série zachytávajú skutočné udalosti a vzťahy medzi skutočnými osobami.
Pozn. č. 2: Mená aktérov, ako aj miest, ulíc etc., boli zmenené s cieľom vyvarovať sa právnym dôsledkom.
Pozn. č. 3: Autor má síce zlú pamäť, ale zato veľmi veľkú fantáziu a dobrú znalosť ľudskej duše i spoločnosti. A hoci veľa z nasledujúcich príbehov už načisto zabudol, čo najzodpovednejšie ich doplnil tak, aby to odpovedalo všeobecnému charakteru človeka a sveta.
Pozn. č. 4: Gusto je obyčajný zradca, ale autor sa zaprisaháva, že ak o ňom povie niečo zlé, ide o objektívne, osobnou zášťou nedotknuté pozorovanie.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Ostrý ako britva
– Vieš, išli sme vtedy robiť reportáž o jednej nemocnici v meste X.–
– Kedy?–
– Neviem. Asi pred 20 rokmi. A neskáč mi do reči.–
– Prepáč.–
– Tak, išli sme tam, lebo nám ľudia hovorili, že v tej nemocnici sú úplne strašné podmienky, akože úplne hrôza, chápeš? No a predstav si, ten riaditeľ bol taký chobot, že nás nepustil dovnútra! A vieš so sme spravili?–
– Čo?–
– Urobili sme s ním rozhovor. Nechali sme ho rozprávať o tej svojej nemocnici čo len chcel. Potom sme sa pekne krásne rozlúčili a vliezli sme do nemocnice oknom natajňáša chápeš?–
– Váv.–
– No a počúvaj ma, toto je najlepšie. Natočili sme tam všetko, hnilobu, pavučiny, špinavé obliečky, padajúcu omietku, jednoducho všetko, úplny hnus. Ako môže vôbec nejaký riaditeľ nemocnice toto dopustiť? Chápeš? Hrozné. No a tak sme sa rozhodli zostrihať to tak, že riaditeľ bude tým svojim medovým hláskom opisovať svoju nemocnicu ako bezchybnučké a krásnučké miesto. Ale k tomuto hlasu dáme skutočné zábery nemocnice.–
– A urobili ste to?–
– Áno. Nech sa aj pos**ie. Mal sa starať a nie klamať a nám medové fúzy kresliť.–
Takýto bol Gusto zamlada. Rázny, nebál sa vstúpiť do konfliktu ani si urobiť nepriateľov. Ale úplný začiatok jeho kariéry siaha ešte dávnejšie, do čias komunizmu. Býval vtedy v nejakých intrákoch a napísal článok o tom, ako to tam zle funguje. Gusto bol v tom období žiakom strednej školy, na ktorej sa učil nejakému remeslu, tuším išlo o niečo s potravinami. Ten článok vyšiel a jedným z priamych dôsledkov bola výmena vedenia internátu. To musel byť pre Gusta vo vzťahu k budúcemu povolaniu podobný moment ako bolo pre Harryho Pottera objavenie pravého prútiku u p. Olivandera.
Gusto bol dravý ako šťuka. Vždy pripravený skočiť do akcie, keď prišiel tip na reportáž. Ráno, večer, uprostred noci.
Autentický novinár a redaktor. Žralok. Nemám o tom najmenších pochýb.
Gusto býval ostrý ako britva.
Zadupaná iskra
Niekedy mám dojem, že ľudí stretávam až vtedy, keď majú to najlepšie za sebou. Že prichádzam na konci večierku, keď už je väčšina účastníkov v bezvedomí a zopár podivných indivíduí spolu doráža poslednú fľašku. Čokoľvek sa tu dialo, sa už skončilo. A tie zbytky sú iba smiešnou karikatúrou udalostí, ktoré ma minuli.
Akoby bolo mojim osudom rozprávať sa s ľudmi o časoch, v ktorých tieni dnes prežívajú. Na dne ich očí možno niekedy spozorovať odlesky vzdialeného plameňa. Iskričky lepších včerajškov v nás tlejú aj vtedy, keď to nevnímame. Úlohou pýtajúceho sa je do nich fúkať s nádejou, že sa vrátia v čase, nájdu cestu k stratenej spomienke a rozpália ju. Vtedy si okolo nej spolu sadneme a oblopení tmnou vypočujeme dávno zabudnuté, dávno stratené príbehy.
