Pôvodne vydané 18.09.2013 Hneď na začiatok musím povedať, že každý riadok nasledujúcej znôžky nezmyslov je čistá fikcia a nemá nič spoločné s bukolickou realitou.

V meste sa s nimi stretávame denne. Stali sa súčasťou nášho uprdeného života. Niektorým sú ľahostajné ako cigánske deti, iných serú, ale už si zvykli. Chladné symboly zhovädilosti doby, pomníky obmedzenosti a sedláckosti tých, čo prišli k prachom a totemy zdanlivého luxusu za dumpingové ceny - sú všade.

Sú všade! Sú mimoriadne činní! Otravujú nám naše plnoformátové HD životy svojou žlčovitou čiernobielosťou! Podporujú v nás hnev, ktorý musíme v Slovenskej republike nevyhnutne každý deň potláčať. A celé naše nadľudské úsilie dokážu zničiť jediným článkom, pri ktorom sa pristihneme, že rovnako ako oni škrípeme zubami a čo je najhoršie - robí nám to dobre!

Dnes ráno som zažil kultúrny šok.Po nastúpení do svojho motorového vozidla, rozospatom rozjazde a naladení obľúbenej stanice nás hipsterov (Rádio Slovensko) sa kabínou rozozneli tóny akejsi „piesne“. Melodický štandard.

Áno, priatelia! Poznáme nových majiteľov najznámejšieho gýča na svete – sošiek Oskara.Poznáme dokonca majiteľov sklenených... hm... Levov (mne osobne to pripomína niečo celkom iné... áno, správne, myslel som cencúľ...)A my doma - prd! Ale prečo? Spýtal by sa Bob Bobeka. Pretože je ráno.

 „Najhoršia zo všetkého je bezmocnosť (...s tým nič nenarobíme).

Pochádzam z kultúrnej rodiny. To je skrátka fakt. A kto s tým nesúhlasí, toho môžem osrať.Svoje deti sa snažím viesť ku kultúre rovnako ako moji rodičia.