Pred Vianocami sa dejú v našom meste čudné veci. Ulice zaplnia svetlá, dlhé rady svetelných rokov. V uličkách, v ktorých tuhne ticho ako strach v žilách, chodí muž. Kožu má ako pomarančovú kôru, pórovitú, páchne po rume ako vyslúžilý námorník a jeho oči majú farby škorice. Viem, že ho nebudem vedieť ignorovať, vnímam ho totiž na každom kroku. Zakráda sa po meste, počúvam jeho hlas, v ktorom zvonia rolničky, príjemný a súčasne vtieravý a bojím sa, že mu znova podľahnem.

Keď si ma vezme, nad hlavou sa nám zatrasie nedočkavé imelo. Vchádza náhlivo do mňa, dych má horúci ako chvost kométy. Objíme ma rukami z ihličia, každý dotyk pichne ako výčitka, či ešte stále rátaš, Amálka, koľko dní je do Vianoc.

Bránim sa jeho vášni, odtláčam ho od seba, ale je to zbytočné. Drží ma pevne v objatí a odíde až ráno. Ostanú po ňom v snehu stopy divej zveri a v ušiach počujem zvonenie rolničiek.

Rozbehnem sa za ním, pretláčam sa cez nekonečné zástupy ľudí kamsi sa ponáhľajúcich, nervóznych, s túžbou po pokoji. Cestou míňam výklady, kde sú umelé ľudské hlavy naaranžované na mise s jedlom. V ústach majú pečené jablká alebo klobásy. Aj keď sú hlavy umelé, prisahala by som, že žmurkajú. Stretávam starých známych. Niektorí sú už naozaj starí, každý rok majú ťažkopádnejšie črty tváre, líca padajú cez brady a ústa vytvárajú románsky oblúk.

Podivuhodného muža som nedobehla a tak sa vraciam domov. Otváram dvere a do nosa mi udrie prenikavá vôňa pomaranča a rumu. Vtedy pochopím, že to nie ja, ale on ma stále prenasleduje a zmocní sa ma koncom každého roka s čoraz väčšou nástojčivosťou obchodníka, ktorý za každú cenu musí ovládať aj moju myseľ. Viem, že ho budem mať znovu a zas a vždy len koncom roka.

A s príchodom toho nového zabudnem, aké to s ním bolo. Nechám si len pár drobných spomienok. Budú ako zrnká vo vnútri jabĺčok, ktoré som na Vianoce krájala pri Štedrej večeri pre najbližších.

 

Medzi prvým a druhým odsekom som chcela dať hviezdičky. Oddelilo by to myšlienky a bola by to vianočná symbolika. Potom mi ale napadlo, že čo keď tú symboliku každý nepochopí. Aby to nebolo ako s Pannou Máriou, čo čakala Ježiška a tými, čo tvrdili, že išlo o umelé oplodnenie mimozemskou civilizáciou a ľudia to nepochopili. A možno pochopili, len si nechceli dať vziať Ježiška mimozemskou civilizáciou. Je predsa na Zemi a je preto náš.

So symbolikou je to vždy ťažké. Ostanem preto radšej pri troch bodkách. Sú praktické. Keď človeka omrzí virtuálna existencia, vybodkuje sa.

                                                                       …

Pred Vianocami sa stretávam s priateľmi. Sú to pre mňa tí najlepší ľudia na svete a ja som rada, že sme sa vzájomne pritrafili, aj keď sme sa nehľadali. Občas totiž stretnem ľudí, ktorí si hľadajú kamarátov spôsobom, ktorý ma vždy prekvapí. Sadnú si oproti mne a rozpovedia mi celý svoj život, všetky svoje tajomstvá a dôvernosti a myslia si, že toto je priateľstvo.

Všetko, čo sa mne v živote prihodilo, všetky tie bolestivé záležitosti, som najprv vyplakala, potom som sa z nich vyrozprávala a nakoniec ešte aj vypísala, takže moje smutné storky pozná množstvo ľudí. Robila som tak s rizikom, že niekto mohol namietať, však už toľko nepíš o chorom decku. A ja by som mu musela povedať, že to niekedy nejde inak. Bola to podstatná a dôležitá časť môjho života. Možno najdôležitejšia, lebo však keď nejde o život, bla bla. Ono to ale fakt platí. Ostane po tom všetkom čudná chuť v ústach a maminy sa ma občas pýtajú, ako sa dalo s tým strachom o dieťa tešiť sa zo života, a ja neviem odpovedať, lebo na to nemám vypracovanú zatiaľ žiadnu metodiku a napriek tomu mi to šlo.

