O našich celebritkách si myslíme každý svoje. Problémom je, že zjav, ktorým pôsobia na televíznej obrazovke, je diametrálne odlišný v ich súkromí. A z vlastnej skúsenosti viem potvrdiť, že je to naozaj tak. A nech ma teraz staré tety aj zabijú keď poviem, že kokotko, ktorý prešiel pol sveta a hoci nevie navariť ani čaj, ale zato:

- rozozná päť druhov lososov podľa chute,

- sa pretŕča na kulinárskych a gurmánskych akciách so sexy chrapľavým hlasom a ťažko americkým prízvukom

- a o sebe rozširuje len tie najúžasnejšie keci typu kde bol, čo žral a jak je všetko napiču len amerika úžasná (btw. žije furt na Slovensku s mamou v jednom byte, hoci má už cez 60),

je mimo obrazovky nie len morálnou, ale aj ľudskou stokou, akou sa  nikdy nechcem stať.
 

Moja pracovná skúsenosť s týmto indivíduom, ktoré nebudem menovať, lebo sa strašne rád súdi a údajne má za sebou tie najväčšie právnické ryby, ktoré mimochodom nevedia ani len dať dokopy pozemky po jeho starých materiach, začala v roku pána, a to presne v lete 2013. Ponuka obsahovala: žrávať vynikajúce jedlá (vtedy mi ani nenapadlo, že by to mohli byť menučká za 3,60 evry) a jazdiť na skvelé akcie, kde si človek zarobí fotením pekné peniažky popri bežnej práci - 30 evry na večer plus fotky hotové hneď ako sa odfotia. Na každej síce vyzerá ako kokot, lebo fakt vyzerá ako kokot a zmeniť sa to nedá, upravené s retušom starého xichtu... Jednoducho práca, ktorá verbálne vyzerala super, realita však bola dôsledkom začiatku šedivenia mojich vlasov.

 

Ja ako recepčný, pracujúci nočné šichty som si povedal, že to bude super skúsenosť a budem pracovať konečne ako človek, t.j. cez deň. Ešte v deň ponuky, presnejšie večer, sa mistr vyjadril, že sa stretneme. Odpoveď v telefóne ma však prekvapila. "Dobre, prídi do pol hodiny tam a tam..." Ti jebe? odísť uprostred večera z roboty, kde mi šichta len začínala? Odpoveďou z druhej strany telefónu bolo: "Ty chceš pre mňa robiť, a nie ja pre teba. Zariaď sa". Egocentrizmus na prvom mieste, no vravím si, asi mal zlý deň. Tak si dám zajtra voľno a pôjdem na ten kvázi pohovor.

 

Samozrejme, “zober si vlastné auto a budeš ma už voziť”, nezabudol dodať. OK auto mám, prečo nie. Dohoda znela, 12.00 pre jeho domom. Stál som tam už pred dvanástou ako fajne stoporený úd, aby som si neurobil hneď prvý deň zlé meno. No keď sa ten obtlstlý človek dotrepal o 12.38 k autu aj s matkou, ktorá keď zistila, že na sedačke nemám vankúše pod prdel, bola veeeeeľmi sklamaná, vyškereným xichtom a otázkou, či som len teraz prišiel, lebo mamka kukala z okna a nevidela prísť moje auto, bolo mi jasné, že tento pracovný pomer bude veľmi špecifický. Byť za kokota hneď prvú minútu sa mi nezdalo normálne, ale budiž. Cesta smerovala do Hainburgu, lebo v Bratislave dobré reštaurácie údajne neexistujú. Tam sme zaparkovali pred obstarožným gasthausom, kde robia NAJLEPŠIU rybu na svete, NAJLEPŠÍ vývar na svete, NAJLEPŠIU krémešku na svete a najlepším priateľom pri obede je 80 kilový Bernský salašnísky pes. Ten behá po reštike, slintá na ľudí, pĺzne, jebe ako tchor a nadvihuje hosťom stoly a ľudia sa tešia, keď sa kvôli nemu zajebú polievkou, lebo to je seehr schooon, sehr lieeeb, sehr nett... Skrátka idylka.

 

Budúci šéf zahlásil, že si sadneme na záhradnú terasu, v preklade: priestor za kuchyňou, s vývodom digestora, kde dávali žrať psovi z misky a nám z tanierov. Prebrali sme si náplň práce, kde dominovalo vozenie autom všade, venčenie matere denne a dohadovanie akcií s ľuďmi na poslednom mieste. Dostal som verbálny titul manager a bol som zamestnaný. Pláca bola “vynikajúca”. Z ruky do úst, ledva na naftu a ešte aj niečo navyše, čo som nakoniec dostal vyhodené z okna auta a musel som si to pozbierať zo zeme. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
 

Nastali dni, kedy šéf tvrdil, že budeme začínať robiť až na obed, lebo on vstáva už o štvrtej ráno a že chodieva o pol štvrtej spať a jemu to samozrejme stačí. Asi preto sa mu nedalo pred jedenástou dovolať, lebo si čiernil plešinu v kúpeľni farbou, ktorú jeho matka nevedela vyprať z vankúšov. Btw. vlasy má svoje a sú šik, uviedol kedysi pre Žinčicu v nemenovanej TV zo Záhorskej. Po holení si najebal vždy na xicht miesto vody po holení matkin krém na telo, vraj je to lepšie a jebáky čo sa mu potom vyhádzali sú z klímy v lietadle a podobne. Tak páni, povinne vyskúšať. Proste išlo o to, že sa nechcel priznávať že drichme, keď už normálni ľudia pracujú, a ja som sa musel podľa toho zariadiť. Bola to rutina, na ktorú si človek rýchlo zvykne, lebo vstávať neskôr je fajn, akurát že pre mistra to znamenalo, že keď sa stretávame o jedenástej, robiť budeme do dvanástej v noci. A robiť ČO? Žrať, piť, ohovárať a intrigovať (v skratke).

To be continued...