Spoliehať sa na naše štátne železnice nesvedčí práve o zdravom úsudku a zmysle pre realitu. Ale keď je človek momentálne bez auta a potrebuje sa dopraviť do dediny tak zapadnutej, že aj komáre tam lietajú podľa GPS, sú jeho alternatívy dosť obmedzené. A tak som jednu sobotu krátko pred desiatou ráno v bratislavskej bubline nastupoval do rýchliku Dargov, neočakávajúc mnoho a dostanúc ešte menej.

Odkedy Bobino omladinu a geriatriu obdaril (a nás platiacich hlupákov preklial) vlakmi zadarmo, zmenili sa aj mimošpičkové rýchliky, ktorými sa predtým dalo cestovať pomerne pohodlne, na narvané dobytčáky, a ak môžem, vyhýbam sa im ako Harabin osvetľovacím telesám. Ale čakať dve hodiny na Regiojet sa mi veľmi nechce a som lakomý priplácať si prvú triedu na hodinu a pol cesty, obzvlášť, keď mám čo čítať.

Pár minút pred odchodom som sa nalodil, našiel svoje miesto a po krátkej konfrontácii s hipsterjugendom, nechápajúcim, prečo by mi jeho batoh mal uvoľniť miesto len preto, že naň mám miestenku, som sa spokojne zvalil na semipohodlné sedadlo. Najnovšia generácia veľkopriestorových vozňov – tých, čo boli pred ich zrušením na ícéčkach – má síce sedačky komfortné ako lavice v čakárni poltárskej polikliniky, ale na rozdiel od osobného vlaku, ktorým som donedávna komutoval, sú čisté a necítim urgentnú potrebu bežať si hneď po výstupe nechať vraziť protitetanovku. Vytiahnem Kindľu, otvorím si nového Childa, a kým sa vlak dodrgáľa do Vinohradov, je mi už okolitý svet ukradnutý.

Cesta mi ubieha v pohode, napriek tomu, že vagón je plný a nejakí moderní rodičia nechávajú svoj poťer behať a vrieskať ako paviány vakcinované Red Bullom. Po pár rokoch jazdenia so školskými autobusmi je pre mňa detský krik len biely šum na pozadí, ktorý dokážem bez problémov ignorovať, kým za mnou harant nepríde s takou dierou v lebke, že mu cez ňu vidno mozog. Kým okolité jedince pobúrene cmukajú a neveriaco krútia hlavami, ja sa plne sústredím na Jacka Reachera lámajúceho nohy dedinským futbalistom a realitu registrujem len natoľko, aby som neprešvihol svoju stanicu.

Periférnym vedomím zaregistrujem, že sme došli do Nového Mesta nad Váhom a opäť odzoomujem. O troch zmrzačených futbalistov neskôr zdvihnem hlavu a uvedomím si, že sme tam ešte stále. Medzi NMnV a Trenčínom prebieha rekonštrukcia koridoru a je tam len jedna koľaj, takže nečakám nič zlého, až kým sa s chrčaním umierajúceho tuberáka neozvú reproduktory pod stropom a slabý preskakujúci hlas sprievodcu oznámi: "Náš rýchlik v stanici Nové Mesto nad Váhom končí z prevádzkových dôvodov. Cestujúci budú do Trenčína prepravení autobusovou dopravou."

Ak čakal potlesk, asi bol chudák sklamaný. Zlá karma sa ako čierny mrak zahniezdi pod klenutou strechou vagónu, keď si naštvaní ľudia berú z políc batožiny a derú sa k východom. Chlapík oproti mne, štyridsiatnik s mastnými vlasmi v špinavých menčestrákoch, čo si podľa začervenanej tváre a decentného liehového zápachu stihol ešte pred odjazdom šľahnúť zo tri slovenské mojitá (a.k.a. borovičky s kôprom), sa postaví a hlbokým, zvučným hlasom proklamuje svoj neveľmi pozitívny názor na ŽSR, ZSSK aj ich zamestnancov.

„Kokoti sprostí!“, reve s revolučným nadšením proletára povstanuvšieho v boji proti bezcitnému, antisociálnemu molochu. „Kurvy železničiarské! Vyjebané! Jebnutí sté!“ Jeho strhujúci performance trochu kazí fakt, že vo vagóne v tom čase žiadny železničiar nie je. Zato je tam zo desať malých detí, ale tými sa working class hero v zápale triedneho boja nenechá vyrušovať. Však jeho tata sa s ním rozprával presne tak isto a vyrástol z neho Slušný Človek, dopičé!

Pomedzi reptajúcich ľudí sa vymocem von na nástupište. Pri vedľajšom vagóne stojí sprievodkyňa v obkľúčení asi tucta aktivistov. Zachytím akurát, že „je tam vykoľajený vlak“ a už je mi jasné, že toto bude nadlho.