Keby si ma zobral do parády psychológ a chcel by, aby som sa mu predstavila, moja prvá alebo možno druhá, ale nie až tretia veta, by bola táto:

„Som mama dvoch detí a jedno z toho bolo veľmi veľmi choré.“ 

A potom by mohol vyzvať psychológ dcéru, aby sa mu predstavila a ona by začala:

„Volám sa Amélia a som kardiak,“ a on by mohol namietať, že diagnóza by nemala byť súčasťou predstavovania sa a ja by som uznala, že má pravdu.

Stretnutia s mojimi priateľmi nie sú o dôvernom rozprávaní toho, čo som prežila, lebo väčšina z nich to prežila so mnou. Sú trebárs o tom, čo sme prežili za posledné dni, hodíme si do pľacu nejaký zaujímavý zážitok, ako bol napríklad ten Bertin. Ako dôkaz, že to bol pozoruhodný zážitok, si vyhrnula tričko a ukázala mi zašité diery v bruchu. Zľakla som sa.

„Stretli sme sa po krátkej dobe a už máš jeden orgán fuč. Ktovie, čo bude nabudúce. Teraz žlčník a nabudúce to môže byť mozog."

Nahla sa ku mne a tajne mi prezradila, že ten nemá od narodenia.

To bola celkom dôverná informácia, uznáte sami, ale ako som povedala, dôvernosti neurobia z ľudí priateľov. Je to v niečom celkom inom, čo neviem presne definovať. Niečo medzi nami začne existovať a je jedno, či som toho človeka stretla pár krát v živote alebo ho stretávam celé roky, je to odrazu tu. Zavolá mi alebo napíše, že ako sa mám a vonku sa odrazu vyčasí.

Aj túto Bertu bez žlčníka a bez mozgu mám veľmi rada.

                                                                       …

Pred Vianocami a po Vianociach sú výpredaje, zľavy a rôzne iné finty, ako zmagoriť ľudí, aby nakupovali ako o život. Shopping game.

Naťahuješ ruku k nepotrebnej haraburde tvojej značky (preferovanie značiek sa mi páči, veď deväť z desiatich psov ti potvrdí, že značkovať treba a tvoja značka je proste tvoja značka) a v očiach ti bliká prečiarknutá suma, pod ňou zas veľkými písmenami veľkorysá ponuka tovaru za nižšiu cenu. Tak to sa určite oplatí! Ak je to navyše posledný kus, tak nie je o čom, to musíš mať!

Oproti tebe sa naťahuje iná ľudská ruka. Nie, nebude z toho žiadna dojemná scéna na spôsob Michelangela a jeho božieho prsta, ktorým sa dotýka láskyplne Adamovej ruky, aby v ňom prebudil život. Tú paprču siahajúcu po tovare, ktorý si ty videl prvý a máš naň teda také právo ako kedysi kolonizátori Ameriky, by si najradšej uťal tomu zkurvysynovi rovno od zápästia. Už-už sa dotkne spotrebného tovaru, ktorý by mal patriť len tebe, hnusnou spotenou paprčou a tebe napadne, že pri vchode do nákupných centier by mali ľuďom povinne nasadzovať jednorazové rukavice. 

Fight! Perfektne sa pohádaš a nakoniec je tovar tvoj. Pri pokladni ťa prekvapia ponukou v štýle, že ak si k  odšťavovaču kúpiš desať kíl mandarínok bez kôstok, dve vrecia zemiakov a jeden neosídlený ostrov v Atlantiku, budeš ho mať s dvadsaťpercentnou zľavou a staneš sa členom klubu Mandarínková šťava. Takáto ponuka je určite bombastická, ty si vyšťavený z nakupovania, nestihneš si nič dôkladne prerátať a zvážiť a tak len súhlasne pípneš, že oukej. Aj karta pípne, že dobre teda, ty debil, keď musíš, tak musíš a odchádzaš z nákupného centra.

Pokiaľ toto všetko berieš ako hru, do ktorej síce investuješ dosť peňazí a viac strácaš ako získaš, ale však každý špás niečo stojí, tak beriem, v opačnom prípade bola škoda slov.

 

Na konci by som chcela dať konečne tie hviezdičky, lebo predsa len, idú Vianoce a narodí sa tvorček, ktorého si o jeho tridsať tri rokov prišpendlíme ako motýľa na drevo plné bolesti, lebo nám ľuďom odjakživa hrabe.

Ale o ďalšie roky, desiatky a stovky rokov, sa bude ten malý tvorček znovu prebúdzať v jasličkách v starých kostoloch a aj v mysliach ľudí, ktorí o kresťanstve nemajú ani páru, ale vedia, že nádej znovu sa narodiť do ďalšieho dňa a tešiť sa z neho, je ten najlepší vianočný dar pre každého.

                                                                       ***