Dnes ráno som zažil kultúrny šok.
Po nastúpení do svojho motorového vozidla, rozospatom rozjazde a naladení obľúbenej stanice nás hipsterov (Rádio Slovensko) sa kabínou rozozneli tóny akejsi „piesne“. Melodický štandard. Nuda jak prasa (v podstate som bol rád, že to nebol Desmod alebo Korálky od Natálky, čo sú najobľúbenejšie treky hudobného redaktora SRo, ktorého si predstavujem ako bradatého 60nika v menšestrákoch a flanelovej košeli, ktorý má na stole svoju fotku s Karolom Duchoňom).

 

Ale potom to prišlo. Verš tak mocný, až ma udrel do tváre. Ťemer som zrazil hrdzavú pani s ratlíkom na chodníku. A vzápätí som sa na tej textárskej impotencii (alebo snáď „hravej“ póze?) slušne pobavil. Znelo to nejako takto:
„Už si toho mala dosť, nášmu vzťahu praskla kosť..“

 

Fúúú... Bolo silné posolstvo.. A fakt neviem, či si „tvorca“ tohto veršíka uvedomuje, aká je to chujovina, alebo mu to pripadá v pohode. Ak platí tá druhá možnosť, majú sa poslucháči na čo tešiť..

 

No... niežeby som zažíval podobné pocity prvýkrát. Pri slovenskej textovej tvorbe sa to stáva pomerne často. Zrazu začujete niečo tak číro stupídne, až to spôsobí fyzickú bolesť. Prefláknutým nekorunovaným kráľom stupidity je plešatý košický génius, čo je taký múdry, až ukrytý je v púdri a ktorého texty spôsobujú efekt sopľavých bublín. „Napíš mi perom, ktorým pôjdeš smerom“ je mojím favoritom (hneď po všeobecnom princípe využívania antoným, vďaka ktorému sa text dokáže nafúknuť na dvojnásobok - Som veľký alebo malý, si šťastná alebo smutná, svet je dobrý, ale aj zlý, povedz nie alebo áno..)

 

A kto by sa nepotešil „piesňou“ (mám pocit, že to s tými úvodzovkami preháňam, ale... pri slovenskej „popmusic“ sa to inak nedá) „Tomi“ Popoviča a „veršíkom“: „Motáš psíka na pedigreepal“
Môžeme zabrúsiť aj k susedom a do histórie: „Znám bulvár St. Michel, tam jsem včera šel“ je tiežz radu tých mimoriadne „vydarených“.

 

Alebo  veršík „So mnou vždy môžeš rátať, skoč do kabáta“ zo superstarovskej skladby...
A v poslednom čase sa na textárskeho génia z Košíc zdatne doťahuje ďalšia východňárska legenda. Texty Na ceste 540, alebo Horela hora sú jednoducho blbé. Aj keď sa tvária, že ide len o blazeovaný mámvpičizmus maestra IT. Až príliš z toho trčí presvedčenie, že „sme takí super, že nám to prejde“.


Celkovo si myslím, že ak nemám dobrý text, tak je úprimnejšie celú skladbu odlalákať, odnanákať, odparampamkať, prípadne použiť nejaké iné textové lorem ipsum. Alebo nepoužiť spev vôbec (čo by v mnohých prípadoch skladbe výrazne pomohlo).
 
Drahí čitatelia, milí abonenti.. ak máte aj vy svoju obľúbenú šlehu zo slovenských textíkov, sem s ňou! Prispejte do mediálneho mlyna a napíšte do diskusie svoje pikošky. Nech sa pobavím... nielen ja...

Dovetok:
Ak máte pocit, že som opomenul „slovenský“ “““hip-hop“““, bol to zámer. Tam je totiž stupidita fundamentom prístupu k tvorbe textu a preto nemá zmysel rozoberať to.