Pozriem na hodinky. 11:05. Z rýchliku sa valí lavína ľudí a prelieva sa cez miniatúrnu staničnú halu von na predstaničné priestranstvo s priľahlou autobusovou stanicou. Dokopy to odhadujem na 600 – 700 kusov, čo znamená, že železnice budú musieť niekde vyštrachať minimálne osem autobusov. V sobotu naobed. Jasné, na takéto prípady majú zazmluvnených dopravcov, ale aj tých treba najprv kontaktovať, následne zohnať vodičov, tí musia fyzicky prísť k autobusom, pripraviť ich a dôjsť sem. Hoci nepoznám detaily slovenského systému, jazdil som v Nórsku dosť výluk, plánovaných aj neplánovaných a veľký rozdiel v response time nebude. Na tetine zemiakové placky na obed môžem zabudnúť.

Na druhej strane, počasie je celkom fajn, som najedený, okrem menšieho batohu nemám žiadnu batožinu a čas ma netlačí – je jedno, či k rodine dorazím na obed alebo v noci. Väčšina ľudí naokolo ten luxus nemá.

Nasledujúce minúty sa lenivo tmolím hore-dolu po stanici, sledujúc s poloprofesionálnym záujmom substrát ponechaný železničiarmi sám na seba. Občas niekto vykukne z okna stanice, ale medzi ľud hľadajúci, koho by rituálne obesili na stĺp trakčného vedenia, sa príslušníkom modrej armády veľmi nechce.

Samotná autobusová stanica veľa stimulov neposkytuje, po desiatich minútach mám prečítaný stojan na plagáty ponúkajúci fascinujúci pohľad do života tunajšej komunity (budúcu sobotu bude nejaká tuning show a v miestnom kine hrajú Bod zlomu). Vývesky prímestskej dopravy mi poskytnú zábavu na ďalšie tri minúty. Mrňavý bufet aj kávomat v staničnej budove sú obkľúčené tesnejšie než Leningrad za druhej svetovej a jeden pohľad na šóru pred staničnými záchodmi ma presvedčí, že to do augusta vydržím. Inak ale ľudia postávajú pri svojej batožine a vyzerajú stratene ako Martin Daňo, keď sa mu v kamerke vybije batéria. Niektorí pičujú do telefónu, iní píšu jedovaté komentáre na net, prípadne sa navzájom uisťujú o tom, aký je v tejto republike neskutočný bordel, a že toto sa len u nás môže stať. Medzi poslednou skupinou vyniká hlavne mastnovlasý proletár, brblajúci každému kto ho je ochotný počúvať (a aj mnohým čo nie sú) že železničiari sú chujé, všetci do jedného sú neschopní, za súdruhov by sa to stať nemohlo, len počkajte keď sa o tomto dopočuje Biggus Dickus. 

Zopár proaktívnych optimistov otravuje vodičov dedinských autobusov, ktorí majú s celou situáciou spoločné asi toľko, ako ja z exportom ryže z Kambodže. Paradoxne sa k taxíkom nikto ani nepriblíži a drožkári, ktorí sa na niekoľkostohlavý dav najprv dívali s výrazom „hurá, moja dcéra pôjde na Paneurópsku“, smutne odchádzajú do bufetu.

O pol dvanástej na stanicu zabočí autobus akéhosi súkromníka a asi sto kusov k nemu vyštartuje tryskom. Vydesený pohľad vodiča na tvory, ktoré sú po hodine na novomestskej stanici už ledva luďmi, rútiacimi sa k nemu s nepríčetne sa blýskajúcimi očami a divoko poskakujúcimi kuframi mi pripomenie časy môjho vlastného jazdenia na výlukách, plánovaných aj neplánovaných, a strasiem sa hrôzou. Nórske železnice sú spoľahlivé asi ako termíny dokončenia D1 – tu im zamrznú výhybky, tam majú problém so signálmi a obzvlášť trať do Bergenu často trpí vykoľajeniami, lavínami snehovými aj skalnými a zosuvmi pôdy. Sem-tam im zhorí rýchlovlak priamo v tuneli. Pre moje bankové konto boli výluky požehnaním; sú to mnohohodinové výkony platené ako nadčas. Avšak čeliť davu napoly nepríčetných Norkov po hodinách čakania kdesi v divočine, kde je iba staničná budova a latrína, je len pre silné povahy – aj inak slušní a sympatickí ľudia sa menia na psychopatov gániacich na vás ako Vasky na obchod s bojlermi a bez váhania si z vás urobia hromozvod. Často som po NAD-ke bral nočáky plné ožranov, aby som si trochu oddýchol a odbúral stres.

Normálne výluky tiež nie sú prechádzka višňovým sadom. Každé leto odstavia nórske železnice jedno celé rameno kvôli rekonštrukcii alebo stavebným prácam. Napriek tomu, že sú o tom dopredu informovaní, ľudia nastupujú do busu nasratí už defaultne a hoci tam nasadzujú komfortné zájazdové vozy, na pohodlie vlaku to stále nemá, a hlavne dobou jazdy sa autobus šuchtajúci sa von z Osla po upchatej diaľnici v poobedňajšej špičke nechytá na vlak svištiaci si to dvestovkou. Jeden veselý incident zahŕňal chlápka, ktorý toto odmietol akceptovať a v stokilometrovej rýchlosti na preplnenej trojprúdovej diaľnici mi strčil pred tvár (a kompletne tým zablokoval výhľad na cestu) cestovný poriadok, aby som videl, že som už mal byť v Drammene. Následne bol vyrazený na diaľničnom odpočívadle, kde možno čaká dodnes; možno to odo mňa bola prehnaná reakcia, ale nemôžem si pomôcť, mám taký blbý zvyk že keď ma niekto skoro zabije, nie je so mnou rozumná reč.

