Raz večer prišla reč na ďalšie dieťa. Pani M. (rozumej Manželka) položila do priestoru túto otázku. Ako človek, ktorý si sám šteklí nohu a popritom sa prekvapene smeje, aj moja odpoveď bola prinajmenšom komplikovaná. Mysľou mi ako guľky s paradajkovou omáčkou prebleskli spomienky na postieľky plné detského revu, na nekonečné poobedňajšie spánky, ako aj na vidličkou popučené jedlo bez akejkoľvek známky svetla na konci chladničky. A vtedy som si okrem silno pravdivej vety - Lepšie je mať pokoj, ako pravdu - spomenul na ešte jednu inšiu pravdu. Lepší pes v hrsti, než tretie dieťa na ceste. Tým samozrejme neodsudzujem ľudí s počtom detí v zľava otvorenom intervale od 3 po nekonečno. Ak vám to tak vyhovuje, tak proti Gustovi žiaden dišputát. 

Takže pes.

Kde, v dnešnej dobe človek zoženie za peniaze psa? Áno, v útulku, to mi povedalo kvantum ľudí. Teraz Vám vysvetlím, prečo je zobrať si psa z útulku skvelá vec na odporúčanie iným, no ja osobne by som ju nikdy v ŽIVOTE už znova bežnej pracujúcej rodine nenaplnil  realitou. Je to jednoduché. Ako každá obeť únosu, či absolvent školenia BOZP, aj pes z útulku má za sebou všelijaké zážitky. Preto ak nemáte krásny dom mimo mesta s výbehom a človekom, ktorý s ním bude úplne že nonstop, istotne do toho nechoďte. Či už to je separačná úzkosť, keď pes šteká celý čas, čo ste preč, alebo odkúsne vášmu dieťaťu pol hlavy, stať sa môže všeličo. Úplne s istotou je na konci vášho psieho príbehu rukou napísaný anonymný list od suseda, v skratke naznačujúci zrýchlenú smrť štvornohého miláčika za pomoci riadneho najedovania sa. 

Hľadáme teda psa nepopísaného zlými životnými skúsenosťami, aby sme nemuseli platiť dlh za niekoho, kto si život na tomto svete ale že absolútne nezaslúži. Totiž pokaziť psa je vskutku namáhavý proces, a tak nech si to vyžerú oni do konca. 

Po dlhomesačnom hľadaní bol pes objavený. Len tak z pasie mi nedalo nenapísať inzerentom na bazoši smsku, či náhodou vo svojom inzeráte s 1500 pozretiami nemajú čírou náhodou ešte jedného uštekaného slintoša. A oni mali. Malo to ale jeden háčik. Pes mal dierku v bránici a to by mu v budúcnosti mohlo poprehadzovať vnútorné orgány viac, ako keď robíte tu hrkaciu tortu s krémom od Olého Einara Bjoerdalena. Inak aj Vám sa niekedy stáva, že povedzme poobede zbadáte niečo v chladničke a mozog si to zafixuje tak silno, až to dnes musíte zjesť a inak ani náhodou nezaspíte? Že nie? No nič, tak som nenažraný asi len ja. 

Živého tvora sme kukli, bol malý a čierno-biely. Dohodli sme teda s majiteľmi, ak prežije dierku-zapchávajúcu operáciu, tak bude náš. V duchu som si navrával, že by v tom bol zakopaný pes, ak by nezdochol. Viete operácie šteniatok môžu, ako deti narodené po roku 2000, dopadnúť úplne všelijako. Jeho vôľa žiť prekonávala všetky rekordy a preto začiatkom februára zakotvil u nás doma. 

To bolo kriku, radosti, sĺz, rozliateho jogurtu, objatí, ba aj historického smiechu. Tvor nechápal, kde je, ani čo sa konča jeho pohľadu deje. Dali sme ho dievčatám ako kumulovaný darček na narodeniny a meniny, takže im tento rok nemusíme kupovať nič normálne a ušetríme. Tomu hovorím poloplný pohľad na svet. 