Gusto, ktorý bol ostrý ako britva, je spomienkou Gusta, ktorého som poznal. Hovoril mi o nej sám, bez rozfúkavania. Dobre si na seba pamätá. A tá spomienka v ňom nevyvoláva ľútosť. Gusto je zmierený sám so sebou. Odpustil si vlastný úpadok. Na dne jeho očí nenájdete stopy vzdialeného plameňa.
Na rozdiel od Gusta britvu ten dnešný nevstane na výrobu v noci. Dnešný Gusto si spánok váži. Ak ho zobudíte pred siedmou hodinou, poneviera sa po byte s prižmúrenými očami, strapatými vlasmi a s tichou výčitkou v tvári. Na to aby vám vynadal, sa necíti, lebo ho ešte neposlúchajú pery. Ten dnešný Gusto si tiež odmieta vytvárať nepriateľov. Namiesto toho uprednostňuje korektné vzťahy – základ dlhodobej spolupráce. Reportáže súčastného Gusta sú ľahké, mierne, príjemne povrchné a niekedy dokonca aj zábavné.
Čo sa s Gustom stalo?
Prečo britva otupela?
Vek
Časť vysvetlenia spočíva vo veku. Gusto starne a stráca silu. Už nezvládne to, čo kedysi. Ale vysvetlenie vekom nestačí. Gusto ešte vie nakopnúť vrtulu. A neraz som videl, ako ho pri pokuse roztiahnuť krídla zastavili iné okolnosti.
Zarobiť, potom informovať
Ďalšie vysvetlenia súvisia s inštitucionálnym prostredím telky, pre ktorú Gusto robí reportáže (tv HnojKríza).
Najvyšším motívom zaradenia televízneho spravodastva do pravidelného večerného vysielania v HnojKríze nie je informovanie, ale zarobenie. Cieľom je popretkávať vysoko sledovanú reláciu sponzorskými vsuvkami. Celkový management spravodajstva je vedený ohľadom na ekonomický záujem podniku (tv HnojKríza) a ohľadom na zabezpečenie vysokých dopamínových odoziev obecenstva pri sledovaní spravodajstva. HnojKríza si teda dáva pozor na témy, ktoré ju môžu dostať do právnych sporov, no tiež sa vyhýba témam, ktoré by mohli znepokojiť jej sponzorov a ostatné vplyvné postavy na pozadí. V dôsledku tohto prístupu je spoločenský význam odvysielaných reportáží častokrát malý a do popredia vystupujú krik, plač, krv, sex, násilie, podvody etc. Bulvárne témy.
Ak šéfredaktorovi ponúknete komplikovanejšiu tému, znervóznie, pretože cíti zbytočné problémy. Tí úzkostlivejší vás nútia dosahovať neúnosnú mieru zábezpeky. Napríklad stanovia podmienku, že nestačia iba dve nezávislé potvrdenia informácie, ktoré ste pripravili, ale že musia byť aspoň štyri. A že nesmiete hovoriť len s úradom Z, ale ešte s M a O. To vám neraz spôsobí prieťahy, nadprácu a ďalšie problémy, ktoré jednoducho nestoja za to.
Reportáž ako reportáž
Reportáže sa dajú odstupňovať podľa miery náročnosti, ktorá je spojená s ich výrobou. Ak sa pustíte do problému klient vs poisťovňa, budete musieť čosi naštudovať, zoznámiť sa s problematikou z mnohých strán. Nevyhnete sa rozhovorom s klientom, s poisťovňou, s právnikom a možno aj s ministerstvom, pod ktorého gesciu patrí upráva práv a povinnosti klienta, či poisťovne. Takáto výroba je zložitá na plánovanie, čas, strih a nemusí byť príjemná ani z osobného hľadiska, ak je klient subjektom utrpenia, bolesti, alebo ujmy na majetku etc.
A teraz si porovnajte túto výrobu so situáciu, kedy na cestu spadne sklo z pouličnej lampy a skoro trafí babku po hlave. Ak máte šťastie a dostanete sa na miesto rýchlo, možno ešte nájdete babku v autentickom rozpoložení, ktoré diváci obyčajne ocenia. Napr. ju zachytíte trochu vyplašenú, ale v dobrej nálade. Alebo ju stretnete nahnevanú na “systém” a “zlodejov” a “darmožráčov” pre ktorých nemáme dobré lampy. V oboch prípadoch ide o úsmevnú vec. Nemáte si prečo lámať hlavu so študovaním materiálov a možno, ak chcete byť veľmi snaživý, spravíte krátky telefonický rozhovor s miestnym úradom a prehodíte zopár slov s okolostojacimi.