Prvé tri autobusy sa ukážu krátko pred dvanástou a všetky sú narvané ľuďmi z Trenčína, čo na mňa urobí dojem. Osobák sa vykoľajil o 10:30 a autobusy odchádzali z Trenčína najneskôr o pol dvanástej, čo znamená, že železniciam sa podarilo operatívne zorganizovať náhradnú dopravu za necelú hodinu. Dokonca aj Nóri sa môžu ísť hanbiť do kúta. Na laika to samozrejme dojem neurobí; diskusné fóra spravodajských portálov boli plné pičungu a jeden výnimočný kus napísal na sme.sk snáď polstranový pobúrený výkrik do tmy požadujúci okamžitú rezignáciu polovice zamestnancov železníc a ich následné rituálne ukrižovanie na koľajnici. Typický pseudopravičiar, akými je SME zamorené síce v diskusiách o štátnom plytvaní serie atómové hríby, ale keď ide o jeho pohodlie, zrazu ide fiškálna zodpovednosť bokom a on požaduje, aby železnice mali každých dvadsať kilometrov nonstop v pohotovosti desať autobusov (a šoférov v nich), a čo zaujíma mňa, že by to stálo také obrovské prachy, že si to nemôžu dovoliť ani Nemci, Švajčiari alebo Nóri. Však ja platím DANE!

Autobusy sa okamžite ocitnú pod frontálnym útokom gaštanov správajúcich sa, akoby na stanici mala o desať minút vybuchnúť atómovka. Najagresívnejšie kusy sa hrnú dovnútra napriek tomu, že ešte nevystúpili príchodivší cestujúci. V tomto momente by som železničiarov nakopal. Ich nórski kolegovia by sa rozostavili okolo autobusov, a slušne, ale rozhodne, s prirodzenou autoritou by zorganizovali hladký a plynulý výstup a nástup. Tí naši sa chúlili pri vchode do stanice, aby si ich nikto nevšimol, a vystrašene sledovali ľudí šliapúcich si na nohy a zakopávajúcich o cudzie kufre. Vrcholom kabaretného predstavenia bol neborák, ktorý si disciplinovane uložil kufor do batožinového priestoru busu, potom prešiel k dverám a zistil, že sa nezmestí. Ale nemusel sa obávať; vodič neprezreteľne vystúpil na cigu a keď dofajčil, zistil, že ani on sa už nevie dostať dovnútra. Musím vynaložiť nesmierne úsilie, aby som sa nerozrehotal ako hyena v ruji.

Nakoniec som sa vtrepal do piateho autobusu, hrdzavejúcej Karosy dovezenej z Belgicka, kde slúžila ako školský autobus. Sedačky na seba boli namačkané tak, že som mal kolená vrazené v hrudnom koši a osoba vedľa mňa zrejme slovo „deodorant“ považovala za nejaké aditívum do nafty, ale tieto drobné nedostatky prebila eufória, že som konečne v pohybe. Pri výjazde zo stanice sme minuli ešte šiesty a siedmy autobus a neskôr sme stretli aj ôsmy.

Trenčianska stanica vyzerala ešte horšie ako novomestská. Snáď pol mesta sa na bus vrhlo ako svorka vlkov na raneného jeleňa a chvíľu to vyzeralo, že sa nedobrovoľne poveziem naspäť, ale potom som odhodil slušnosť. Vystrčím pred seba rameno a natvrdo si cez vzdorujúcu biomasu prebúravam koridor, nemilosrdne ako Miloš Zeman, keď na bankete krhavým zrakom spozoruje čašníka s becherovkou.

Autobusové nástupište pred stanicou aj staničná hala sú plné ľudí a staničný rozhlas neustále opakuje hlásenia o výluke a meškaní, zakončené ospravedlnením sa za spôsobené ťažkosti pravým ako panenská blana v thajskom bordeli. Teoreticky môžem pokračovať osobným vlakom do Trenčianskej Teplej a tam prestúpiť, ale mám pocit, že na jeden deň som pokúšal osud dosť a idem radšej na linkový autobus. Ten ma odvezie bez komplikácií a keď sa o hodinu neskôr vítam s tetou, bratrancom, psom Šuhajom a kocúrom Grófom Matschitschom von Murhelmom (skrátene Murom), myslím na to, že ani tá najhoršia skúsenosť nie je úplne na škodu, ak si z nej vezmete ponaučenie. A ja som si ho vzal.

Čo najskôr potrebujem kurva auto.