Už je to 23 rokov! A ja sa priznám, že mám stále pocit, akoby to bolo, no nie že včera, to by som kecal, na veľa vecí si už nespomínam, ale pripadá mi to asi tak málo vzdialené, ako maturantovi pripadajú prijímačky na gympel.
Tak akosi stále sám seba identifikujem do tej doby, keď som mal 18, aj keď už nenosím riflovicu s nápisom „King Diamond“ a už 12 rokov neviem, ako chutia Petry (cigarety, vy hovädá, žiadnu Petru som nikdy nepoznal a vôbec - na gympli som bol väčší panic, než Rafael Rafaj).
Tým chcem naznačiť, že obdobie roku 89 mi je veľmi blízke a keď nikto iný, tak aspoň ja sa podujmem trochu si ho pripomenúť. Zvlášť teraz, keď si hajzli, ktorí mali vtedy visieť, znova udrbali túto krajinu pre seba a študenti na gympli v nejakej ankete napísali, že za socíku sa kradlo menej, než teraz. ROFL! Sa čudujem, že stavby postavené za socíku ešte stoja, keďže do betónu išlo homeopatické množstvo cementu, keďže sa rozkradol ešte v prvý deň. A normálne som zistil, že 89-ty pre niekoho znamená len o chlp viac, než prd. Nemyslím tým kachličkára, ani nevšímavého Fica, ktorý si všimne peňaženku pri joggingu, ale 17. november nezaregistruje (celkom zvláštne).
Badela Anášová v nejakej svojej šou podala 17. november, ako sexy kuul párty a nejaký kvázivtipný trtko z Fanrádia na adresu Jána Langoša vravel, že ho má rád so syrom. Kňažko bol hosťom a dosť vtipne a výstižne im na to povedal, že ak by sa takto vyjadrovali pred 89-tym, ich ďalšia šou by iste bola len v knižnici - v Leopoldove.
Nebojte sa, nejdem tu vyťahovať nejaký „rádobyrevolučný“ pátos a kecať o tom, že „mladí si nič nevážia“. To by mi pripadalo rovnako pripečené, ako kedysi povinná oslava výročia VOSR, alebo pravidelné premietanie agitačného filmu „Ľéňin v akťabrjé“. To by bolo poškodením odkazu veľkého (17.) novembra.
Chcem len, hoci silno subjektívne napísať, ako si na ten deň a dni po ňom spomínam ja, aby možno niekto pochopil, prečo vždy atavisticky vlhnem pri záberoch z Národní třídy.
17. novembra bol piatok. A v sobotu som bol na predpremiére predstavenia Pomoc v „Štúdiu S“. Pani Bradáčová, mama kamaráta môjho brata, tam robila prevádzkarku, tak sme boli zadara. Bolo to fajné predstavenie, také „perestrojkové“, čiže tam boli asi štyri narážky, za ktoré by ešte pred piatimi rokmi režiséra zavreli. Dnes, keď sa na scéne pokojne masturbuje a zažil som herca, ktorý pred predstavením rozdával letáky s nápisom „život je k/o.k:ot“, si len ťažko vie niekto predstaviť, čo znamená, že sa niečo „nesmelo“. Nesmelo sa dohromady nič. A ešte aj tých pár narážok bolo pod prísnym dohľadom ideológov. Hoci plebs sa tešil a mal pocit, že sa stal v divadle svedkom niečoho mimoriadneho. Z dnešného pohľadu je celkom humorné, že tie najlepšie antisoc šprochy dávali tí herci, ktorí chľastali s najvyššími straníckymi funkcionármi.
Tak teda, boli sme na príjemnom predstavení, a po prvej polovici bola prestávka. A zrazu nám prišiel ten bratov kamoš celý rozprdkaný povedať, že sa asi predstavenie nedohrá. V Prahe vraj policajti a vojaci do krvi zmlátili študentov, jedného zabili (!) a herci idú do štrajku! A kurva! Vraveli sme si... Tak už je to tu! Ani sme len netušili, že všetko, čo sa dialo ďalej, bolo s veľkou pravdepodobnosťou inscenované ŠtBákmi. Presne tými, ktorí dnes stavajú čierne stavby vedľa zimného štadióna. Nemohli sme vedieť, že sa na tom niekde pri gruziňáku dobre zabávajú.
