Sojuz nerušimyj
Na každom dailystretku sa musím vysporiadať s myths and legends of Zaki. Napríklad, že mám dva metre, holú hlavu a že Cass vie aj s dvanástimi pivami v sebe lepšie šoférovať než ja. Preto tento článok, ktorý sa čiastočne zaoberá mojimi spomienkami na veky dávno minulé, keď strana mala vedúcu úlohu aj podľa zákona a nielen v praxi, keď sme sa ešte vedeli rozhodnúť, ktorej časti Sovietskeho zväzu držíme palce a v podstate sme ani nemuseli rozmýšľať nad takými volovinami, ako komu patrí Krym. Ba čo viac, naši západní susedia tiež nerozmýšľali nad tým, že či Československo je zväzová republika alebo nie. Jednoducho sme boli východný blok.
Na pochopenie celého príbehu musím dačo napísať o sebe a hlavne o mojich predkoch. Môj starý otec z maminej strany sa narodil v Rakúsko-Uhorsku. Potom bol občanom Československa, Maďarska, prehnal sa nemecký front smerom na východ, o pár rokov Rusi hnali Nemcov opačne a stal sa z neho kulak v Sovietskom zväze. Iste ste uhádli, že celý čas býval na tom istom mieste a ani neviem spočítať, koľko pánov mala tá dedinka, ale v deväťdesiatych rokoch to už bola Ukrajina, čoho sa ale starý otec nedožil.
Ako väčšina z nás za socializmu, aj my sme chodili na prázdniny k starým rodičom. Lenže dostať sa z dedinky na Slovensku do Sovietskeho zväzu nebolo také ľahké. Sovietsky zväz bol dobre chránený a už myšlienka vstupu do krajiny mala odradiť bežného turistu.
Len tak si cestovať do takej veľkej krajiny sa ani nedalo. Buď ste išli cez cestovnú kanceláriu, alebo k rodine. Rodina si vás musela pozvať (oficiálny dokument, podobné ako dnešné víza), zaviazať sa, že na vás dá pozor a bude vás živiť tých pár dní, čo ste tam. Pravdaže, po príchode ste sa museli prihlásiť a nemohli ste opustiť obvod.
Keďže sme nemali auto, ale na druhej strane otec bol železničiar, cestovali sme vlakom. V súčasnosti je to cesta asi na 4 hodiny autom, vtedy nám to vlakom trvalo skoro celý deň. V horšom prípade aj dva dni, ale to bolo len raz v časoch vrcholiaceho socializmu.
Cestu sme začali z bezpečnostných dôvodov v noci. Keďže u nás bolo v noci bezpečnejšie než v Sovietskom zväze. Takže z malej dedinky na konci sveta sme išli autobusom do malého okresného mesta na vlak. Pravdaže, nadväznosť spojov bola aj v tom období optimalizovaná, tak sme tam čakali ledva dve hodinky, aby sme sa dostali do Košíc. V Košiciach sme museli počkať na medzinárodný rýchlik alebo na dačo, čo nás dopraví do Čiernej nad Tisou. Takže počkať do takej štvrtej – piatej ráno na stanici. Ešte sme neboli unavení, veď sme precestovali len dajakú hodinu a pol čistého času a necelých 100 kilometrov a keďže bolo leto, pomaly už svitalo. Noc na stanici bola zábava. Vtedy nezamykali staničné budovy, lebo nebolo toľko bezdomovcov. Vlastne bezdomovci neboli, ale pár asociálov sa našlo. Potom už len čakať na show. Polícia aj vtedy bola selektívne slepá a nestarala sa o nich, kým závažne nenarúšali kultúru socialistického cestovania. Napríklad vycikať sa v rohu čakárne bolo OK, ale stratiť občiansky preukaz bolo závažné narušenie socialistického nažívania, lebo občiansky preukaz bol vlastníctvom Československej socialistickej republiky.
Medzinárodný rýchlik bol lepší než vnútroštátny. Hlavne, keď išiel do Moskvy. Škoda, že sme cestovali len pár hodín a boli sme nervózni z toho, že idú hranice Mordoru (aj keď sme ešte vtedy nevedeli, čo to je). V Čiernej nad Tisou sme dali zbohom civilizácii, prešli československí pohraničiari a colníci a ideme ďalej. Vlak bol uzamknutý, aby sa náhodou dajaký protikomunistický živel nedostal do zasľúbenej zeme. Vlak cez hranice išiel pomaly, čiže bolo dobre vidno ostnatý drôt, potom vyoraný pás a potom zase ostnatý drôt. Pomaličky sme došli do Čopu, vítal nás veľký Sovietsky zväz.
Na stanici v Čope nasledovala procedúra preverenia originality. Kým sme boli zatvorení vo vlaku, sovietski vojaci prechádzali vlak, kontrolovali zrkadlom spodok a poklopkávali dutiny, či sa tam dakto neskrýva. Potom nás všetkých vyhnali von aj s batožinou. Vojaci so samopalmi vytvorili koridor a my sme ako ovce išli na bitúnok. Pasová a colná kontrola vôbec nebola príjemná. Niekedy spojená s prehliadkou batožiny v štýle vyhádžem to všetko a dačo ti zoberiem, poprípade prehliadka telesných dutín. Po takejto dôkladnej prehliadke sme si pozbierali veci a boli sme pustení, aby sme pokračovali v ceste. Tak sme narýchlo nahádzali všetky veci, čo sme mali na tie skoro dva týždne na seba a ešte aj dajaké darčeky pre príbuzných, a rýchlo sme sa vytratili z chránenej zóny.
