V meste sa s nimi stretávame denne. Stali sa súčasťou nášho uprdeného života. Niektorým sú ľahostajné ako cigánske deti, iných serú, ale už si zvykli. Chladné symboly zhovädilosti doby, pomníky obmedzenosti a sedláckosti tých, čo prišli k prachom a totemy zdanlivého luxusu za dumpingové ceny - sú všade.
Čo myslíte, čo to je? Ha? Kto z vás uhádne, získa možnosť vlastivednej prechádzky „Poznaj svoje bizniscentrá“. Nikto? A to som sa pokúsil našepkať nadpisom... No nič... Nabudúce si dáme niečo jednoduchšie. Napríklad: „Čo robí haf?“ Správna odpoveď z predchádzajúcej relácie znie: sklenené kocky. (Cenu si nechávam)
Sklenené kocky
Vyrastajú stále nové a stále ohyzdnejšie, chladnejšie a uniformnejšie. V podstate sa líšia len názvami obchodov na fasáde. Ale aj tie sú v podstate rovnaké, stále sa opakujúce, lebo žiaden obuvník, železiarstvo, alebo obchod s detským oblečením si nemôže dovoliť platiť astronomické nájomné. A tak občan v novovyrastenej sklokocke nájde praktickú Očnú optiku Exclusiv, k občianskej vybavenosti nesmie chýbať šikovné solárium a casino Admiral, deti iste poteší nová pobočka banky a talianske zlatníctvo s usmievavým Albáncom za pultom.
Sklokocky už pekných pár rokov vytláčajú skutočné budovy. A trúfnem si povedať, že nemilosrdne vytláčajú to, čomu sa hovorí architektúra. Architektúra, ktorá je prejavom tvorivosti a invencie, architektúra, ktorá je tu preto, aby nás obklopovalo nejaké to esťeťíčno, a nie barabizne postavené podľa hesla: niečo zbúchame a nabalíme sa!
Ja patrím k tým, ktorých to serie a ktorí si nezvykli. Možno aj preto, že otec bol architektom. Projektoval za socializmu. Vtedy nič nebolo. Peniaze, ani materiály. Predstavte si, že máte k dispozícii len drevené kocky (dokonca tých istých veľkostí) a kolega zo západu má k dispozícii lego. Kto postaví krajší domček? Za socializmu bola architektúra otrasná. Lebo nič nebolo. Ani materiály, ani peniaze. Peniaze sa našli, len ak bolo treba urobiť výrazne reprezentatívne realizácie. Súdruhom z Vietnamu iste viac šmakovalo na recepcii v kaviarni Bystrica a za to sme dostali plné vagóny vietnamských pracantov.
Architektonický boom
Keď po 89. roku prišla nová doba, prišli aj nové možnosti a materiály. Lego bolo zrazu dostupné aj u nás. A sú tu bacuľaté firmy, ktoré sa topia v prachoch a mali by sa len tak triasť za tým, aby si postavili nádherné reprezentatívne sídla, vyjadrujúce identitu, veľkorysosť a filozofiu firmy.
Všetci sme sa tešili, že príde očakávaný architektonický boom a aj u nás budú budovy konečne nielen na bývanie, ale aj na pozeranie a obdiv. A výsledok? Prd! Aj najbohatšia firma na Slovensku dnes s plechovým ksichtom dokáže tvrdiť, že zápasí s nedostatkom financií. Má totiž navlas rovnakú „filozofiu“ ako šmelinár na trhovisku: lacno kúpiť, draho predať.
Preto dnes môžeme obdivovať maximálne tak škôlkarskými farbičkami vylepšené fasády panelákov, aj to len za predpokladu, že ich roboši z Oravy v pote tváre zateplili, čomu predchádzalo 10 rokov hádok na domových schôdzach medzi starými babkami, ktorým je u prdele, čo bude o 10 rokov a tými, ktorí chcú za kúrenie ušetriť. Odmenou za mesiac života v polystyrénovom bordeli je potom ten istý panelák, len ružový. Šleha!
NOVÉ pekné budovy sa akosi nekonajú. Veď si to len porovnajte:
No schválne, ďalšia súťažná otázka (hráme o balenie polystyrénových dosiek z krakovskej fabriky Czieplo vyborowe): Uhádnete, ktorá budova vznikla skôr?
Delí ich vyše 20 rokov (tuším 1985 a 2005). Za takúto grcku, ako vyrástla pri AS Nivy by sa hanbil aj treťotriedny projektant Stavoprojektu (nádherne invenčný názov - skoro ako Dřevoplech). Všetky nové budovy sa podobajú ako ľavé vajce pravému. Akoby každý architekt mal na stole toto.
Dal som si tú prácu a pomocou najnovšieho huncútstva firmy Google som pozbieral fasády bratislavských novostavieb. Podotýkam, že sú to všetko rôzne budovy!
Ďalšia súťažná otázka: napíšte nám do redakcie, ktoré sú to budovy. Prvých troch šikuľkov, ktorí správne vymenujú, odmeníme hodnotnou knihou O malom Tkáčikovi z vydavateľstva Jebko & Trtko).
