Už som spomínal, že rád varím a ešte radšej jem?
Tento týždeň ešte určite nie, takže len aby sa nezabudlo: rád varím a ešte radšej jem. Medzi týmito dvoma koníčkami nemusí byť vždy príčinný súvis, lebo rád jem aj to, čo si neuvarím a na druhej strane, niekedy sa mi nechce jesť to, čo si uvarím. Najmä keď to neodhadnem a uvarím si toho na tri dni, čo sa mi stáva takmer vždy. Nechce niekto prísť na rizoto? Ale to, že som zase navaril, ako keby som netvoril jednočlennú domácnosť, nie je témou tohto článku.
Foodporn
Témou článku sú relácie o varení. Z titulu vyššie spomenutých koníčkov ich pochopiteľne pozerám celkom rád. Okrem toho, kulinárske relácie sú ako porno. K tomuto záveru som prišiel veľmi jednoduchým logickým skokom – sex aj jedlo sú potreby, preto zobrazenie jedla a jeho konzumácie je to isté, čo zobrazenie súlože. Bulletproof argumentácia. Snáď jediný rozdiel od péčka je, že varenie som schopný dopozerať do konca. A navyše v televízore je štandardne veľké hovno, takže to zachraňuje len nejaká tá TV Paprika, ktorú už môj základný TV súbor neobsahuje, preto mi ako kulisa k umývaniu riadu, štopkaniu ponožiek a páračkám hrajú reklamy (Ste počuli tú spievanú reklamu na vložky? Minule mi z nej praskol v ruke tanier. Asi som ho nemal tak silno držať...). Ale aspoň nie sú po maďarsky.
A spoločnú s pornom majú relácie o varení ešte jednu vec. Namiesto čistého zobrazenia súlože/prípravy jedla sa snažia o nejakú pridanú hodnotu. Niekto si niekedy povedal, že uvariť jedlo, potom jeho výslednú formu capnúť na obraz a v závere zopakovať recept je strašný mainstream a keby sme to takto robili, tak nám ledva vydá na jeden reklamný blok, takže časy Varím, varíš, varíme s Jozefom Úradníkom a pridruženej relácie o pečení s cukrárkou Božkou, ktorej hlasový a slovný prejav znel ako po trojitej dávke barbiturátov, no zato robila najlepšie margarínové torty na Horehroní, sú už dávno preč a novým trendom je tzv. šou. Čo je, povedzme si, na hovno, lebo porno tiež nepozeráme kvôli príbehu alebo exotickým lokáciám, ale tak čo už.
Ako je teda zjavné, pri výrobe dobrej food porn show si už nevystačíme s Ferom Mrkvom, šéfkuchárom horskej ubytovne Plesnivec a s vtipným moderátorom Andrejom Bičanom, ktorého frky sú také nepredvídateľné a osviežujúce ako novembrová hmla nad Petržalkou. Je viacero smerov, ktorými sa môžeme pri relácii o varení vydať.
One man show, celebrity a erotika
Prvým je napríklad one man show. Tieto boli populárne v 90-tych rokoch a ich hlavnou ingredienciou bol strašne charizmatický kuchár. No... charizmatický. Niekedy to bol šušlavý uslintaný anglán Jamie, ktorý razil teóriu, že iné jedlo ako také, ktorého príprava spočíva v tom, že všetky ingrediencie natrháme rukami do veľkej misy a potom s mľaskavými zvukmi pomiešame, si nezaslúži našu pozornosť. Alebo rapavý neurotický exfutbalista Gordon, ktorý pri každom údere srdca vypustí slovo fuck a pri každom výdychu slovo „wanker“. Asi by vypustil niečo aj pri nádychu, ale skúste sa zároveň nadychovať aj nadávať. Alebo chronický alkoholik Keith, ktorý cestoval po svete, kde sa ožieral na šrot a sem tam na improvizovanom propanbutánovom horáku pod holým nebom s nedopitou fľašou červeného usmažil rybu alebo kus medveďa (scéna, kedy na horúcu panvicu vylial namiesto vína pol litra koňaku a následný výbuch o sile asi troch kiloton mu spálil obočie, sa zapíše navždy do historických análov mojej škodoradosti).
Ale ako sa hovorí, talenty sa hľadajú ťažko, blbec sa presadí sám. Keďže nám sa takéto prirodzene talentované osobnosti hľadať vôbec nechce, prichádza pre nás do úvahy iný prístup, a to skrachované pseudocelebrity. Keďže väčšina z nich by bola schopná si za možnosť byť znovu v televízoroch nechať aj žalúdok podviazať, zahrať pre nich, že vedia variť, je to najmenej. A aj kebyže nie, je to vlastne jedno, uvarí to niekto iný, kým budú rozprávať „veselé historky z nakrúcania“ (terminus technicus).
Sex sells. Ak nemáme kuchára, celebritu, dokonca ani Justina Topoľského, urobme to cez prvú signálnu. Asi každý pozná Varenie s Nigellou, na ktorej bolo vidieť (a teraz nenarážam na jej panvu, cez ktorú by pretlačila automobil strednej triedy), že to jedlo má rada. A tým myslím fakt rada. A tým fakt rada asi viete, čo myslím. Keď nie, tak si to niekedy pozrite a počkajte do záverečných titulkov, kedy je scéna ako Nigella v noci s extatickým výrazom v tvári vyjedá sacher tortu rovno z chladničky. Alebo taká Andrea Lakatos, ktorá mala kedysi reláciu na TV Paprika. Neviem, ako sa to volalo, varili sa tam také zdravé veci, takže by ma to nemalo prečo zaujať, napriek tomu som to vždy dopozeral až do konca. Malo to veľmi dobrú kameru, kde bolo cítiť zmysel kameramana pre estetiku, najmä pri pomalých nájazdoch na Andreu, keď krájala alebo niečo miešala v mise. Ale fakt nie som schopný identifikovať, v čom konkrétne spočívala tá Andreina nevtieravá príťažlivosť. Vlastne veď posúďte sami, tu je screenshot:
Či už ale stavíte na chrapúnskeho šéfkuchára, zabudnutú herečku alebo hovoriace poprsie, dôležité je nezabudnúť na:
Povinné ingrediencie a rekvizity
Olivový olej
Dávame ho úplne do všetkého, okrem sladkostí, navyše nezabudneme prízvukovať, že je extra panenský, za studena lisovaný. Ak sa nejakou bizarnou kozmickou náhodou vyskytne jedlo, kde sa tento kulinársky fetiš nedá použiť, máme ho aspoň vyložený na stole na dosah ruky, lebo veď nikdy neviete.
Ocot balsamico
Kto ešte používa klasický ocot, je nemožná kulinárska fosília, ktorá by si mala okamžite strčiť hlavu do mäsového mlynčeka. Ozajstní gurmáni používajú zásadne pokazené víno a tí najväčší TV gurmáni to nazývajú balzámový, prípadne bazalkový ocot. Ocoti.
Zdrobneniny
Je jedno, či práve varí 150-kilový kuchár z ústavu na výkon trestu alebo mamička na materskej dovolenke s troma deťmi, z ktorých dve majú Downov syndróm, zásadne nikdy nevaríme bežné suroviny, ale len mäská, zeleninky, šťavičky, zemiačiky, koláčiky, šalátiky a podobne. Ryžu varíme málo, lebo tá sa ťažko zdrobňuje.
A na záver ešte jedna klasická paródia:
