Poďme sa teraz pozrieť na skutočný business, ktorý môj (chvalabohu dnes už ex-) šéf produkoval. Platiť si za to, že môžem mať v novinách článok, je také normálne. Tvrdiť, že tento časopis ma tak strašne chce, že mám v ňom až šesť svojich strán, mimochodom každú za stovku, ale to našinec nevie, je také preňho typické. Čiže z týchto biznisov veľa vody a ani prachov netieklo, ale predsa sa len našli ľudia, ktorých sa nám podarilo zlomiť, za čo sa im ospravedlňujem, a zaplatili si predraženú inzerciu, na ktorej ani neboli poriadne ich produkty, ale hlavne jeho vyškerený vráskavý ksicht. Časopisy mali taký náklad a pôsobnosť, že efektívnejšia by bola aj letákovačka na Miletičke.

 

Ďalším zdrojom príjmov sa stal časopis pre starnúce dámy s rýdzo slovenským názvom Slo*enka. Ísť si po honorár s úsmevom a vracať sa aj s peniazmi za prítomnosti komentárov, aké piče to tu robia, to bola klasika môjho exšéfina. Všetci sú kokoti, len ja som najlepší. Tu sa však tiež zarobiť veľmi nedalo, tak sa vymýšľali balíky pre ľudí, čo chcú za 1000 evri byť v časopise, Teleráne a ešte aj v Slo*enke. Tí ľudia však zistili, že do Telerána sa vlastne neplatí, ale sa tam príde, keď tam človeka potrebujú. Preto sa zrušil aj tento business obtlstlého pánka. Patričný komentár, že všetci sú kokoti a teleráno bez neho padne na hubu, sa doteraz nepotvrdil a z každotýždenného vystupovania v tejto rannej show je teraz občasné ukázanie sa. Môžeme povedať len, že chvalabohu.


Medzi ďalšie perličky patrí obhrýzanie si ekzému z rúk v každej jednej situácii, keď sa dostal do rozpakov a zrovna nevedel, ako treba promptne zareagovať. Palec do papule a chrúmanie bolo počuť cez pol miestnosti. S palcami v hube sa spája aj jeho osobná hygiena, ktorá sa odohrávala v aute. Nielen make-up a moje zajebané sedačky od hnedého púdra, ale aj strihanie nechtov, ktoré ma niekoľkokrát trafili do hlavy. Keď som sa ohradil, že si to neželám, čávo mi bez ostychu zajebe: “Ja ti platím aby si ma vozil, auto je teda moje a ja si tu môžem robiť, čo chcem”. Tak si poviem, že ok, účty sa musia platiť a zasa vysávanie až tak drahé nie je, akurát sa mi ešte viac zhnusil.

 

Čo však bolo ešte hnusnejšie, bolo jeho šťanie kdekoľvek. Ja chápem, že keď na nás príde strašná potreba čúrať, musíme to vypustiť čo najskôr, ale zasa vždy dokážeme ten mechúr  ešte chvíľku potrápiť a dôstojne to niekde oprieť. Šťanie v meste okolo stromov, aj keď sme 50 metrov od jeho bytu, bola klasika. Týpkovi bolo treba šťať, a keď som mu povedal, že za minútu sme pred jeho barákom, on zadelil, že hore schodmi s plným mechúrom nepôjde a tak sa radšej vyšťal za smetiakmi pri škôlke. Nevadí.

 

Najväčší humus ever bol, keď pozval matku na večeru do Viedne, do gasthausu, kde varil mladý Slovák. Zaparkovali sme takmer predo dvermi reštaurácie. Jemu sa zrovna zachcelo šťať. Hovorili sme mu obaja, nech už chlapček vydrží, že sme len 5 metrov od reštiky, čo však asi bolo pod jeho úroveň, šťať v reštaurácii, tak to, prosím pekne, oprel o bránu vedľa vstupu do gasthausu. Namočil tam toľko čo závodný kôň po pretekoch a s pocitom uspokojenia a zašťatými rukami vstúpil do reštiky a veselo ich podával všetkým, vrátane kuchára. O umytí ani chýru, ani slychu. Toto je úroveň televíznej celebrity.