„Co porábáš, princezničko?“ „Ále, enem tu ondzím jabúčka do kompótu pro starénku... Au do rici palovej, sem sa rézla...“

MischLienka - 12 rokov

 

Prázdniny boli i o povinnostiach, nie iba o huncútstvach. Ako povedzme si, kto rád niečo robil, keď mu bolo nakázané alebo pomáhal z vlastnej vôle? No ja som bola zrejme divná, ja som sa rada prizerala, majstrovala, pomáhala. Či to bolo pri pečení pocherajov, šití na starom šliapacom šijacom stroji (dodnes mám v pamäti vôňu látok, nití, bavlniek, keď sa stroj otvoril), alebo pri opravovaní škodovky 1000 MB a neskôr 120 v garáži. Neviete si predstaviť tú radosť, keď mi tato dovolil sadnúť si za volant a pri výmene brzdovej kvapaliny som mohla stúpať na pedál, až kým nebola všetka vonku. Fascinovalo ma pozerať, čo všetko je v motore, ako funguje klinový remeň, výmena plynového lanka. Tieto zážitky ma radia už asi do časov dinosaurov.

Ďalšia vec, s čím som veľmi rada pomáhala, bolo staranie sa o mladších bratrancov. Škeriť sa na nich, strážiť, či im cumel nevypadol, ochutnávanie čaju a kradnutie zo zarobenej kaše. Kočíkovala by som najradšej celý deň, len po čase mi bolo naznačené, že nie sme na závodoch a nemusím s tým kočíkom tak utekať. Pche, prišli mi takí pomalí...  Skrátka samé príjemné veci a ešte lepší pocit z toho (zo seba samozrejme). No jedného dňa sa môj batoliaci bratranec posral. Strašným spôsobom a bolo ho treba prebaliť (toto nebola moja obľúbená činnosť a vždy som sa tvárila, že mám dôležitejšiu prácu). Prebaleniu som sa síce vyhla, ale praniu plienok nie. A tak, v časoch, keď plienky boli látkové a nie jednorazové, som si to užila. Predstavte si vaňu plnú plienok a plnú hovienok. Plávali na povrchu ako bójky. A ten smrad... No, skrátim to. Celý tento obraz ma šokoval. A teta ma poslala za starou mamou po nejakú vec. Utekala som dolu schodmi a keď som starú mamu našla a ona sa ma opýtala „co bys ráda, princezničko moja?“, hapkala som a jediné, čo zo mňa vyšlo bolo „on sa pooosraaaaau!“.

Ale najradšej som bola za zodpovednú, pri rozvoze jedla a dobrôt starenke. Bicyklom. Mala som síce svoj detský zelený „jabúčkový“ (dnes Saganova farba) bicykel, ale mne sa rátalo, že som si mohla požičať veľký dospelácky bicykel, kde som si síce nevedela sadnúť (dnes ozaj nechápem, ako som tie cesty dala bicyklovaním v stoji), lebo by som nedočiahla na pedále, ale cítila som sa strašne dospelo a dôležito. Obed mi stará mama zabalila do košíčka pripevneného na zadný blatník a ja som mohla vyraziť. Starenka bývala uprostred dediny, v spoločnom dvore s ďalšími tromi domčekmi. Vstup bol cez veľkú bránu a okolo tenkého chodníčka rástla vysoká kopriva. Koprivy bolo samozrejme všade kopec, lenže tu bola mne asi po krk. Veľkým oblúkom som sa jej vyhýbala. Až raz, cez hody, trilkujúc si v krásnych bodkovaných šatách s obrovským bielym límcom, ktoré sme so starou mamou ušili, nepamätám si, čo som robila, ale skončila som celá v tej vysokej koprive. No vyzerala som ako jeden obrovský pampúch, červená, urevaná, a ako to svrbelo! Odvtedy som koprivový čaj do úst nedala. Starenka mala strašne rada puding, vanilkový a vždy keď som vošla do verandy a povedala som jej, že som jej ho priniesla, strašne sa tešila. Z verandy sa vošlo rovno do malej kuchyne, kde bola malá linka, umývadlo, malý stolík a jedna fotelka. Našla som ju zväčša sedieť v tej fotelke, pod oknom, noviny otvorené pred sebou na zemi a čítala. Vo svojom vysokom veku mala zrak ako orol. Neuveriteľné. Než sa pustila do pudingu, lišiacky sa na mňa usmiala, podišla k šuplíku v linke a vytiahla čokoládu alebo lízanku. Guľatú so žuvačkou. Toto bol náš rituál, naša mlsná chvíľka. Cestou domov som bola skontrolovať, či panáčik z križovatky je doma alebo nie. Bola to taká malá búdka na tyči na konci ulice, v ktorej mal bývať. Odmalička mi tvrdili, že tam býva panáčik. Že síce rád cestuje, ale inak býva tam. Neskôr ma o tom utvrdila i rozprávka, takže som to brala ako fakt. Nikdy som nemala to šťastie ho v domčeku nájsť, ale neprestala som dúfať, že raz ho zazriem. Domček tam stojí dodnes, panáčik sa stále fláka.

Môže sa zdať, že malá MischLienka bola príkladom pre všetky deti. No, ehm. To lezenie na stromy v Sherwoode - v susedovej záhrade, ani kradnutie orechov v inej, je nič oproti tomu, čo som raz vyparatila, a dostala rodičov a aj starých rodičov do rečú. Cestou hore ulicou sedávala na verande svojho skromného domčeka jedna starenka. Každý deň, v rovnakú hodinu tam sedela, v šátečku a hrubom svetri, či bolo 10 alebo 30 stupňov. Vždy sa na mňa usmiala, prihovorila sa mi „ale jaké pjekné dzífčatko to tu máme“ a podobne. Ja ako presvedčený introvert, som nemala záujem sa s ňou baviť, alebo sa na ňu usmievať, a tak, jedného dňa sediac v aute, míňajúc ju, som dala dolu okienko a vyplazila som na ňu jazyk. Celý, a s hlučným „béééééééééééé“. A bolo. No starenka skoro zinfarktovala. Teda, to som sa dozvedela, až keď mi vyprašovali kožuch, keď sa to k rodičom donieslo. Musela som sa ísť ospravedlniť, potupne, našťastie, toto si nepamätám, to mi už len pripomínajú. No každopádne to bolo niečo v zmysle – som Anna zo Zeleného domu a idem sa ospravedlniť Ráchel, aby bol pokoj a ja som sa mohla naďalej liepať na stromy a iné tyče. Myslím, že som to zvládla bravúrne, lebo inak by som nemala toľko krásnych spomienok a zážitkov.