Pôvodne vydané 18.09.2013
Hneď na začiatok musím povedať, že každý riadok nasledujúcej znôžky nezmyslov je čistá fikcia a nemá nič spoločné s bukolickou realitou. A pre Kristove mokvavé rany, už vôbec nie so školou, kam chodí moja dcéra, hoci píšem v prvej osobe jednotného čísla! Ak je čo i len časť z toho blízka pravde, nech sa na mieste zmenším na 157 cm!
1. september bol odjakživa dňom, keď sme po prázkach nabehli do Alkatrazu školy v nových poltopánkach s červeným karafiátom, s pichľavým asparágusom a so slzou na líčku.
Lenže my už teraz žijeme vo VSĽDž – Veľkej slovenskej ľudovej džamahírii, kde nič nemôže byť normálne. A tak si dátum 1. septembra uzurpovali otcovia slovenskej šťaťnosti, aby si zaonanovali nad lajstrom, ktoré vyvoláva asi toľko rešpektu, ako výlevy Tomyho Popoviča v médiách.
Naše deti nastupujú do zbytkov škôl 2. septembra, prípadne ešte neskôr (ak bola dobrá zľava na mimosezónne zájazdy do Tunisu).
Nuž, veď aj nový rok je vlastne až 2. januára, lebo 1. je oslava vzniku VSĽDž a porážky česko-maďarskej hydry. Môžeme byť radi, že Vianoce nie sú presunuté na dvadsiateho piateho, lebo 24. je „Deň štedrosti“ tohto bohabojného nádora.
Takže po bujarých oslavách Dňa ústavy (vždy sa pekne oblečieme, posadáme si pod obraz veľkého vodcu a nahlas čítam preambulu, a potom na balkóne pálime české vlajky) som 2. septembra neochotne zobral svojho synčeka do školy. Vyhnúť sa tomu už nedalo, keďže má deväť. Výšku má síce na päť, ale pani magisterka Kramaričová zo sociálneho odboru ma bila francúzskou barlou a trvala na tom, že na výške nezáleží, a musí ísť do školy. Oponoval som, že všetko už vie – učí sa z Minimaxu a na smartfóne si spustí, čo chce. Ale ona stále húdla, že to nestačí. Snažil som sa ju zastaviť mokrou handrou cez chrapu, ale policajt, čo bol s ňou a číhal skrytý na chodbe, mi vykĺbil zápästie. Vyzerám, ako Salvatore z Mena ruže.
Deň pred začiatkom školy mi žena prikázala kúpiť kvety. Vraj sa to patrí. OK, vravím si. Ale netušil som, čo to budú za stresy. Kvety boli všade vypredané! Aj na trhu. Chvíľu som uvažoval, či by malý nemohol dať učiteľke ružičkový kel, ktorého mali dosť, ale zavrhol som to. Proste prúser. Kto mohol tušiť, že všetci budú kupovať kvety?! Nejaké vechte ešte mali v značkových kvetinárstvach, ale za obschnutú gerberu chceli 5 eur, za fúz trávy 4, za mašľu 3 a za papier 2. No čo, kradnem? No, síce kradnem, ale nie až tak, aby som dal 13€ za blbý kvet pre ženskú, ktorú ešte vôbec nepoznám. Tak som odtrhol v parku pár pekných lúčnych kvetov. Pastierska kapsička, myší chvostík, pár púpav a vetva tuje vytvorili krásnu, a pritom netradičnú kytičku. Síce trocha páchla psími šťankami, ale do rána to vyprchá.
Pred školou som zažil prvý šok, už keď som zistil, že tam nie je žiadne parkovisko! A ten malý pľácok bol úplne narvaný autami. No hrozné! Nikto nerešpektuje, že veziem dieťa. Musel som si odsunúť kontajnery, aby som si vytvoril miesto na parkovanie. Sme strašne necivilizovaná krajina.
