Veziem sa vlakom a sledujem ako sa mi míňa krajina za oknom. Pri čítaní DM diskusií som si mnohokrát vravela, že raz prispejem aj ja do týchto vôd. A ubehlo pár rokov. Teraz, sediac vo vlaku, sa mi vnuklo ná dzi písat.

Holub nie je kukučka. Už som to počula milónkrát, aj knihy tak píšu aj telky tak ukazujú. Ja si však trvám na svojom. Holub je kukučka. To kukučkino kukúú kukúú (pre mňa hu húú hu) sa mi spája s detstvom stráveným u starej mamy. Celé detstvo som sa tešila, keď som ráno vstala, otvorila okno a počula svoju „privátnu“ kukučku. Zrejme sa jej na našej záhrade páčilo, lebo tam vydržala „húkať“ roky. Samozrejme asi viacej generácií. A po rokoch ma vyviedli z omylu. Toto nie je kukučka, to je holub. Nič proti holubom, ale bolo to sklamanie, keďže moje zážitky s holubmi sa zväčša viažu k ich obľúbenej činnosti. Zaserú, čo je v ich dosahu. A že vedia byť svinsky presné.

Ale pre mňa tento zvuk (hu húú hu) znamená veľa. Prenesiem sa pri ňom vždy na chvíľu späť do lenivého, horúceho, letného dňa, je počuť bzukot včiel, vo vzduchu vonia pokosená tráva a z okna letnej kuchyne sa šíri vôňa čerstvo upečenej bublaniny.

Som mestské dieťa, ale podstatnú časť života som strávila na vidieku. So všetkým, čo to obnáša. Ranné árie kohútov, kotkodákanie sliepok ohlasujúcich znesenie vajíčka, chlieb na objednávku a pri pokladni vždy niečo dobré (totálne nezdravé a sladké) od tety predavačky do kapsy. V zime pocit, že sa radšej počúram, akoby som mala prejsť tú cestu ku kadibudke, v lete vylúskavanie fazuliek a maku na dvore v totálnom úpeku.

Čo sa mi najviac rátalo, bola naša „grupa“. Bolo nás osem. Štyri dievčatá a štyria chalani. Boli medzi nami vekové rozdiely, ale pri „huncútstvach“ to nehrá rolu. Chalani prišli každý deň s nejakým nápadom a dosť často to skončilo našim útekom a pokrikom nespokojenca „Ebénci ale idzte od táto fagani!“. Super to bolo. Aj vďaka nim viem, že vyliezť na  obrovský stoh/kopec slamy je super vec, len to kĺzanie dolu, to si potom pamätáš ešte dlho. A aj to, že keď ti raz mach z potoka pristane na tričku, niet toho pracieho prášku, aby ho vypral. Niekedy sme sa hrali na parlament. V korunách stromov v jednej opustenej záhrade, nazvali sme ju Sherwood. Porozdeľovali sme si aktuálne najvychytenejšie mená a tu jedna bola Čalfa, druhý bol Havel, ďalší bol Čarnogurský, Mečiar.. deti vedia byť také kreatívne vo svojich hrách. Keďže neexistovali mobily ani iné technické vychytávky, museli sa spoľahnúť na to, že nás hlad dovedie domov. Dnes si uvedomujem, že nás bolo asi jednoduché živiť, lebo naisto si pamätám raňajky – čerstvý rožok s maslom a detskú kávu/kakao, občas obed a potom už len olovrant. A to by sme aj klince jedli. Ako stará mama vravievala „Ná co ste došui ze pňú ?“

Na záhumienke sme v lete okopávali a neskôr zbierali úrodu a v zime hybajho na zamrznutú „barinu“ alebo potok. Ja ako „dzífča“ som musela chalanov presvedčiť, že to s korčulama „umím“, aby ma neskôr prijali za riadneho člena miestneho hokejového družstva v počte 6. Výhody „zúbkov“ sa prejavili hneď, nie ako zbraň, ale ako sonda a dobrá brzda na miestach, kde si nie ste istý, či už je potok zamrznutý, alebo nie. Bola to tzv. ľadová ruleta. Pojem dostať sa na tenký ľad bol pre nás častokrát veľmi realistický. Potom už iba z každej strany sme počuli „Já ti to povidau/a“.

Deti sú fascinované stromami. A je jedno, keď teraz sa človek bojí vystúpiť na rebrík vysoký ledva pol metra, ako deti, priznajme si, naše hranice boli niekde inde. Alebo neboli. Tak sme sa aj my štverali na všetko, čo bolo vyššie ako my. Hore sa štveralo parádne, cesta dolu trvala občas aj hodiny. Naším najobľúbenejším stromom sa stala vŕba. Dostali sme jedného dňa nápad, že tie k zemi visiace, ohybné „konáre“, zauzlíme do veľkého uzla a spravili sme si hojdačku. Neviem ako, ale uzol to vydržal veľmi dlho. Raz sme našli inú vŕbu. Nad potokom. Potok – vŕba – hojdačka. Áno. Hojdali sme sa nad potokom. Ale tento uzol nevydržal. A hojdajúci jedinec sa s pľasknutím ocitol v potoku, s veľkým uzlom v rukách. My sme sa smiali. Kamarát nadával  a strýco spoza plotu mával s palicou nad hlavou a častoval nás vyberaným slovníkom.

 ------

Keď som sa neskôr odsťahovala na dedinu, bolo tu všetko. Bzukot včiel, vôňa pokosenej trávy, erdžanie koňa, kikiríkanie kohúta a nikdy nekončiaci brechot psov. Cítila som, že tu som doma a časť môjho detstva sa presťahovala so mnou. A predsa čosi chýbalo. Kukučka. 

Načúvala som každý deň, či ten zvuk nezačujem. A nič. Zato som zistila, že niektorý sused chová páva, ďalší chová ovce, no a ten počet rôznych druhov operencov to ani nespomínam. Až raz ráno som ten zvuk začula. Neskutočná radosť ma premkla, tak predsa! Je tu! No a potom prišla tá veta. Toto nie je kukučka. To je holub.