Pes je inak border kólia, ktorá spokojne robí bordel. Ale len keď sa nudí, čiže charakterovo pôsobí asi ako žlčník v tele vegánsky zameraného jedáka. Vtedy požuje úplne všetko a miluje najmä moje topánky. Darmo. On veľmi dobre vie, kto by chcel byť doma pánom a keďže mu to veľmi nejde, tak aspoň empaticky predstiera, že je to tak. 

Prvé dni boli veľmi ťažké. Vonku štekal aj na kamene/stromy/voličov oĽano a nebolo mu pomoci. A žral všetko, čo na sídliskových chodníkoch dokázal nájsť. Od hovien (psov, vtákov, možno aj ľudí), cez vyhodené kosti a špekáčky, až po suché rožky s ohryzkami z jabĺk. Vtedy som začal premýšľať, ako tu pred pár rokmi voľakto vylial brzdiacu tekutinu a otrávil tým niekoľko psov. Ale nie, to ja také šťastie predsa mať nemôžem, aby niekto iný vyriešil moje impulzívne rozhodnutie. 

Pani M. spolu s thecérou M. (rozumej Matilda) začali chodiť na výcvik základnej poslušnosti. Na tom by predsa nebolo nič zlé. Ved de facto len chválite psa za dobré správanie a to formou jedla, alebo hlasného pochválenia vykríknutím slov ako napríklad: “Fešááák”. Beťár malý si na to tak zvykol, že v nestráženej chvíli niekedy aj počúva. Minule som tak uprostred víkendu vyšiel zo záchoda po potrebe a pekne som ho po sebe kefou vyrajbal, až sa leskol viac ako salónky na vianočnom stromčeku v marci. Ako to zbadala pani M., okamžite jej myseľ prepla oktávu a pochválila ma tým, že z nej vyletelo “Fešááák”. Pes zavrtel chvostom, ja som pokrútil hlavu a potom sme sa spolu išli najesť z misky vrchovato plnej granúl a stratenej dôstojnosti. 

Ale aby som nebol len negatívny. Keď budem mať asi o desať rokov viac, tak on tu už s nami predsa nebude. A ak k tomu ešte aj motyka vystrelí, tak približne v tom istom čase pošleme Elišku na nejaké to internátne lýceum a ja konečne dostanem nazad svoju pani M. 

Teraz svoju spolubývajúcu vídavam veľmi málo. Ráno okolo piatej bráva ochlpenú beštiu (mám na mysli pravdaže psa) na hodinové prechádzky a potom sa už len míňame. Ja s ním chodím von doobedu, potom príde rad na slečnu Matildu a tak to ide dookolečka. Vydrží niekedy aj zo štyri hodiny nepomočiť sa a to veľmi kvitujem. Rovnako som naňho hrdý aj v situáciách, pri stretnutí s malými, sídliskovými psami. Tie sa ho boja snáď len ako Francúzi slovenského týždňa v Lidli a pritom on sa chce len hrať. Však uznajte. Ak nazvete svojho psa Snickers, nič súdne z neho predsa vyrásť nemôže. 

Vďaka Pascalovi (tak sa inak volá, asi som to doteraz nespomenul) vidím svet úplne inak. Napríklad len vďaka nemu viem, aký otrasný humor majú niektorí naši susedia. To som bez neho vôbec netušil! Poznámky typu, či už máme ovečky (lebo je pastiersky pes, ha ha) alebo on asi len cíti krv čerstvo zabitého prasiatka na mojich dlaniach (že čo?), vo mne vyvolávajú nutkanie chytiť si svoj pupok a protestne ním zatriasť. A tých nevyžiadaných rád! Je mi jasné, ako to asi myslia, ale veď predsa už nemám dvanásť a videl som už zopár spiacich psov na diaľnici, tak predsa viem, koľko im bije. 

Urobil som teda všetko preto, aby nenastal žiaden citový vzťah. Veď je to predsa len obyčajné zviera. Ale teraz ma prosím ospravedlňte. Práve tá malá knedľa pribehla ku mne do izby a tou svojou milou hlavou na mňa pozerá, sťa piataci na tohtoročný monitor. Asi chce ísť na prechádzku. Alebo mu nasypem za hrsť granúl, loptošovi malému. Či mu hodím loptu?

Cítim, že som zlyhal. 

Psom zdar a Pascalovi zvlášť!