Z hľadiska HnojKrízy však ide o rovnako hodnotné reportáže. To znamená, že za obe dostanete zaplatené tú istú sumu. Reportáží ako je tá s babkou, dáte 2 až 3 za jeden deň (ak máte šťastie na tipy). Ale príprava na poctivé informovanie o komplikovanejších a vážnejších sporoch typu klient vs poisťovňa, môže zabrať aj niekoľko dní. A je to práve tá druhá reportáž, ktorá obyčajne nesie väčší spoločenský význam.
Raz sme s Gustom išli za jednou pani, ktorá tvrdila, že ju bývalý manžel obral o auto a ešte neviem o čo všetko. Stretli sme sa s ňou večer v reštaurácii neŽERto pod zámkom Knísavý balvan pri neďalekom meste Y. Strávili sme tam s ňou asi hodinu. Oboch nás z toho bolela hlava, ale pod vplyvom profesionálnej povinnosti a tiež osobného súcitu sme sa rozhodli do toho ísť. Na druhý deň sme pátrali po manželovi, na tretí deň sme hovorili s políciou. Na štvrtý deň sme zistili, že tá pani nás viedla za nos s cieľom získať od svojou manžela to, čo nešlo hádkou, ani právne. Využila nás. Prišli sme o čas, energiu a peniaze. Ani jedného sme pritom nemali nazvyš.
Čo by ste robili na Gustovom mieste? Viackrát som ho videl pustiť sa do zložitejších vecí. Ale nakoniec sme mali menej výrob, menej priestoru na vo vysielaní a menej peňazí. A boli sme vyčerpanejší. Gusto to vzdal. A ja som sa ktovieako nesnažil ho presviedčať.
Nechajú vás v štichu
Raz sme s Gustom našli spoločnosť AcidRain ktorá zaobchádzala s odpadom inak ako jej to ukladá zákon. Spodné vody sa pod AcidRain plnili nežiadúcimi látkami rýchlejšie ako plienky batolaťa infikovaného rotavírusom. Gusto požiadal AcidRain o stanovisko s deadlineom na odpoveď do štvrtka. V piatok poobede, hneď po uplynutí deadlineu, poslal Gusto do HnojKrízy hotovú reportáž so stručnou informáciou o tom, že AcidRain nevyužil možnosť vyjadriť sa. Odpovedať mlčaním na novinárske otázky nie je múdre rozhodnutie, najmä ak sa zdá, že ste čosi vyparatili. Mlčanie vtedy totiž ľahko vyvolá dojem, že máte zlé svedomie. Je to akoby ste sa pred plným publikom, ktoré vás neprežite sleduje, pokúšali ukryť pod tenký koberec,na ktorý sústavne svieti silný reflektor.
AcidRain odpovedala o niekoľko hodín neskôr, v piatok poobede. Gusto obratom poslal do HnojKrízy upravenú reportáž s tagom “doplnené”. HnojKríza tú reportáž odvysielala až v pondelok večer. Ktosi to tam však musel dopliesť, pretože do správ zaradili pôvodnú reportáž bez vyjadrenia od AcidRain.
Vznikla z toho riadna panika a uplietlo sa jedno veľké ho*no. To padalo z vyšších poschodí nižšie a nižšie až sa šťavnato rozpleslo na Gustovom prekvapenom ksichte. Neviem, ako presne sa z toho nakoniec Gusto dostal, ale lekciu si zobral. Riskovať sa neoplatí, lebo v HnojKríze vás neochránia.
Nekalé obmedzenie možností a kariérneho rozvoja redaktorov
Raz, keď Gusto po stýkrát frflal na HnojKrízu, som sa ho opýtal:
– Prečo nejdeš do inej telky?–
– To nejde.–
– Prečo nie?–
– To sa nerobí. Nezobrali by ma.–
Gusto mi potom vysvetlil, že ak by sa aj snažil prestúpiť do inej telky skončil by nakoniec bez práce. Do konkurenčnej telky by ho nevzali a tá pôvodná by mu pri pokuse vrátiť sa buchla dverami rovno pred nosom.
