Oslavy

 

Druhá časť nášho seriálu o dobách dávno minulých, ktorých duch ešte stále straší a čaká na reinkarnáciu, bude o oslavách. O tom, ako sme sa úprimne vedeli radovať, lebo sme museli a aj smútiť, keď to bolo prikázané.


Všetky oslavy za socializmu boli veľkolepým velebením sovietskeho brata a socializmu ako cesty k vytúženému komunizmu. Dakto dakedy povedal, že socializmus je najdlhšia cesta ku kapitalizmu. A vidíte, došli sme. Síce nemáme taký vyspelý kapitalizmus ako napríklad v Španielsku alebo Grécku, kde keď otvoria dôchodcovia huby, tak im tam vletí blbý východoeurópsky turista, ale na rozdiel od nich sme 40 rokov blúdili v socializme ako Židia v púšti. No aspoň máme na to spomienky.


My si spomíname ešte na prvomájové sprievody, kde sa prezentovali všetky školy a podniky v rámci okresu v malom okresnom meste. Keďže sa celý okres sústredil v ten deň v okresnom meste, tie zápchy by sa dali porovnať s bratislavskými v pondelok ráno. Druhý problém bol, že z dediny so 600 obyvateľmi išli dva autobusy a jeden vypravilo družstvo. Ak si spočítame, že pri 70 miestach to je asi 210 ľudí, tak si predstavte, ako boli tie autobusy natrieskané, keď v dedine zostali len dôchodcovia. Ako premenné pokojne môžeme vynechať autá, lebo nimi aj tak nikto nešiel. Keďže polka mesta bola uzatvorená kvôli sprievodom, nemali kde parkovať ani autobusy. Ďalej bolo dobré vedieť, kedy sa autobusy vracajú domov a odkiaľ, ináč by sme sa dostali domov len na druhý deň ráno.
Prvý máj, to bola prezentácia ľudu. Deti a pracujúci boli zoradení a išlo sa ukázať pred vrcholnými predstaviteľmi našej strany a vlády, akí sú mocní...


Bolo jedno, či pražilo slnko alebo pršalo, prípadne padal sneh (aj to sa stávalo, a že vraj sa mení podnebie). Pravdaže, každý chcel svojou gýčovosťou niečím prispieť, tak sa v sprievode mávalo ručne vyrobenými transparentmi s heslami, podobizňami významných osobností, bielou holubicou a červenou hviezdou a balónmi rôznej farby. Tí agilnejší sa hodili do krojov a zatancovali pred súdruhmi, alebo v trenírkach zacvičili úryvok z pripravovanej Spartakiády. Súdruhovia sedeli na tribúnach a znudene mávali tomu davu, ktorý sa hrnul každý rok. Ale keby sa nehrnul, majú po chlebe a socialistická inkvizícia by sa postarala, aby ho to v budúcnosti už nenapadlo. Pravdaže, ulievať sa dalo, ale len potajomky, kým to nebolo okaté.

 

 

Po oficiálnych oslavách dostávali manifestujúci poukazy na párky a žltú malinovku a keď prišiel kolotoč, zabavili sa aj deti. My dedinčania sme sa vrátili domov a mohli ísť sadiť zemiaky, alebo v lepšom prípade opekať slaninku. A niekedy sa nám podarilo aj podpáliť les, ale to bola len predpríprava na vatru, ktorú sme robili na 9. mája.


Možno sa pýtate, prečo 9. mája? Lebo víťazi interpretujú dejiny po svojom a podľa nich oslobodenie bolo 9. mája a basta. Tak sme si v ten deň vyrazili do lesa na 50-ročnom rumunskom traktore s vlečkou, vyrúbali pár pekných stromov (nikomu nechýbali), nasekali a preniesli na kopček na dedinou. Pridali sme pár starých pneumatík a postavili vatru tak 4-5 metrov vysokú. Nakoniec sme ju poliali starým motorovým olejom, aby to malo svoje buké, a pre prípad keby nás chceli navštíviť kamaráti z druhej dediny, aby mohli sa orientovať podľa vône. Večer sme to zapálili, posedeli, ožrali sa z bandaskového vína z Maďarska (v bandaske bol predtým benzín, takže to buké bolo nenapodobiteľné) a šli domov. Prípadne sa dvaja kohúti pobili o tú istú sliepku, ktože ju odprevadí do najbližšieho lesíka. Potom sa to vyriešilo tak, že si museli vytiahnuť poradie a sliepka bola obšťastnená za večer aj dvakrát. Za ten večer sme spálili viac dreva, ako celoročná spotreba bežnej domácnosti.


Potom sme mali ešte oslavy VOSR. VOSR znamená Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorá sa udiala v novembri. Bol to v podstate politický prevrat v Rusku, ktorým sa celé divadlo socializácie sveta začalo a preto sa oslavovalo najmä v Sovietskom zväze. My sme len pozerali priamy prenos z Červeného námestia (v Moskve), kde bola prezentácia vojenskej techniky a vojakov pred predstaviteľmi Sovietskeho zväzu a priateľských krajín (tak sme sa vtedy volali – priateľská krajina). Tak si predstavte tých vojakov, ako pochodujú koordinovane, lebo ak by náhodou dačo pokazili, tak by ich zavesili za gule do prievanu a to by bol ten menší trest. Väčší by bol na Sibíri v uránovej bani...


