Máte niekedy strašný pocit hanby za niekoho, koho len vidíte a nič s ním nemáte, no neviete si pomôcť a hanbíte sa za to, čo hovorí robí alebo že vôbec dýcha? Tak tento pocit som zažíval na jeho jednaniach s veľkými rybami, ako boli rôzni podnikatelia, majitelia reštaurácií, politici a mnohí ďalší, ktorí sa na tom neskôr rehotali so mnou. Predstavte si, že uprostred rokovania o moderovaní za pár tisíc eur vám osoba, ktorej ide o tie peniaza a biznis, zaspí uprostred vety. Ta dááá, toto je príklad môjho šéfa. Zaspal práve vtedy, keď mu protistrana vysvetľovala, ako si predstavuje moderovanie galavečera. Človek si podoprel gebuľu, kyvkal ňou, akože na vyjadrenie súhlasu, potom zavrel oči a zaspal. Keď si to protistrana všimla, neraz sa ma opýtala, čo je to za kokota. Vtom on vystrelil hlavu a doslova zvrieskol: “Anoo, presne tak si to myslím!" Mne šlo bok odvaliť od smiechu. Keď som mu to potom cestou domou povedal, čo zasa spravil, vysmial ma a spýtal sa, že či si už naozaj neviem vymyslieť niečo lepšie, že tento vtip už nie je vtipný. Však who cares, mne to je jedno, ja som kvôli tomu o kopu biznisu neprišiel.


Najhoršou skúsenosťou bola stále sa viac a viac predlžujúca pracovná doba. Prvotná dohoda znela, že tým, že začíname neskôr, budeme končiť neskôr, a to o 21.00. Vravím si OK. Keď som to chcel na papieri, začal po mne kričať, že či nie sme chlapi, čo sa nevedia dohodnúť. Vtedy som si povedal že asi sme, tak som to neriešil.  Každým mesiacom sa tento čas predlžoval a najhoršie dni boli vtedy, keď som potreboval skončiť normálne, lebo som cestoval domov. Vtedy sme nekončili nikdy pred polnocou a ako som sa aj z úst jeho priateľov dozvedel, jeho tešilo, keď ma mohol zdržať čo najdlhšie.

 

Čo sa týka výplaty, samozrejme nechal som sa opiť rožkom, ako to už tu u nás na Slovensku býva, keď pracovitá slovač sadne na lep emigrantom. Ktorí sa vracajú robiť veľké biznisy zadarmo s touto "lúzou", ktorej nechcú ani na meno prísť, hlavne že sa tu hrávali guľôčky pred domom a žrali maslový chlebík od mamičky. Vidina pekných peniažkov za fotenia, kde údajne mám prísť aj k zaujímavým ľuďom a kontaktom sa pomaly ale isto rozplývala, a keď som sa odvážil sa opýtať na sľúbenú pajdu z ktorej sa vykľula tricka a nakoniec skoro aj nič, mal som ostať radšej ticho. Že čo si ešte dovoľujem pýtať niečo naviac, keď zarábam toľko peňazí  (trojciferné číslo), žerem také drahé fajnoty  (za 3,60 evry) a mám vôbec možnosť sa stretávať s takými zaujímavými ľuďmi s akými ma on zoznamuje (mama, bratranec, úplatný doktor, teta krajčírka a podobne).

 

Z akcií, kde dohodnem podrobnosti, všetkých obehám a vybavím faktúry, priestory a všetko potrebné, som mal dostávať percentá. S poľutovaním musím priznať, že sa to doteraz nestalo a aj keď som vytváral zmluvy, behal po ľuďoch, pripravoval podklady na spoluprácu a tak dále. Pýtať sa na to, kam sa percentá strácajú, mi už nenapadlo, lebo ďalší pičung na moju adresu by mohol skončiť vraždou prvého stupňa = jeho. Môj rozchod s týmto indivíduom sa zbehol veľmi rýchlo a po zaujímavom slede udalostí, kde najväčšiu úlohu zohrala veštica z Ameriky, ktorá mimochodom bola kontaktovaná týmto slovenským indivíduom na dennej báze. Jeho stretnutie s touto pani bolo údajne na jednej z tých najlepších amerických party ever, kde chodí len smotánka, on a veštice... Pršla za ním a povedala, že vidí všetkých okolo neho, hlavne tých, o ktorých jej on narozpráva. A samozrejme že pozná jeho budúcnosť. Keď jej volával, údajne mu rozprávala o mne, ako ma vidí, aký som fajn a podobné kokotiny, ktoré práve chcel pánko počúvať. Avšak zrazu, zo dňa na deň, nastala zmena. Práve v ten deň, keď sa mi pokazilo auto uprostred križovatky za mostom Apollo a ja som fakt nemal prachy na jeho opravu a čakali ma štátnice, na ktoré mi nechcel dať ani tri dni študijného voľna, lebo že je to skúška ako každá iná, mu údajne ešte pred mojim telefonátom, kde som mu oznámil že fakt končím, lebo som na mizine, ona volala, a povedala, nech si ihneď hľadá iného trtka na slúženie.

Deň predtým nám prognózovala vysokú úspešnosť biznisov a dlhoročnú spoluprácu. Proste tento človek nemohol vyjsť zo žiadnej situácie ako ten s dlhým nosom, ako babenka ktorá sa s tebou rozíde o sekundu skôr ako to povieš ty, len aby nevyzerala ako piča pred kamoškami. Vždy zadelil perlu, ako on už od veštice o tom dopredu vedel a podobné nezmysly, ktoré triezvo uvažujúcemu človeku ani nenapadnú. Ja som sa fakt koncu tejto frašky potešil a poprial som mu všetko naj. Samozrejme, vyrátal som mu sumu, ktorú mi dlží za fotenia, lebo som potreboval prachy na opravu auta. Začudoval som sa, keď mi povedal že nechce so mnou už nič mať a že mi prachy donesie, keď si príde po celý svoj život, ktorý som opatroval v kufri svojho auta. Keď prišiel, poslal svojho nového „managera“, aby veci naložil. Peniaze mi vyhodil z pootvoreného zadného okna auta so slovom „NA“. Pozbieral som si poslednú výplatu po zemi a dúfal, že už o ňom počuť nebudem. Smutné boli telefonáty od ľudí, s ktorými som spolupracoval a mal ich rád. Mistr kár im všetkým navykladal, ako ich neznášam, nadávam na nich, osočujem, očierňujem a všade o nich rozširujem len tie najhoršie kecy. Chvalabohu, že sa takto zachoval aj ku trojici predošlých manažérov a ľudia si už na tento fakt zvykli. Stretávam sa s nimi dodnes a stále sme dobrými kamarátmi.


Toto sú moje zážitky s xichtom z televíznej obrazovky, ktorý sa inak tvári ako seriózny človek, no pritom je to kopa hovna a ešte k tomu pekne veľká. Ak ste nepochopili z úvodu o koho sa jedná, tak vám pomôže jeden z článkov maestra Nemeša, ktorý sa už o túto kelebritku raz oprel. Prajem vám aby ste sa v pracovnom živote s takýmto človekom nestretli a keď sa náhodou aj stretnete, pochváľte mu farbu na vlasoch, alebo vkusne pokrkvané košele, ktoré sú pre neho najvychytenejšími módnymi doplnkami z New Yorku.