Najradšej si spomínam na Vianoce u starých rodičov. Vybavím si mamu, ktorá čakala na otca rybára, či niečo uloví a okrem jedných Vianoc sme si kapra aj tak vždy museli kúpiť. Len raz sa mu kapra podarilo uloviť, aj to tak skákal od radosti na brehu Strážovského rybníka, že si zničil rybársky prút, takže nás to vyšlo drahšie ako v obchode. Ale bol to úlovok, ktorý povýšil Vianoce o level vyššie. A ešte si spomínam na babku, ktorá sa pri jedení kapra vždy akože drhla kosťou. Jediný dedo jej na to každý rok naletel, vyskočil od stola, búchal ju zúfalo po chrbte, kým sa nerozosmiala a nedala najavo, že je v poriadku. Ako decku mi babkine každoročne opakované žarty liezli na nervy. Dnes si uvedomujem, že za tým bolo očakávanie dôkazu niečoho, čo nás robí šťastnejšími.
Aj keď je toto možno nihilistický portál, kde sa za celý rok zniesla hŕba hejtov na klamárov politikov, otravných susedov, rozmaznané detiská v dovolenkových rezortoch a všetko otravujúce náš život ako anthrax organizmus, stále máme popri tom hejtovaní v duši niečo, čo z nás robí bytosti túžiace najviac po tom jedinom, dôležitom cite… Bez neho by sme boli vysušení ako tie kaprie šupiny, ktoré babka dávala každému z nás pod tanier, aby sme boli bohatí. Čím bohatí? Možnosťami kúpiť si to, čo chceme? Čo naozaj chceme? Čo nás posunie dopredu, aby sme neskončili v bahne rybníka?
Tá čudná emócia, ktorá môže byť opätovaná, aj neopätovaná, krátka a predsa intenzívna, dlhoročná a obalená všednosťou do bolestivého pochybovania, neperspektívna, aj ničivá a predsa sentimentálne pekná, sa vie poskladať do čudnej guče a pri vianočných rozprávkach, kde dobro víťazí nad zlom a príbeh Popolušky skončí svadobnými zvonmi, sa nám natlačí do hrdla. Cítime ju intenzívne a nemusíme definovať, ku komu všetkému sme ju schopní prežívať. Je to ten najlepší bonus od života, ktorý môžeme dostať. Ak sme tej emócie schopní, tak dokážeme veriť aj na zázraky.
Krátko pred Mikulášom bola naša požiarnička venčiť ráno psa. Prihovoril sa jej mladý muž a podal jej list. V tejto dobe dosť staromódna záležitosť. Chcela si ho hneď prečítať, ale muž jej slušne vysvetlil, že stačí až doma. Usúdila, že to asi nebude sťažnosť na jej psa a rozhodla sa prečítať ho neskôr. Ja som ten list nečítala, ale prezradila mi, že bol plný práve toho citu, o ktorom píšem. Takmer som našej požiarničke neverila, že sa také niečo môže stať, pretože to bolo ako zázrak, ale stalo sa... Problém bol len v tom, že je šťastne vydatá, čo ale neznamená, že ju pekné slová z listu nedojali presne tak, ako nás dojímajú všetky tie zázračné veci z rozprávok. Hasiť to, čo bolo v liste, bolo ťažké, lebo toto je látka, ktorá je občas síce priveľmi horľavá, ale inokedy zas nejde zapáliť, aj keď sa snažíme. Čudný požiar, na ktorý je aj tá najlepšia profíčka na požiare v okolí, ako je tá naša, krátka.
Vrátim sa do svojich spomienok. Posledné Vianoce, ktoré som mohla stráviť s chorou mamou, som s ňou nestrávila kvôli našej nezmyselnej hádke. Ostala som doma s malým dieťaťom a výhovorkou, že dieťa má pred sebou jednu z tých ťažkých operácií srdca a nebudeme cestovať krížom-krážom cez celé Slovensko. K rodičom sme teda necestovali. Srdce mojej dcéry prežilo, mama nie. V lete sme ju pochovali a ďalšie Vianoce som strávila plná výčitiek pri vianočnom stole, kde som k prázdnemu tanieru položila fotku prelepenú čiernou páskou. V mozaike spomienok na všetko pekné v mojom živote tak chýba úlomok času, ktorý som mohla naplniť práve tým, čo som cítila a čo som mohla dať najavo jednej skvelej bytosti, kým ešte žila.
Blúdiaca časom, spomienkami a smútkami, vlastnými, aj cudzími zážitkami, stojím pred otázkou, ako s tým citom narábať a neubližovať. Po mojich prvých Vianociach bez mamy som sa snažila zbaviť výčitiek svedomia a nastaviť sa na to, aby som už vedela pretaviť pomocou toho jediného zmysluplného živého citu všetky ďalšie okamihy, aj tie vianočné, na niečo pekné. Čokoľvek, čo prežívame, môžeme pomocou toho citlivého filtra vidieť inak. Aj sviatky, ktoré topíme v mastnom konzume, v režime kalorického nadbytku, súčasne v opovrhovaní komerčného chápania Vianoc, vo výsmechu sakrálnych kudrliniek kostolov a modlitieb k dieťaťu z histórie, ktoré nám je v tejto sošnej podobe vzdialené a pritom súčasne bližšie, než si myslíme, môžu byť iné...
A tak som okrem starostlivého vyberania darčekov pre moju rodinu zorganizovala v rámci predvianočných príprav babinec s dlhoročnými priateľkami na chalupe. Sedela som pri stole s päticou bláznivých ženských, ktoré vybehli za mnou pred chalupu, keď som si šla prevetrať hlavu, skontrolovať ma, či som v poriadku. Kým som stála v mrazivom tichu pod stromom, tak mi zoradené v šíku spievali ukrutne falošne, okrem hlasovej pedagogičky, ktorá jediná vie dobre spievať, Tichú noc, Tri oriešky pre Popolušku a ešte hromadu vianočných kolied. Našťastie ďalšia, grafička, priniesla víno z otcovej pivnice a vďaka nemu som tento neobvyklý umelecký zážitok zvládla bez ujmy na zdraví.
Ráno som po opici nevedela rozkúriť v peci. Učiteľka hry na gitaru je zimomravá a tak hrozilo, že mi gitaru otrepe o hlavu. Záchrannej akcie sa ujala šéfka ekonomického odboru, ktorá vybehla v krátkej nočnej košieľke so sekerou v ruke von a na dubovom kláte mi v tom chladnom ráne promptne narúbala zopár triesok, ktoré mi chýbali. Na chalupe nemám umývačku riadu, ale tajomníčka školy sa transformovala do tohto domáceho spotrebiča tak dokonale, že som mohla len odpočívať, jesť, piť a vykecávať sa, parádny babinec. Najdôležitejšie však bolo, že mi s nimi bolo tak krásne vianočne.
Pre toto všetko, čo som popísala, mám túto vianočnú záležitosť rada a zvládam aj únavné rodinné návštevy, nekonečné koledy z autorádia v zápchach a nekonečné paušály vo vtieravých reklamách. A zo všetkých hviezd mám najradšej vianočnú. Letiacu hviezdu s chvostom. Ukáže, kam treba ísť, aby sme našli tých, ktorí sú pre nás dôležití a je fajn dať im to aj najavo. Keď to takto nerobíme po celý rok, tak aspoň na Vianoce.
