Myseľ dieťaťa je ako perom nepoškvrnený list papiera. Dokonalý čistý list, na ktorý život ruka v ruke s časom zaznamenáva línie minulosti.
Tabula rasa. Čistá doska. Niečo uviazne na povrchu, iné sa zahryzne hlboko pod a ostáva zakorenené po dlhý čas...
Z ničoho nič sa objaví przniteľ, uchopí ten krehký hárok a vytrie si ním riť. Šmuha na papieri, hoci len povrchová, spôsobí zmätenosť. Zmätenosť v mysli dieťaťa nepripraveného na informáciu, na ktorú ešte nedorástlo. Stačí slovo, ktorého význam mu uniká, a vysvetlí si ho po svojom. Po svojom a skreslene. Nesprávne. Ako i voľakedy ja.
Ťahalo mi na šesť. Vonku bolo cez tridsať stupňov Celziových. Leto. Mal som na sebe krátke nohavice, pod ktorými som z nariadenia mamky musel mať pančuchy, aby som neprechladol. Moja databáza slov bola nečakane obohatená o nový lingvistický unikát.
„Fuňa!“ zaregistroval som slovo z úst staršieho chlapca, čo pod kraťasmi pančuchy mať nemusel. Asi sa viac otužoval, pomyslel som si a v mysli premýšľal nad oným slovom.
„Fuňa,“ zopakoval som a mozgom päťročného usmrkanca sa pokúšal dedukciou vyvodiť význam slova. Istotne je fuňa nejaké zvieratko, navrával som si. Malé, rozkošné zvieratko, čo svojím malým ňufáčikom vydáva zvuk funenia, keď hľadá v tráve čosi pod zub. Ježko! Malý ježko, pomyslel som si a pri predstave malého ježka som sa úprimne pousmial.
Nebol som si s ježkom stopercentne istý, ale hrdosť mi bránila opýtať sa starších chlapcov, čo to slovo znamená. Už i tak som bol pre nich s pančuškami pod kraťasmi dosť na smiech.
Čas všetko vylieči, časom všetko dozrie a čas učiní zadosť aj detskej mysli. Zistil som, čo sa skrýva pod zovšeobecňujúcim pomenovaním slova začínajúceho na „f“. Nebol som veľmi sklamaný. Práve naopak. Prišlo mi to neuveriteľne smiešne, že fuňa je iba neupravenou kundou, až príliš chlpatou na to, aby stála za pozornosť. Zmätenosť však nenechala na seba čakať príliš dlho. Dospel som k záveru, že mama kamaráta Fera, má fuňu na tvári, tam, kde majú muži fúzy, ale aj pod pazuchou, z čoho mi vyplynulo, že Ferova mama je celá piča.
Neskôr, keď už pančušky v mojom živote nehrali takú dôležitú úlohu, uberal som sa prijať sviatosť prijímania. Ako správny adept som si mal osvojiť prikázania, ktorými sa má riadiť každý správny kresťan, katolík. Osemročné dieťa vie pochopiť, čo znamená: nepokradneš, nezabiješ, ale ako sa má popasovať s: nepožiadaš manželku blížneho svojho?
Razom som bol v podobnej situácii ako s fuňou.
Premýšľal som, či sa sestry predstavenej na hodine náboženstva opýtam, že o čo nemám žiadať manželku blížneho svojho, alebo, či jednoducho pokiaľ je raz žena manželkou, nemožno ju žiadať už vôbec o nič? V triede som nechcel vyzerať ako nechápavý zaostalec, a preto som zas všetko nechal na vlastnú dedukciu.
Raz ma mamka poslala k susede požičať tri vajcia. Nie k Ferovej mame, čo bývala pod nami. Poslala ma k funi oproti. Zaklopal som.
„Ahoj, čo si želáš?“ opýtala sa suseda.
„Dobrý deň,“ odzdravil som a premýšľal, ako sa s nezávideniahodnou situáciou popasovať. „Je váš manžel doma?“ opýtal som sa, pretože manžela by som mohol žiadať hocičo, manželku nič.
„Prečo?“ neskrývala prekvapenie.
„Nerád by som zhrešil,“ odpovedal som na rovinu.
„Nerozumiem,“ povedala.
„Viete,“ začal som okľukou, „ide o vajcia.“
Zrazu sa stalo niečo nevídané. Suseda ma dôrazne chytila za ucho (keďže bola učiteľkou matematiky na základnej škole, techniku ovládala dokonale) a odtiahla k dverám nášho bytu, na ktoré dôrazne zabúchala. Potom sa odohralo čosi ešte zvláštnejšie. Vybehla mamka a ani neviem ako, po chvíli si tie dve začali nadávať do píč, fúň a ešte do iných termínov, ktoré som si v tom zhone nestihol osvojiť.
Po tejto skúsenosti som si povedal, že deviate prikázanie a jeho dodržiavanie je vážna vec a mali by sa ním riadiť aj tí, čo nie sú vyznávači kresťanstva.
Dospel som k záveru, že ženu blížneho svojho nemožno žiadať absolútne o nič.
Moja tabula už dávno nie je rasa a aj pančucháče si v zimných mesiacoch oblečiem z obavy o zdravie bez toho, aby mi mamka nakázala. Vyrástol som, no ostal som naivným dieťaťom, čo si veci vysvetľuje po svojom. Veci, ktorým nerozumie, ktoré sa mu vidia absurdné, ba až čudné.
Viem, čo znamená slovo na f, pochopil som, o čo netreba manželku blížneho môjho žiadať, a že aj keby ma ona požiadala, bolo by to vnímané rovnako. Nedajbože, ak by bol jej manžel o čosi väčší vajčiak ako ja, mohol by mi rozbiť papuľu.
Stále ma však dokáže prekvapiť toľko vecí.
Pred časom sa mi kamarát priznal, že počas milostného aktu partnerke vylízal riť. Pýtal som sa, čo ho k tomu viedlo, aké mal motívy a hlavne som sa čudoval, prečo to urobil. Koniec koncov, je to riť!
Skôr než odpovedal, vstúpil do rozhovoru iný kamarát, ktorý nás počúval.
„Šak lízať riť je super,“ poznamenal. „Asi zavolám frajerke, normálne sa mi urobilo clivo,“ dodal, vytiahol mobil z vrecka a podišiel ukojiť svoju clivotu pár krokov ďalej.
Detská myseľ je ako nepopísaný papier. A papier znesie veľa. Veľmi veľa.
