Náš deň vyzeral asi takto. Ráno mu mám o deviatej zavolať a informovať ho o novinkách z gmailu, facebooku, prípadne čo sa o ňom a či vôbec sa ešte niečo o ňom píše aj v bulvári. Rozospatým hlasom mi hovorí, že on už je od včera hore, že aj tak vstal skôr ako ja, tak nech nie som frajer, že vstávam skôr. V pohode. Potom som sa venoval FB sociálnej stránke, kam som musel povinne denne dávať staré fotografie z rôznych akcií (staré znamená rok alebo aj dva), aby si obecenstvo myslelo, že človek je veľmi činný a stále na niečom a niekde pracuje. S čím samozrejme rastie aj jeho nárok na honorár, ktorý bol, mimochodom, 1 000 Eur za to, že nebol schopný si zapamätať meno umelca, kým z backstage prišiel na javisko a uviedol ho napríklad ako Jožko Cesnak namiesto Janko Cibuľa. Problémom boli ale komenty, ktoré boli typu: "jeeeej to si pamätáme, tá reštika bola super, škoda že ju zavreli...". Tieto boli horšie ako triedny nepriateľ a komentujúci človek bol v najlepšom zablokovaný a v najhoršom vyhodený z priateľov. Aby nevyrýval. Samozrejme s patričným komentárom, že to píše naschvál, lebo ho neznáša, lebo ho aj zaklína a praktizuje woodoo na veciach, ktoré mu môj exšéf kedysi daroval.
Dohodnutý čas nášho stretnutia bol teda o 12.00, reálne sme sa však stretli až po 12.30, lebo jeho údajné množstvo telefonátov mu nedovolilo opustiť byt skôr. Mimochodom, len raz si zabudol u mňa v aute telefón a po celom dni mal dva neprijaté hovory. Odo mňa, keď sme mobil hľadali a od matky, keď ho volala, aby sa už dohral s kamarátmi a išiel spinkať, lebo je neskoro. Po stretnutí sme išli kúpiť Nový Čas, ale vyslovene pre mamu, lebo on bulvár neznáša. Čas si ale vždy prečíta niekoľkokrát a potom sa do telefónu rozčuľuje, čo za kokotiny popísali a nasratý je ešte viac, že nenapísali nič o ňom.


Notorické klamanie bolo našou dennou realitou a okrem klamania sa pridala aj veľmi zákerná choroba, a to skleróza. Povedzte mi úprimne, ak s niekým robíte a stretávate sa s ním dennodenne na viac ako 10 hodín, nedokážete si zapamätať jeho meno ani po pol roku? A pritom každého presviedčate, že vy si pamätáte všetko aj bez notesa. Je to smutné. Keď sa bližšie povenujeme klamaniu, napadajú mi hneď viaceré príhody.

 

Najväčšia sranda nás postretla pri cestovaní po bratislavských uličkách, kedy mi zo zadnej sedačky škrečí: “hovor niečo po nemecky, rýchlo a krič na mňa!” Ja reku že mám piči, tak som začal deliť do vetra „O Tannenbaum o Tannenbaum, wie grün sind deine Blätter…“, nemeckú populárnu vianočnú pieseň zo základnej školy. Zo zadnej sedačky počujem len, že: “Som v Rakúsku na nahrávaní seriálu a volajú ma na pľac”. Podobnou klamárkou bola aj matka, inak vyše 70-ročná trpiaca žena s dôchodkom viac než 550 Eur, párstoeurovými mesačnými dotáciami od syna a preberajúca na seba všetky choroby sveta, hoci jej zdravotný stav bol, podľa úplatkárskych kamarátskych lekárov, excelentný. Ak náhodou niekto v jej blízkosti povedal, že sa necíti dobre, ona v tom momente umierala, len aby dokázala, že sa cíti ešte horšie. Svoje dve normálne žijúce sestry, ktoré fungovali ako všetci normálni dôchodcovia, v jednom kuse klamala len preto, aby sa s nimi nemusela stretávať. Lebo to, čo ony nakúpili, pripravili či navarili zo svojho malého dôchodku a chceli sa s ňou, milosťpani, podeliť, jej nebolo také dobré ako prepálená a mastná žranica v reštike za 3,60 Eur.

 

Samozrejme, synček ju v tom podporoval a nie raz som bol účastníkom hovoru, kedy táto žena, inak nič nerobiaca, hovorila svojim sestrám, ako je zaneprázdnená, ako nakupuje, ide na manikúry, pedikúry a všetky kúry, na aké si človek spomenie, a pritom spala na zadnej sedačke auta. A synček sa len smial a pritakával, akí sú na druhej strane drôtu tí ľudia sprostí. Ďalší príklad klamania, ktorý hovorí o naozaj krásnej čistej duši tohto mediálne známeho „53-ročného“ pánka. Verili by ste, že dokázal ojebať jednu zo svojich fanúšičiek, že keď mu volá na slovenské číslo a on je v zahraničí, tak za hovor platí ona? No to by ste mali počuť tie destinácie, čo jej pri každom započatom rozhovore zadelil: Dubaj, Bejrút, Viedeň bola klasika, New York, Boston a podobné záležitosti. Žena bez pozdravu zložila a čakala mesiac na účet, koľko zasa s týmto človekom prevolala.

 

Ešte jedna príhoda, ako chcel maestro ojebať cigáňa. Pri jednej zo svojich dvoch návštev New Yorku za rok (inak do telefónu ľuďom hovoril, že je tam stále, aby vyzeral zaujímavo), doniesol tričko z outletu pre svojho kamaráta farebnej pleti, a to rovno Armani. Tričko bolo horšie ako krave z pysku, pokrčené ako pán boh prikázal a také mu dal v ošúchanej taštičke. Keď si to znalec módy pozrel, spýtal sa, či to už niekto nosil, alebo požul. S krikom bojovníka z filmu 300 sa naňho osopil, že či on nemá počítač a internet (obe veci, čo môj šéf nemal), že či on nesleduje najnovšie módy a že či nepozná pranie textilu známe ako stonewash… Ja som si to pozrel a pokiaľ viem, táto technológia sa používa na rifle a iné pevné materiály. Cigánovi však naložil, že všetky firmy v Amerike od Ralph Lauren, Armani, Abercrombie, Hilfiger a tak ďalej, prezentujú svoje najnovšie produkty pokrčené. Že ich pred predajom perú, kde do trička, košele a aj nohavíc zaviažu kamene, ktoré svojim pohybom tričko, alebo ktorýkoľvek kus oblečenia pokrčia a až potom, také pokrčené a častokrát aj mokré, ho predávajú svojim zákazníkom v tých najdrahších butikoch. Zasa trápnych pár sekúnd ticha, výbuch smiechu a hanba na dve republiky.

 

To be continued...