Piatkový večer prišiel k popularite vďaka svojej  náhodnej polohe v pracovnom týždni a užíva si to. Ľudia hádžu fotky na fejsbuk alebo insta, ako bohovsky sa zabávajú, aby tým, čo sedia osamotení doma na riti, ešte viac prehlbovali smútok.

Ako decko som dostávala za čítanie kníh bitky. Teda, aby som bola presná, bolo to za útek z domu. Vždy som utiekla s knihou niekam preč, kde ma nik nemohol nájsť, trebárs som s ňou vyliezla na strom a čítala nikým nerušená.

Existuje spoľahlivá metóda, ako zistiť, či sa do vás žena naozaj zamilovala alebo chodíte so zlatokopkou nižšej cenovej skupiny, ktorej bude dobrá aj vaša garsónka po nebohej babke a zamilovanosť predstiera. Keď som sa o metóde dozvedela, otvorila som od prekvapenia hubu a ostalo mi to skoro do Vianoc. Všetko začalo nekonečne dlhým rozhovorom s bratom.

„Neverím mu. Včera bol hrať s kamošmi futbal. O desiatej končia, bus ide o štvrť, má pätnásť minút na sprchu, zastávka je pred halou. To sa dá stihnúť.“„A čo? Nestihol? LOL, chlapi ukecaní!

„Sú dve skupiny mužov – tí, čo močia počas sprchovania a tí, čo klamú. Do ktorej skupiny patríš?“  Takáto otázka padla na jednej žúrke a v súvislosti s miestom činu nebola ničím výnimočná. Takmer všetci prítomní chlapi priznali, že áno, robia to. Jeden to tak urputne zatĺkal, že by dostal do pomykova aj detektor lži.

Najradšej si spomínam na Vianoce u starých rodičov. Vybavím si mamu, ktorá čakala na otca rybára, či niečo uloví a okrem jedných Vianoc sme si kapra aj tak vždy museli kúpiť. Len raz sa mu kapra podarilo uloviť, aj to tak skákal od radosti na brehu Strážovského rybníka, že si zničil rybársky prút, takže nás to vyšlo drahšie ako v obchode.

Michal má rád Vianoce v žiare veľkomesta. A to aj napriek tomu, že kolegovia počas CHDPČ mítingu povedia, že najkrajšie Vianoce sú len na horách. Kolegyne ohučané z kolied pri honbe za akciovými cenami nazývajú akékoľvek Vianoce fraškou.Ešte tak tie ženské, tie chápal.

Pred Vianocami sa dejú v našom meste čudné veci. Ulice zaplnia svetlá, dlhé rady svetelných rokov. V uličkách, v ktorých tuhne ticho ako strach v žilách, chodí muž. Kožu má ako pomarančovú kôru, pórovitú, páchne po rume ako vyslúžilý námorník a jeho oči majú farby škorice.

„Norton, doneste mi to teplé čudo, nie, nemyslel som seržanta Horna, myslel som tú pleteninu,“ zakričal na sluhu James Brudenell, lord z Cardiganu.„Nech sa páči, pane.“„Norton, kde ste toľko trčali? Keby ste boli futbalový útočník, tak sa pohybujete chrbtom k bráne.