Ja viem, nie je ľahké budovy od seba rozoznať. Všetci developeri majú totiž:
Rovnaký manuál
- Vyberieme nejaké šupa miesto, čo najbližšie k centru.
- Podplatíme úplne všetkých, až kým flek získame.
- Kým budeme mať tieto zdržovačky za sebou, zoženieme si čo najlacnejšieho architekta Fera (ak by bolo architektov dostať na Miletičke v stánku so svietiacimi teniskami, tak bereme!), ktorý už niekedy v živote videl kocku a vie, ako vyzerá okno. To mu úplne stačí (aj keď máme také obézne kontá, že by sme si mohli zaplatiť architekta svetového mena, ktorý by to spravil geniálne, ale stál by desaťnásobok). Frajersky vyzerá už to, keď ho zavoláme do súťaže, v ktorej akože neuspeje (postavíme to podľa Fera). Tých pár tisíc éčiek za prvé miesto v „súťaži“ mu musí stačiť, to dáme.
- Budovu navrhneme šesťpodlažnú, aby sme ľudí - debilov príliš nenasrali (všetkých totiž neskutočne podráždi, keď prídu o svoj obľúbený výhľad na fasádu domu oproti). Samozrejme, že postupne si na stavebnom úrade doplatíme za ďalších 26 poschodí. Keď už sa bude stavať, debili dostanú možnosť vyjadriť sa. Stavebný úrad im potom bodro oznámi, že bohužiaľ, už sa s tým nedá nič robiť, je to schválené, mali ste sa ozvať skôr. Dokumentácia bola k nahliadnutiu u súdruž.. u pani Pukalovičovej na odbore výstavby, dvere číslo 316, hneď vedľa fikusu.
- Ak na tom mieste už niečo stojí, zbúrame to.
- Ak protestuje pár debilov, zbúrame to aj tak. A keď sa k debilom pridá niekto, kto má právomoci a zabudli sme ho podplatiť, podplatíme nejakú komisiu, ktorá vyhlási, že je budova nebezpečná, zdraviu škodlivá, rádioaktívna, výbušná a ohrozuje všetkých, najmä však malé nevinné deti v širokom okolí a budovu zbúrame!
- Ak debili protestujú proti likvidácii zelene, povieme, že namiesto jedného stromu vysadíme štyri. Na streche budovy.
- Materiál nakúpime z Poľska (také shity by sme nedali ani nášmu stavbyvedúcemu do unimobunky).
- Počas výstavby spôsobíme pravidelné zápchy v polovici mesta.
- Vymyslíme čo možno najsedláckejší názov, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani majiteľ dicobaru „Hollywood Barbie“ v Palúdzke. Napríklad „Lake River Tower Empire Building“!
- Nuž a potom sa snažíme tú sračku prenajať nejakým debilom, ktorí sú ochotní platiť nekresťanské nájmy.
Modus operandi ako vyšitý. Stavím sa o svoje dve deti, manželku a psa, že takto to dopadne aj s bratislavským podhradím. Vyrastú tam rozkošné kocočky. Veď to je vlastne dôvod celého tohto článku.
Úcta k histórii a vyhliadky
Dávnože som nevidel niečo takô mrzkô! Kde je nejaký nápad? Architektúra? Úcta k histórii? Čím sa tieto unifikované sklenené piksle a prefabrikovaná architektúra líšia od petržalských sídlisk? Farbičkami? Je to dôkaz toho, že spupný degeš dokáže presadzovať len takú architektúru, aká vystihuje jeho charakter. Čiže nechutnú. Dojímavo pôsobí aj snaha skrývať vo vizualizácii ten paušálny humus za copy-pastnutú zeleň. Je to také detinské, až je to sedlácke. To sa vážne niekto spolieha na to, že všetci sú idioti a s oligofrenickým úsmevom si len vzdychnú: „Och, koľká krása! Koľko zelene! Raj na zemi..“ ?!
Čaká nás štandardná hrôza a ja zúfalo tuším, že proti tomu nič nezmôžeme. Aj vták Borat z magistrátu musí priznať farbu a bude tak, ako si chlapci developeri zapískajú. Ohyzdné kocky budú vyrastať všade. A najmä hocikde. Pokojne aj na cintoríne. Dôležitá je len vôľa stavať - v kombinácii s prachmi. A je fuk, že Bratislava bude pri pohľade z hradu vyzerať jak u debilov.
Tohto roku som bol v Skalici. Nádherné mestečko! Odporúčam. Žiadna budova v centre nemá viac než štyri poschodia. A pôsobí to doslova utešene. A to len vďaka rozhodnosti osvieteného primátora. Musím končiť, už som sa strašne nasral. A ešte sa naseriem. Pri každom pohľade z okna na „Bradavicu na Dunaji“!
PS: Ak by niekoho zaujímalo, tu je ukážka toho, ako by mohlo podhradie vyzerať, ak by súťaže neboli len pre srandu.
A záujemcom o peknú architektúru odporúčam tento magazín. Stojí to za to, vážne! Aj vďaka nemu viem, že sklokocky nie sú výsledkom debility architektov, ale o debilite tých prízemných uprdených, ktorí stavby platia a sami sú najlepším dôkazom toho, že noblesu si kúpiť nikto nemôže.