Pred školou nás vítala partia žobrákov. V rukách držali plastové poháriky a na ksichtoch mali také tie profesionálne pesimistické výrazy. Fuj! Také typy neznášam. Keď ich to nebaví, nech to nerobia! Ale ako odstrašujúci príklad pre deti, ktorým sa nechce učiť, je to od marketingu školy dobrý psychologický ťah.
Najdôležitejšie bolo nájsť vchod, čo nebola až taká jednoduchá úloha, lebo bilboardy pokrývali podstatnú časť školského areálu. Aj budova sa cudne halila do megaplachty s kengurou, delfínom, panterom a sovou. Riaditeľ školy (bývalý telocvikár, ktorého volia preto, lebo v 89-tom dokázal dať na hubu 100 kilovej žabacej komunistke, ktorá riaditeľovala na škole 18 rokov, a teraz sa ho boja) zjavne využíva každú možnosť, aby zohnal peniaze na kúrenie a na svojho bavoráka. Veľkoplošné reklamy aspoň zakryjú rozpadávajúcu sa fasádu školy. Na niektorých miestach celkom nahradili obvodové múry. Skúsenejší rodičia využívali predajné akcie, ktoré sa konali v celom areáli. Stánky si tu rozložili predajcovia hrncov, biokozmetiky a elektrických masážnych kresiel.
V strede školského dvora stála bronzová socha Gyulu „Sharky“ Sharkézyho. To je bývalý vekslák, ktorý škole už párkrát finančne vypomohol a financuje aj miestne krúžky – kickbox, krúžok chovateľov pitbulov a športovú streľbu. Nikto však nevie, či bude pomáhať aj naďalej, lebo jeho syn minulý rok školu ukončil – s vyznamenaním – aj keď sa doteraz nevie podpísať a pri vyjadrovaní používa len tri slová (jedno na k, druhé na p a tretie na j).
Vchod som nakoniec našiel, či skôr ma do neho sotili dvaja do pol pása holí a naolejovaní kolohnáti v kapucniach. Až neskôr som sa dozvedel, že sú súčasťou riaditeľovej soldatesky, ktorá má za úlohu oberať rodičov o peniaze. 10 chlapov tvorilo akúsi uličku, cez ktorú vás presácali a treba uznať, že to boli profíci. Na konci uličky som zistil, že nemám peňaženku, ani drobné vo vrecku. Dokonca aj mobil sa im hodil. Vraj ako príspevok na ZRPŠ.
Strhujúce zážitky pokračovali v interiéri školy, ktorý pripomínal ruskú polepšovňu. Pokojne by za tými mrežami a pletivami mohli točiť Votrelca trojku. A do toho smrad stoviek prezuviek. Netušil som, že rozkošné detské nožičky po celom dni potenia vytvoria odor, z ktorého by sa aj kôň pogrcal.
Za šatňami bola zóna predajných automatov na mlieko, na čipsy, na bravčový bôčik, na rôzne smažené jedlá, na prezervatívy. Hneď pri nich ôsmaci ponúkali gandžu a svoje vyspelé spolužiačky. To sa mi zdalo byť už príliš. Nechápal som, ako je možné, že to riaditeľ toleruje. Ale keď sa pri nich pristavil, vzal si tri balíčky a odfarbenú blondínku s piercingom v nose, hneď bolo všetko jasné.
Prešli sme popri veľkopriestorových polstrovaných šatniach (každá s vlastným jacuzzi) pre deti finančne zabezpečených rodičov a dostali sme sa na ďalšie kontrolné stanovisko so svalnatými členmi riaditeľovej soldatesky. Tu sa kontrolovalo množstvo značkového oblečenia a deti sa triedili na skupiny. Za kompletné značkové oblečenie bola žltá nálepka v tvare korunky. Za oblečenie z Tatrasvitu – hnedá nálepka v tvare hovienka. My sme dostali fialovú kravu. Ešteže mal syn tie adidasy po bratrancovi a bundu s logom Nike, takže sme nemuseli prechádzať tunelom hanby, v ktorom sa deti majetnejších rodičov učia ponižovať chudobu.
