Sad but true, bola som v kine na Sídliskový sen. Nebudem klamať, že som v ten večer nemala nič lepšie na práci, ale normálne natvrdo vám hovorím, že som tam išla kvôli vám, aby ste neostali ukrátení o názor vášho obľúbeného akožiť magazínu. Dobre my vieme, že ste ako tie mamičky na MK, ktoré nepôjdu s deckom na prechádzku bez toho, aby nezaložili diskusiu. Lebo odkiaľ má jedna dospelá žena vedieť, či v ére globálnych klimatických zmien môže ísť malý v septembri ešte bez pančušiek alebo mu ich už predsa len dám, lebo v Auparku je síce tak akurát, ale cez sklo výkladu háemka vidím, že vonku nejako pofukuje. Tak sme si s F kúpili stredné pukance, vliezli do (na KE pomery neobvykle plnej) sály a čakali na zážitok.
Som si tak hovorila, však môže to byť celkom zaujímavé. Mne osobne Paťo nijak zásadne nevadí, ani jeden jeho album som nepočula komplet, točili to 8 rokov, bude zaujímavé sledovať taký postupný prerod. Videli ste Reného alebo Máňu? Lenže prešlo 90 minút a vo mne zostal rozpačitý WTF pocit. A čo si čakala, krevety? – hovorieval v takých chvíľach môj ex. No nič. To najzásadnejšie, čo som si z filmu odniesla ja, sa týka Rytmusovej manky Vlasty. A síce, že je reálne a možné vyzerať po 50tke lepšie, ako v dvadsiatke. A to mi dáva veľkú nádej.
Takže, o čom to je. Kľúčový motív celého filmu v skratke: Môj tatko je cigán. Je cigán môj tatko? Tatko je môj cigán. Cigán tatko môj je. A tak ďalej, proste všetky možné variácie, mutácie a interpetácie tejto situácie, aké si ešte viete vymyslieť. Filmový materiál sa točil 8 rokov. Neviem, ako to máte vy, ale v mojom živote sa toho za 8 rokov udialo celkom dosť. Sídliskový sen je ale vo finálne osem rokov babrania sa v jednom hovne fakte, a síce, že Rytmusov tatko je cigán a rodinu opustil, keď mal Paťo 6 mesiačikov. Ten následne vyrastal spolu s nevlastným otcom a postupne aj s ďalšími dvoma súrodencami síce v kompletnej, ale netradičnej rodine, bojujúcej s niekoľkými závažnými traumami – okrem môj tatko bol cigán ešte môj otčim nebol až tak fasa, jak sa tvári, moja segra má tiež decko s cigánom (rodová karma at it´s finest), manka si nepamätá, že som trikrát utiekol z domu a ja teraz vyzerám jak kkt, lebo som o tom spieval v pesničke, manka mi vyčíta, že im nekupujem veci a ja som dal do pesničky, že jej kúpim šecko, manka pičuje, že ani nezavolám, manka šak už prestaň, lebo budem vyzerať jak čistý žebrák. Aspoň ste tam nemuseli dávať, že som mal vlastnú detskú izbu.
Najviac funny moment aj tak nie je samotný film, ale výňatky z toho, čo sa o ňom zatiaľ popísalo. Tak napríklad Lívia Šulajová, matka, novinárka, napísala: Nepoužívam slovník Rapera Rytmusa. Keď si však pretlmočím slová jeho piesní do mojej reči, rozumiem mu. A už ho aj chápem. Film ho obsiahol v celej povahovej šírke, jeho krehkosť a citlivosť na osudy druhých. Mali by ho vidieť nielen deti, ktoré nevedia, ako prežiť svoj život, ale aj ich rodičia a pedagogickí a sociálni pracovníci, ktorí hľadajú vzorový príklad. To Marek Hudec v kultúrnej rubrike na smečku ide viac do hĺbky a píše: Podozrivo znie už jeho motto „Toto nie je film, toto je realita“. Ak nejde o film, prečo má režiséra, scenáristu, hlavného hrdinu, prečo ho sledujeme v kine? Ak realitu vidíme, keď sa doma pozrieme z okna, prečo si za inú realitu musíme priplácať cenu lístka? OMG, jaké flashbacky. Na chvíľu som sa vrátila na moju alma mater, k podobným otázkam nás podnecovali na seminároch z metafyziky.
Ak ste sa tešili, že Sídliskový sen vydá na Dailytrash (a od luborga, viem a cítim vašu bolesť), sklamem vás. Fakticky je to nudná, 90 minútová škoda peněz a času. Udeľujem 2 prázdne kýble od popcornu z desiatich.
