Mám rada december. Už odmalička to pre mňa znamenalo, že sa blížia Vianoce a prázdniny a ja strávim opäť úžasné chvíle u starej mamy a babky. Bol to čas pečenia trubičiek, ktoré tato piekol už tri týždne pred sviatkami pre celú rodinu. V kúdoli pary ho nebolo ani vidieť.

„Stará mama, kedy už dojde starý tato na červenej embéčke?“ pýtam sa asi miliónty krát za 5 minút. „Nebój sa princezničko moja, pokád dojdeme k tým vysokým topolom, starý tato už bude v zatáčce.“Starého tatu sme chodievali vždy vyhliadať za dedinu, keď sme vedeli, že už ide z práce.

„Co porábáš, princezničko?“ „Ále, enem tu ondzím jabúčka do kompótu pro starénku... Au do rici palovej, sem sa rézla...“MischLienka - 12 rokov Prázdniny boli i o povinnostiach, nie iba o huncútstvach.

Kráčam dolu ulicou  a zrazu čosi zapraští. O chvíľu mi je jasné, že ma čaká sviežich 10 minút hudby, oznamov a hlásení. Čakám, ktorú to pustia teraz. Dedinka v údolí. No, tak tú majú v repertoári novú. Ja tieto vysielania dedinského rozhlasu milujem.

Veziem sa vlakom a sledujem ako sa mi míňa krajina za oknom. Pri čítaní DM diskusií som si mnohokrát vravela, že raz prispejem aj ja do týchto vôd. A ubehlo pár rokov. Teraz, sediac vo vlaku, sa mi vnuklo ná dzi písat.Holub nie je kukučka. Už som to počula milónkrát, aj knihy tak píšu aj telky tak ukazujú. Ja si však trvám na svojom.