„Lepšia jebačka v drepe, jak šichta v depe!“ znejú slová klasika, v ktorých sa ukrýva pravda pravdúca. Kto si dovolí tvrdiť opak, mal by prehodnotiť svoj vzťah k práci.
Presne stanovené priority majú ľudia, ktorí slová mysliteľa pretavili v absolutórium, a tvrdia, že akákoľvek jebačka je fajn, pokiaľ sa na nej zúčastnia.
Ľudia zubami-nechtami sa pridržiavajúci tejto teórie, sú tí menej šťastní, ktorým nebolo dožičené fyzickej príťažlivosti. Okrem toho, že sú mrzkého výzoru, vzbudzujú odpor a bridia sa iným, intaktným jedincom, disponujú vskutku nezávideniahodnými sprievodnými javmi, ktoré dotvárajú celkový obraz o nich.
Neberúc v ohľad rodové rozdiely, možno spomenúť inklinovanie k obezite, sprevádzané sľubom celutitídy, dermálne anomálie, dentálne divergencie, nepomer údov či hlavy k telu, zvláštne riešený pigment tela, jednoduché chronické choroby, nadmerné potenie sa, slintanie, zvýšená plynatosť, tiky a v neposlednom rade telesné aberácie, kde nie je výnimkou jednovaječnosť či bezvaječnosť u mužov a trojprsie, prípadne nesúmerná lokalizácia prsných žliaz (jeden na chrbte, druhý pod pazuchou), u žien.
Nemožno rozprávať o smutnom osude spomenutých jedincov, skôr je potrebné brať do úvahy nezrelosť spoločnosti, ktorá si zakladá na niečom takom plytkom, ako je vonkajší telesný obal človeka.
Na druhej strane si takíto ľudia vedia užiť intímny okamih v oveľa vyššej miere než ktokoľvek iný, pretože sú presvedčení, že je jedným z posledných.
Na ilustráciu je vhodné spomenúť zamilovaný pár, čo k sebe našiel cestu po mnohých rokoch nedobrovoľného celibátu.
Smrad Ivanovych nôh bol natoľko intenzívny, že sa jeho ponožky akýmsi zázrakom samy rozpletali, a kým ráno ich na nohách mal, okolo obeda to už pravda nebola. Marta smrdela celá. Bola to zvláštna kombinácia potu a moču. Viac moču.
Hoci sa ich intelekt pohyboval okolo hraníc priemeru a nikto od nich neočakával definovanie pohybu hmôt v bezprostrednej blízkosti čiernych dier či popretie gravitačného zákona, boli to milí ľudia a ľúbili sa.
Stretli sa na zberateľskej burze. Ivan mal svoj stolček so známkami postavený pri veľkom okne, ktoré bolo stále otvorené. V rozptyle piatich metrov okolo neho nebolo živej duše. Marta mala svoj stolík so zbierkou farebných servítok na balkóne.
Marta sa počas desiatovej prestávky rozhodla porozhliadnuť sa po zaujímavostiach ostatných zberateľov a zastavila sa pri Ivanovom stole.
V Ivanovej zbierke sa nachádzalo niekoľko zberateľských unikátov. Okrem poštovej známky z ostrova Svätá Helena sa na stole vynímal Modrý Maurícius, filatelistický svätý grál. Marta, napchávajúca sa tlačenkou, ktorú zajedala cibuľou a zapíjala octom v škatuli od mlieka, hľadela na Ivanovu zbierku a pod silou jej pohľadu modrý Maurícius zozelenel. To bolo znamenie. Obaja sa v tom krátkom okamihu do seba beznádejne zamilovali.
Prešiel čas, ako čas prejsť vie, a po večernom rande, ktoré si Marta s Ivanom vychutnávali v romantickom prítmí prírody, sa rozhodli spojiť svoje telá v neutíchajúcej túžbe, ktorá sa stala neznesiteľnou.
Ivan rozprestrel záložnú deku, ktorou sa tak rada prikrývala jeho starká vo svojich posledných chvíľach života, na mäkkú trávu a s nepredstieranou námahou uložil Martu na ňu. Marta sa zachichotala, čo znelo ako jemné zakrochkanie kanca, a ľahla si na bok. Napriek digitálnej dobe, sprevádzanej neustálym technickým pokrokom, vytiahol Ivan z ľadvinky, ktorú mal takmer stále opásanú okolo drieku, červený volkmen. Napojil naň malé reproduktory vlastnej výroby, kedysi dávno odstránené z elektrónkového televízora, a naladil Slovensko 1, kde práve vysielali Hráme našim jubilantom.
„A babičke posielame veľkú pusu,“ zaznel hlas rozhlasového moderátora, keď čítal jedno zo želaní. Ivan si uvedomoval zodpovednosť prvého vkladu a nechcel nechať nič na náhodu. Motivovaný slovami moderátora sa rozhodol, v rámci predohry, zanechať v Marte dojem. Na začiatok. Vyzul jej botasky z nôh a opatrne stiahol strieborné tepláky. Marta si provokatívne stiahla nohavičky, a keď ich nad hlavou rozkrútila a hodila dobrých desať metrov od epicentra lásky, zaznelo hlasné plesk, keď sa rozplesli o kôru košatého dubu.
Ivan jej jazykom prechádzal po štetinami zarastenom brušku, na čo Marta lačne zavzdychala. Pomaly sa prepracoval k miestu, kde to najviac štípe a po prvýkrát naživo uvidel ôsmy div sveta. Pohľadom sa kochal brázdou ukrývajúcou sa pod hustým porastom a z rádia sa k nemu niesli slová piesne Až bude pokosená tráva.
Marta bola korpulentná, to sa jej nedalo uprieť, no na druhej strane sa mohla, ako máloktorá iná, pochváliť mohutným dráždcom nad ústím jej jaskyne túžby. Ivan sa pri prvom kontakte s oným výrastkom, čo u ženy spôsobuje rozkoš, zarazil, ale keď v rádiu zaznelo Každá trampota má svou mez, zahodil zábrany a oddal sa tomu na plné gule.
Marta mu rozkoš chcela oplatiť. Keď si roly vymenili a ona sa za neutíchajúceho funenia, keď sa prevaľovala z jednej strany na druhú, sklonila k nemu, hudba sa zmenila. Šušťáky mu zobliekala v sprievode piesne Jede jede mašinka.
Predohru, ktorej priebeh bol motivovaný scenárom pornografických filmov, ktoré mali obaja naštudované viac, než je zdravé, zvládli úctyhodne. Potom nasledoval samotný akt. Vyskúšali všetky polohy, ktoré im v onen okamih prišli na rozum. Niekoľko rokov väznené orgazmy vyplávali na povrch a v priebehu dvoch či troch hodín aktívneho koitu prepotili deku skrz-naskrz.
Potom ležali nahí na lúke a jemný opar sa vznášal nad ich telami. To každý z nich svojím jedinečným spôsobom prispel k nezameniteľnej atmosfére magického okamihu.
Ležali vedľa seba. Z provizórnych reproduktorov zneli slová piesne Ďakujem ti, mama, náhle vystriedané druhou strofou Ďakujem ti, otec. Vychutnávali okamih, nasávali náladu, a keď nebo preťala padajúca hviezda, obaja si niečo zaželali.
Ona, aby mal väčší a on, aby mala menší.