Ale bola to aj vec šťastia – kontrolórka pravosti (jej úlohou je preveriť, či je oblečenie naozaj značkové) bola naša susedka. Žmurkla na mňa a neprezradila, že bunda NIKE je z Miletičky.
Všetkých 86 detí už bolo v triede. Pôvodne ich malo byť len 46, ale nakoniec zrušili ďalšie dve školy, boli nadbytočné. Na mieste jednej je už výkopová jama pre budúci River Lake Moon Star Manhattan Empire Park Building a v tej druhej je Úrad pre kontrolu kontrolného úradu miestnych odborov školskej správy vyšších územných celkov. Nebyť dvojposchodových lavíc, ktoré sa zaviedli za posledné roky, asi by sa do triedy (bývalého kumbálu upratovačky) deti nepomestili.
Vítala nás Vaneska v peknej sukničke. Spoznal som ju. Tú sukničku sme predvčerom vyhodili do koša. Aspoň vieme, čím sa živí mamička. Ale vždy lepšie než počerní spolužiaci, ktorých odevom boli len krikľavo-ružové o šesť čísiel väčšie kroksy.
Netrpezlivo sme čakali na príchod učiteľky. Jeden otecko (zrejme už jedno dieťa na škole má) si v triede krátil čas omietaním zatečeného rohu.
Bol som príjemne prekvapený, že synčekova triedna učiteľka Rozália Bradatá patrí v učiteľskom zbore k tým mladším. Má len 82 rokov. Tak ako väčšina učiteľského zboru, aj ona pred sebou tlačí stojan s infúziou a jej priezvisko vystihuje porast na jej troch podbradkoch.
Jej prejav je rokmi v školstve silne poznačený. Striedala hysterický smiech s plačom a každú druhú vetu prešla do fortissima. Do reči sa jej miešali vetičky ako: „Ticho tu bude!“, „Sadnite si!“ a „Ja tu už nebudem ani sekundu!“ Jednému oteckovi dala dokonca preventívne zaucho.
Spýtal som sa vedľa stojacej mamičky, či na škole nie sú aj mladší učitelia. Povedala, že sú. A ja, že kde? Vraj som ich videl pri vchode. Najprv si musia nažobrať dosť na to, aby mohli učiť.
Dostali sme zoznam poplatkov potrebných na akétaké fungovanie nášho bezplatného školstva. Príspevok na plastové okná, na učebnice, na hračky do družiny, na fond pre kultúrne podujatia, platby za školskú jedáleň, a k tomu zoznam pomôcok, ktoré budeme musieť kúpiť. Výsledná suma – 864 € sa nám, rodičom, nevidela. Ale keď sme začali frfľať, Bradatá stlačila malý gombík pod katedrou a vo dverách odrazu zastal kolohnát s palcátom v ruke a na hrudi mal vytetovaný nápis „Pay or die!“.
Rodičia okamžite vytiahli peňaženky a Bradatá platobný terminál – v celej škole sa dá platiť aj kartou a bezkontaktne. Holt, pokrok nezastavíš...
Keď som pri platení zistil, že musím ešte zaplatiť 50€ za čip, vďaka ktorému decko dostane obedy, vedel som, že som finančne v čipi! Hneď som pochopil, prečo je v areáli školy aj záložňa. Mnohí rodičia odchádzali len v trenkách a museli predať ešte aj srsť z hrude – do matracov firmy Jysk.
Keď nás svalnáči oddelili od plačúcich detí, vytlačili nás z triedy a oceľové dvere na triede sa s rachotom zabuchli. Bol som v šoku. Moje pery si samé od seba mleli modlitbu.
Do tohto dňa som netušil, ako je na tom naše školstvo. A to ešte pi Čaplovič ide rušiť povinnú angličtinu. A vraj chystá aj miliardovú kampaň s kvetinami a koňakmi pod názvom Klampiar je šťastnejší než ekonóm!
Ak všetko vyjde, škola spraví z dieťaťa vola.
A ak v nastávajúcich voľbách župana vyhrá zachladnutá stredoškolská nána Beňová, bude jasné, že presne o to im ide.