Staničná hala bola ako celá krajina – veľká a prázdna. Pravdaže okrem obrovskej bronzovej sochy Vladimíra Iľjiča. Nasledovalo posledných 90 km v neznámej krajine. Niekedy aj viac, lebo nie vždy všetko išlo priamo. Keby som sa náhodou vtedy v tom dave oddelil od rodičov, tak ma už nenájdu a dnes bojujem za nezávislý Krym, ktorý sa chce obratom vzdať svojej nezávislosti.
Vlaky chodili tiež sporadicky, tak sme museli nájsť takú kombináciu dopravných prostriedkov, aby sme sa čím skôr dostali na miesto určenia. Na rozdiel od našich boli v oveľa horšom stave. Na druhej strane som mal možnosť vyskúšať aj drevené sedadlá vo vlaku. Posledných 13 km muselo byť autobusom, lebo dedinka bola mimo trate. U nás bol za socializmu po skončení šichty tiež nával na autobus, ale to sa nedalo porovnať s tým, čo som tam zažil. Hlavne preto, lebo spoj hocikedy mohol vynechať.
Ak sa nám podarilo dostať sa do autobusu, večerali sme u mojich starých rodičov. Mali malý domček z hlinených tehál – kuchyňa a jedna izba a bývali tam ešte mamini mladší súrodenci. Plus my sme došli traja. Tak nám prepustili izbu. Ak došiel aj strýko s rodinou, boli ubytovaní u daktorej tety alebo strýka. Pre mňa to bola romantika, bez kúpeľne umývať sa v lavóre, chodiť na latrínu a vytierať zadok kúskami komsomolskej pravdy. Aj studňa bola taká obyčajná, že sa do nej pustilo vedro a vytiahla sa voda, ktorá mala inú chuť ako naša.
Aj vône a chute boli iné. Napríklad premávka na cestách bola menej intenzívna a 90% tvorili rumunské kamióny. Na druhej strane kravičky sa v pohode promenádovali po ceste a keď si potrebovali odskočiť, tak si neodskakovali, ale priamo na ceste zdvihli chvost. Takže cesty boli označkované. A to nielen kravičkami, ale aj koníkmi, ktoré boli zapriahnuté a okrem bicykla boli dosť obľúbeným dopravným prostriedkom. Niektoré cesty neboli ani asfaltky a mláky cez celú cestu tiež neboli zriedkavé.
Keď som spomínal chute, to poznáme aj v prevedení, že keď suseda robí to isté, dopadne to celkom inak. Tam bol iný aj chlieb a mlieko. Chlieb sa piekol vo forme, ktorá bola vymastená, a mlieko od kraviček bolo menej mastné ako naše. A to porovnávam ozajstné domáce. O špecialitách ani nehovorím, lebo plnený kapustný list sa robil aj u nás, ale tam chutil celkom ináč. Taká chalva je u nás hitom len posledných rokov, ale ja ju poznám od detstva. Spolu s čokoládovými bonbónmi, ktoré sa predávali navážené do škaredého sivého recyklovaného baliaceho papiera, z ktorého sa urobil kornútok. A všetko sa balilo týmto spôsobom. Ináč tie čokoládové bonbóny boli perfektné a ešte aj stále sú. Na rozdiel od poľskej čokolády, ktorá chutí ako mydlo, má tá ukrajinská aj v súčasnosti chuť a aj tie plnky sú bohovské. Čiže, ak sa dostanete na Ukrajinu, odporúčam okoštovať. A doneste aj mne.
Také obyčajné jedlá ako pečená kačica, hus alebo holub boli pre mňa novinkou, lebo u nás na dedine nikto nechoval inú hydinu ako sliepky a tam sa pásli husi a kačky v každom dvore. Vyprážané pirôžky plnené mäsom som inde ani nejedol a malinovky sa nerozlišovali podľa farby, ale podľa chute. Taká hrušková malinovka bola perfektná a nebola natoľko bublinková ako naše, ktoré pri pití tlačili mozog do lebky a oči von z lebky. Také dobroty ako kvas alebo brezová šťava sa už dajú kúpiť aj u nás, ale za nehorázne ceny.
Keďže za socializmu sme mali všetci všetko rovnaké, naše domácnosti vyzerali rovnako. Mali sme rovnaký nábytok, rovnaké taniere, príbor, poháre, hračky. Okrem nás. Nábytok bol veľký. Aj my sme mali československý socialistický, ale protekčný, lebo ten náš bol vyrobený na export na západ, ale otcov bratranec ako námestník nám to vybavil. Ostatné veci sme mali väčšinou výdobytky sovietskej techniky – gramofón, príbor, vysávač, rádio. A hlavne hračky. Takže ja som rád chodil ku kamarátom, lebo mali také hračky, čo som ja nemal a opačne. Ešte aj teraz s dojatím spomínam na 25-centimetrový plechový tank na batérie, ktorý vyliezol na hocijaký kopec a fungoval, pokým ho nezožrala hrdza.
Po smrti starých rodičov naše návštevy boli zriedkavejšie. Naposledy v roku 1988 v plnom rozkvete perestrojky, keď obchody boli prázdne, alkohol sa pančoval podomácky a cesta domov trvala dlhšie než cesta na dovolenku do Grécka autobusom. Sovietsky zväz bol taký prívetivý a mal rád návštevníkov, že ich nechcel pustiť. Tak sme na stanici v Čope trávili vyše 24 hodín, kým sme sa dostali na vlak, ktorý nás presunul na civilizované územie ležiace len pár kilometrov na západ. Potom sme boli až o 10 rokov, ale to už bola iná krajina.