Potom prešla vojenská technika – tanky poorali Červené námestie, kaťuše a rakety. Vraj to boli len drevené atrapy, lebo pohnúť takou raketou a ešte k tomu ju dopraviť každý rok do Moskvy z Vladivostoku, by bolo dosť ťažké. A predstavte si, súdruhovia, keby imperialisti zaútočili na veľký Sovietsky zväz práve vtedy, keď boli všetky rakety v Moskve a oni by obsadili Kamčatku.


Jediný sviatok, ktorý bol venovaný naozaj pracujúcim, bol 8. marec – Medzinárodný deň žien. Kým v súčasnosti sa v multinešnal spoločnostiach socializuje povinne pred Vianocami v podobe predvianočnej chľastačky, MDŽ bola príležitosť na socializáciu vo veľkom výrobnom podniku, ktorý mal prevádzky v celom okrese. Bola to príležitosť, aby opravár šijacích strojov mohol pretiahnuť aj krajčírku z iného mesta, a aby obvodný riaditeľ nepreťahoval len svoju vlastnú sekretárku, ale aj sekretárku generálneho riaditeľa. A tiež aby sa ekonomický námestník a predseda podnikového výboru ÚV KSČ (Ústredného výboru Komunistickej strany Československa) v jednej osobe legálne ožral a nielen potajomky, ako to robieval bežne. V tom čase sa začiatkom marca zaplnili kulturáky, aby sa súdruhovia dobre zabavili pod rúškom vďakyvzdania našim ženám. Lacné darčeky, lacné víno a zábava až do rána.


Ja som bol v tom období školák, takže som tieto veľkolepé oslavy MDŽ nezažil. Nám ostal len začiatok a koniec školského roka. Boli sme všetci v rovnakých mundúroch pionierskej organizácie – tmavomodré nohavice a sukne, bledomodré košele a červená pionierska šatka. Plus plno odznakov za zásluhy. Najprv sme boli nastúpení na školskom dvore (buzerplac) podľa tried a nasledoval bol rozchod do tried. Na školskom dvore súdružka riaditeľka vždy na začiatku roka privítala prváčikov, všetkým zaželala úspešný rok a dalo sa to vydržať. Horšie to bolo na konci roka, keď už mali všetci všetko v paži, slnko pražilo a dievčatá rad radom odpadávali. Ale bolo treba vyhodnotiť celých desať mesiacov, zber papiera, výsledky v súťažiach a nezabudnúť ani na pokarhania. Veď čo je lepšie, ako niekoho strápniť pred celou školou. Potom už len vysvedčenie a hurá na prázdniny.
Osláv nikdy nebolo dosť a oslavovalo sa, aby sa mohli pripomenúť slávne chvíle socialistickej revolúcie. S veľkou pompou sa oslavoval deň oslobodenia, deň znárodnenia a vypuknutie Slovenského národného povstania. Všetko s patričnou úctou a v duchu socializmu. Opakovali sa tie isté básničky, pesničky a slová v príhovoroch.
Ale aby sme im nekrivdili, aj smútiť vedeli súdruhovia veľkolepo. Začiatkom osemdesiatych rokov postihla veľký Sovietsky zväz veľká tragédia – umrel prvý tajomník a predseda prezídia najvyššieho sovietu Leonid Iľjič Brežnev. Bol známy svojim hustým obočím a slintavým bozkom, ktorým sa vítal so súdruhmi z priateľských krajín. Možno aj našim súdruhom chýbali jeho bozky, lebo od úmrtia do pohrebu bola v každom výklade fotka Brežneva s čiernou stuhou. Pohreb sa dal porovnať s ceremóniou na VOSR. Ináč, zaujímavé, že Brežnev zomrel tesne po VOSR. V rámci vysielania ho nebolo vidieť často lebo bol vo veľmi biednom stave. Zlé jazyky pošuškávali, že sovietski bábkari vtedy odviedli dobrú prácu.



Video len pre silné žalúdky. Možno si poviete, že radšej som mal dať Meat Loaf


Brežnev odštartoval sériu tragédií, ktorá viedla k rozpadu Sovietského zväzu. Po jeho smrti sa ročne striedali vodcovia ZSSR až kým si súdruhovia povedali, že starých páprdov už bolo dosť a dosadili tam Michaila Gorbačova. No a keďže tomu staré móresy nesedeli, zaviedol svoju perestrojku a glastnosť. Môžeme sa mu len poďakovať, že v osemdesiatom deviatom sovietske tanky, ktoré boli dočasne vtedy u nás už 21 rokov, nepreorali Prahu.

 

(pokrač.)