Vysvetľovanie života v reálnom socializme tomu, kto to nezažil, by bolo rovnako neúčinné, ako vysvetľovať Gašparovičovi, čo je to Google. Ale určite sa nedá povedať, že to bolo peklo, to je nezmysel. Mal som pekné detstvo. Soletky, chrumky, kinderká z Tuzexu, mlieko za dve koruny, telefón za korunu, kopec vecí sa dal „zohnať“ zadarmo (čórnuť) a niekedy boli aj pomaranče (kubánske). Veď tie trápne retroreči poznáte. Ale poviem takto: Ak by bola celá republika na zájazde v Nemecku (západnom, zelbstferštendlich) a odrazu by dostali všetci možnosť zostať, nevrátili by sa ani súdruhovia a ŠtBáci. A to preto, že aj vodiči autobusov by zostali v NSR (pravda, každý vodič, jazdiaci vtedy do cudziny, bol dôkladne prevereným ŠtBákom)!
To je aj jeden z ultimátnych argumentov každému ficovoličovi: Ak bolo v ČSSR tak fasa, prečo, kua, neexistovala emigrácia zo západu na východ (ak teda opomenieme trotla, čo zdrhol z Ameriky do NDR - Deana Reeda)?
To, čo sa žilo v ČSSR, už nebol ten najtvrdší socík. Atmosféra bola za Gorbačova zvláštna. Niečo sa už smelo, niečo nie. Mali sme znova súťaž Miss, napríklad. Mohlo sa povedať, že v 50-tych rokoch tu bolo peklo a Stalin bol vrah. Ale keď vo filme „Sedím na konári a je mi dobre“ chytil Stalin Hitlera za plece a povedal „Poď Janko, ideme na pivo!“, publikum na premietaní v rámci LFFP (Letný filmový festival pracujúcich) začalo ujúkať a tlieskať až po dvoch sekundách šoku. To bola silná káva. A sviečková demonštrácia bola parádna frajerina:
Nech je soldateska KDH akokoľvek prehnitá parta, boli to práve chlapi z tejto partaje, ktorí ju dokázali zorganizovať.
Najvyšším mužom v štáte bol (oficiálne) tento šašo:
Podoba s našim dnešným komoušom z Mierového námestia je čisto náhodná.
A tento vtedy prominentný komoušský drbko čítal správy:
Kto ho zažil, musí zvracať z faktu, že len toť nedávno bol inými komoušmi dosadený za riaditeľa STV.
Späť k predstaveniu: Nakoniec sa odohralo. Ale domov sme makali jak blázni a čakali, čo bude v správach. Áno, správne, uhádli ste: Nebolo nič! Lenže na ORF už bolo všetko! Našťastie páni zo západu neboli tupci a vysielali svoj signál tak ďaleko, ako sa vtedy dalo. Na anténu sa ORF dala chytiť aj za Piešťanmi a to aj napriek rušičkám. Dôsledkom toho boli Bratislavčania zase raz vo výhode oproti zbytku Slovenska. Celkom sa to hodilo, keď drbol Černobyľ a vedeli sme to hneď. Okrem toho sme ladili Hlas Ameriky. Nikdy nezabudnem na ten typicky kolísavý príjem, spôsobený rušičkami. Víkend bol teda v znamení ORF a Hlasu Ameriky, ale v pondelok bolo v škole jasné, že sa niečo deje. V pondelok večer prvý krát štátna televízia informovala o to, že sa niečo zomlelo!
Už v pondelok! To bol na socík nevídaný rekord! Aj o najhoršej jadrovej havárii vtedy informovali až o štyri dni!
Na škole to začalo vrieť. Samozrejme, chceli sme sa všetci pridať k niečomu, čo by sa sprofanovane dalo nazvať „spoločenský pohyb“. Všetci zrazu cítili, že je tu šanca skoncovať s režimom, ktorá sa už nemusí opakovať. A že je to reálna šanca, to sme pochopili, keď decká vysokopostavených komoušov prestali chodiť do školy!
Priznám sa, tešili sme sa, že sa nemusíme učiť. No čo, čo? Kto by sa netešil? Najmä v maturitnom ročníku. Spomínam si na ten chaos. Aj na to, že sme všetci niečo chceli, ale nikto nevedel, že čo. Báli sme sa pripustiť si, že chceme, aby šiel socík do riti. Najprv malo ísť len o dialóg, alebo niečo také. Ale o čom sa dá debatovať s idiotmi, ako bol Jakeš? Alebo Štěpán, ktorého vypískanie robotníkmi ČKD bolo signálom, že možnosť zmeny je reálna, lebo aj roboši (ktorých režim hýčkal a doktori robili žeriavnikov, lebo mali vyššie platy) toho majú plné zuby.