Súkromné telky majú neformálnu dohodu o tom, že si “nerobia zle”. Kedy ste vo vysielaní jednej súkromnej telky videli reportáž o problémoch v inej súkromnej telke? Nikdy, však? A myslíte si, že v telkách nezvykajú situácie, ktoré predstavujú solídny základ pre reportáž?
Netvrdím, že tichá dohoda o nerobení si zle nemôže mať čiastočne aj racionálny základ. Napríklad si viem predstaviť tento dôvod: kritická reportáž o konkurentovi môže hraničiť s konfliktom záujomov. Reportáž sa môže stať nástrojom v boji o dominantné postavenie na trhu a nie nástrojom informovania. To by bolo nesprávne.
No rovnako, ak nie viac nesprávne, je obmedziť možnosti kariérneho rastu novinára. Ak by redaktor mohol prestúpiť do konkurenčnej televízie, mal by dôvod väčšmi sa zaujímať o svoj rast. A televízia by sa musela o svojich redaktorov viac starať. Inak by o nich prišla.
Limity spravodajstva HnojKrízy
Netvrdím, že medzi redaktormi, šéfredaktormi, alebo vyprodukovanými reportážami v HnojKríze nie je žiaden rozdiel. Preto si ani nemyslím, že mimoriadna snaha a úsilie pracovníkov HnojKrízy nemá žiadny význam.
Vo všeobecnosti však spravodajstvo HnojKrízy úspešne informuje najmä o veciach ako kedy sa začne školský rok, kedy budú voľby, alebo kto vyhral olympijskú medailu v behu na 100 metrov etc. HnojKríza sa však nepokúsi pre nás nadvihnúť oponu, za ktorou sa nachádzajú silnejší a vplyvnejší hráči. Nepokúsi sa naznačiť súvislosť ich záujmov a cieľov s našou každodennou realitou a s našou budúcnosťou. HnojKríza nevrhá svetlo do najtmavších tieňov.
Je to totiž práve moc tieňov, ktorá určuje hranice svetla HnojKrízy.
Dá sa to povedať aj takto: Ak by sme žili v matrixe, určite by nás o tom neinformovala HnojKríza. Je totiž príliš súčasťou systému.
Má bližšie k Smithovi, než k Morpheovi.
Záver
Vidíš, Gusto. Chcel som ťa tu poriadne ohovoriť a nakoniec som skončil pri čomsi, čo by ťa mohlo hádam aj ospravedlniť. To som celý ja. Ak sa aj niekomu chcem pomstiť, s prekvapením nakoniec zistím, že si preňho vytváram pochopenie. A dokonca začnem pociťovať aj akýsi náznak sympatií. Je mi zo seba zle.
Ale Gusto, to neznamená, že si bez viny. V kútiku duše tušíš, čo si v skutočnosti zač. No tvoja vina sa zakladá presne na tom istom, na čom aj moja neschopnosť poriadne ťa ohovoriť. Na slabosti. Ako ti môžem vyčítať to, s čím sa ani ja sám neviem vysporiadať? Do čerta!
Gustov vídam všade. Sú ich plné televízie, rádiá, noviny. Gustovia sú slabí, ich témy sú banálne, alebo tendenčné. Sú radi, že majú verejnú tvár a svoje publikum. Gustovia potrebujú pozornosť. A ak by za to mali urezať kúsok svoje duše, nevadí. Ak by za to mali súhlasiť s niečím, čo sa im protiví, v poriadku. HnojKrízy potrebujú svojich Gustov, pretože Gustovia by bez nich boli ničím.
Gustovia, akokoľvek sú jedineční, vedia sa zrazu dať do pozoru a stáť v jednej rade, sťa sviece. Pozoruhodné. A strašidelné.
S Gustom som strávil veľa času. Moja tvár nikdy nebola na obrazovke HnojKrízy. Ale prítomnosť falše, povrchnosti a prižmúrených očí sa mi dostala pod nechty. Poznačilo ma to.
Tieto texty musím písať už len kvôli sebe. Aby som hľadal stopy, kde sa mi pod kožu dostal triesky. A postupne ich vyberal.
Au.
…
https://buymeacoffee.com/tomaskollarik
Nasledujúce diely:
- Muž s čapicou
- Ako mi zachránila deň mŕtvola
