Keď som bola teenager, písala som poéziu. Alebo presnejšie, myslela som si, že píšem poéziu. Boli to temné, existenciálne útvary, plné morbídnych obrazov, hlbokomyseľných metafor, absurdného humoru a podobných výkrikov zmätenej dospievajúcej osoby. Keďže v rámci psychohygieny zo svojej pamäti vytesňujem to, k čomu sa nechcem vracať, v duchu hesla „čo si nepamätám, to sa nestalo“ som už skoro všetky tie písačky zabudla. Spomínam si len na útržky. Napríklad: včera zavčas ránka, zabila som Branka. Bol to môj brat, nemal ma rád. Alebo: dopadnúť blízko, ďaleko, nízko. A ešte: vonku je zima, tak mínus dvadsať, za 20 korún, chce sa jej vracať (to bola báseň, opisujúca ťažký život pouličnej šlapky). Ďalej neviem. Čo ale viem je, že skúsenosť je neprenosná a akokoľvek má autor pocit, že jeho počin, v ktorom vyvrhol na svetlo sveta a čitateľov/poslucháčov/divákov najvnútornejší obsah svojej duše, je koncentrátom pravdy a každému musí dávať zmysel, realita býva občas úplným opakom a výsledkom percepcie u publika býva často jediné: WTF. Ďalej som si všimla, že slová plávam, padám a dávam sa v slovenskej hudobnej tvorbe opakujú asi s rovnakou frekvenciou ako herpes. Sú to také vďačné výrazy, hlavne slovíčko padám. Navodzuje tú správnu, existenciálnu atmosféru a znie dostatočne hlboko, aby poslucháč nadobudol dojem, že v tomto texte asi o niečo ide. Prípadne sa s autorom stotožnil – veď kto z nás už niekedy v živote nepadol, či už symbolicky, alebo naozaj. Možno aj teraz, v tejto chvíli cítite, že niekam padáte. Už čítate dvadsiaty riadok môjho textu a kladiete si otázku, o čom to kurva akože je a prečo tým strácate svoj drahocenný čas. Zhruba rovnaké pocity mám aj pri novinke Utekám od Svetlanny s dvomi n, reprezentatky LGBT komunity na našej hudobnej scéne.
Pieseň Utekám je vlastne o živote. Svetlanna povedala: Pre mňa tento text opisuje presne pocity, ktoré možno denno-denne väčšina z nás prežíva. Plávame vo vlnách života - rieky, v ktorej sa dobrovoľne topíme. Text som zatiaľ nikde na internete nenašla, takže som si musela dať tú námahu a prepísať ho z odpočutého. A to bolo dosť náročne, lebo Svetlanna podľa mňa jednak celkom dosť šušle, nie veľmi jasne artikuluje a huhne len o niečo menej ako môj syn pred vybratím nosnej mandle. Áno, môžem si rýpnuť do niečej rečovej vady, lebo sama jednu mám a preto by mi nikdy nenapadlo naspievať pieseň s textom Práve teraz revem, strachom pritom segem. Tak ale to som ja. Prehnane sebakritická, však ste si asi všimli.
Ale poďme ďalej. Takže, ten text. Je o živote a ak som to správne prepísala, ide to takto:
Tiekla raz rieka
Odniekiaľ niekam
V jej vlnách plávam
Dôvod (tu ani zaboha neviem, čo spieva) dávam
Trpím na zlý spánok
Vravím vždy len áno
K tomu len taká poznámka, že vravieť vždy len áno je asi dosť na chuja vec a vôbec sa nečudujem, že má potom dievča problémy. Ďalej to pokračuje:
Blížiť sa k brehu
Okúsiť nehu
Inak sa topím
Topím sa rada
Vedome padám, vedome padám
A tu sa dostávame k samotnému refrénu, ktorý je vrcholom celej piesne, a síce:
Utekám utekám utekám utekám
Keď sama to zvládam
Utekám utekám utekám utekám
Vždy z nej vyplávam
To utekám utekám utekám utekám má perfektnú kadenciu a celkom si to viem predstaviť ako zvonenie na mobile. Inak to znie skoro ako živió, živió, živió, živió bez mnoga leta. Potom je to už trochu nuda:
Aj keď sa ti to nezdá
Ja zdolám rieku sama
Jej hladina je nežná
Ako nebo k hviezdam
Inak sa topím, topím sa rada
Vedome padám, ani sa nebránim
Hádam ťa nezraním, skôr ako klesnem
To som ja presne, to som ja presne.
Čo ma ale najviac dostalo, je videoklip. Svetlanna povedala: Hneď na začiatku som mala jasnú predstavu, že by som chcela v klipe scénický tanec. Súhlasím, scénický tanec v klipe je pri songoch, ktoré sú v podstate o ničom, úplne perfektná vec. Scénický tanec v spomalených záberoch. Lebo len potom to má tú správnu čo? Atmosféru. Celé to začína tak, že scénická tanečnica sa pomaly zadíva do kamery s výrazom, ako by som sa dívala ja, keby mi niekto oznámil, že som tučná, škaredá a krpatá mrochta. Po tomto dramatickom antré sa dievča začne všelijako metať a zvíjať. Čo je v poriadku - nie som žiadna odborníčka na scénický tanec, ale z toho mála, čo som zatiaľ z tejto oblasti videla, sa mi zdá, že o tom zhruba scénický tanec je. Mení pri tom lokácie a aj sa párkrát prezlečie. Tieto scény sa striedajú so zábermi na Svetlannu, ako recituje spieva a šušle. Potom, asi na 2:43 sa tam objaví nejaký chlapec, čo vyzerá ako Svetlanna, keď sa týždeň neholí, potom ešte nejaký chalan, čo hrá na klávesy, potom sa zasa zmieta to dievča a potom je koniec. Najväčšie sklamanie príde na záver – nemá to titulky :(
Blbé je, že to utekám utekám utekám utekám je dosť chytľavé a odkedy som to počula po prvýkrát, stále si to spievam. Už sú to tri dni a začínam byť z toho dosť unavená. Kvôli tejto recenzii som si ten song pustila asi desaťkrát. A čo mám z toho? Nič.
Takže tak, vážení. Toto je nová slovenská populárna hudba. Ešte je asi fér spomenúť, že bicie tam nahral najdôležitejší bubeník na Slovensku, Martin Valihora. No a ten si za matku svojho dieťaťa vybral Alexandru Orviskú, ktorá sa pobila v bare o Roba Vitteka s Patríciou, ktorá má úplne bohovský facebook. To si určite pozrite! Budete si na chvíľu pripadať ako lepší človek, než ona.