V školách sa robili zhromaždenia a púšťali sa x-té kópie VHSiek zo zásahu na Národní tříde. Uf! Poznali sme to síce z ORF, ale aj tak sme nikdy nič podobné predtým nevideli. Iba zábery, kde kapitalistickí policajti tĺkli mierumilovných protestujúcich. ČST odvysielala zábery až o týždeň!
Maľovali sme plagáty. Temperkami. Samozrejme, po prvom daždi všetko z plagátu zliezlo. Všade sa diskutovalo. Dialóg. Niekedy som mal pocit, že treba dať dialóg aj s predavačkou v PNS-ke (dnes sa tomu hovorí trafika). Aj s fotrovcami som viedol dialóg. A spomínam si, ako sa nám do telocvične prišiel vyhrážať jeden z najvyšších komoušov na Slovensku, šéfideológ a plukovník ŠtB, že strana má prostriedky, ako s nami zatočí. Sranda, že dnes je riaditeľom jedného prestížneho múzea a rozpráva o tom, aké hrozné je, keď sa potláčajú ľudské práva - kedysi ma to strašne štvalo, ale dnes už som si zvykol - sú aj horšie prípady a z niečoho žiť musí.
Spomínam si aj na ten čudný strach, že sa to ešte všetko môže nejako zvrtnúť. Stačilo povolať Ľudové milície - ozbrojenú robotnícku päsť.
A poobede - to vám bola paráda! Lepšie než koncert Zóny A v Devínskej Novej Vsi, ktorý rozohnali policajti (ani len vstupné nám nevrátili)! Išlo sa na námestie. Z dnešného pohľadu to bol happening. To nebola demonštrácia v pravom zmysle toho slova. Neboli sme nasratí. Naozaj sme boli všetci v nejakej čudnej eufórii. Atmosféra bola fantastická. Už nikdy potom som sa netešil z ľudí okolo seba, ktorých som predtým nepoznal. Už nikdy som nemal ten pocit. Zrejme sa tomu vraví „spolupatričnosť“. Odrazu sme všetci chceli jedno: Aby už tí šašovia, ktorým nikto neveril, išli do prdele (aká krásna paralela so súčasnosťou). Všetci už mali plné zuby tvárenia sa, že veríme tomu, čo sme žili. Už nikdy potom som človeka, ktorý kľúčmi štrngal vedľa mňa, spontánne neobjal, keď sa na pódiu objavil Dubček. Už nikdy potom som si nepodával ruku s policajtom (aj keď možno týždeň predtým mlátil na fízlici pankera).
Dnes viem, že to celé zrejme bolo úplne inak. A uznávam, že Kňažkove výkriky pred reprákmi Marshall, ktoré zapožičala Tublatanka(kto by si bol pomyslel, že Dzu..Ďurindovi prepne natoľko, že ich raz požičia imbecilovi, akým je každý predstaviteľ SNS) asú z dnešného pohľadu smiešne.
A pesnička „Sľúbili sme si lásku“ je ešte otrasnejšia, než produkcia tých dvoch českých hrochov Nedvědov. Ivan Hoffmann sa nedoučil text ani melódiu vlastnej piesne, ani kým sa stal Havel prezidentom, vždy to spieval inak.
Uznávam aj to, že sme boli neskutočne naivní a áno, aj mladí a naivní a celé si to tu nakoniec pekne naporcovali tí, proti ktorým sme vtedy štrngali kľúčmi (veru, strašná to zbraň). Mimochodom, na frázu „to sme si ale vyštrngali“ som silne alergický, našťastie ju už používa stále menej ľudí.
Situácia na Slovensku dnes - je nechutná (to je ale iná téma a véééľmi nadlho). Ale som si na sto percent istý, že chcem radšej toto, než návrat pred 89-ty. Som rád, že mám v peňaženke tie isté peniaze, ako Rakúšania. Teším sa, že môžem bez problémov cestovať, užívam si plné obchody a som rád, že mi príde samozrejmé, ak môžem písať na DailyMale čo len chcem (Aha: Gašparovič je neumytý vták!), a moje deti majú napriek tomu šancu neskončiť na učňovke.
A priznám sa, že som hrdý na to, že jeden z tých, čo vtedy v tom mraze na námestí štrngali kľúčmi, som bol aj ja! Nech si kto chce čo chce povie a gorily sa rehocú...
*článok bol pôvodne zverejnený 21.11.2012
