„Stará mama, kedy už dojde starý tato na červenej embéčke?“ pýtam sa asi miliónty krát za 5 minút. „Nebój sa princezničko moja, pokád dojdeme k tým vysokým topolom, starý tato už bude v zatáčce.“

Starého tatu sme chodievali vždy vyhliadať za dedinu, keď sme vedeli, že už ide z práce. Za zákrutou bola topoľová alej a tam sme ho čakali a potom sme sa odviezli domov. Taký rituál. 

Milovala som výlety, keď mi stará mama nabalila do chlebníka (taká taška zvyčajne károvaná, s koženým remienkom cez plece, nie drevený na chlieb samozrejme, dinosaury si iste pamatajú) rožek z masuem a ze šunkú, jabúčko a nejakú čokouádku. Vždy som sa tešila, keď sme šli na nákupy do Lanžhotu, mali tam takú väčšiu predajňu, ktorá mala klasicky na konci názvu „zdroj“ a v jednej predajni, okrem parádnych jogurtov a miláčika, mi vždy do košíka, dovolil starý tato šupnúť nejakého igráčika do zbierky. Takzvané to smíšené zboží. Na parkovisku som kriticky nezabudla povedať, že tá naša embéčka stojí nejako nakrivo (ak sme stáli z kopca). Divím sa, že ma so sebou brávali. Cestu domov som už samozrejme nevnímala, lebo som trhala krabicu a kontrolovala, aké príslušenstvo má nový prírastok do igráčikovej rodiny.

V zime, keď nasnežilo, sme si nabalili do chlebníka špekačky, alebo buršle, chleba a slaninku a do termosky bylinkový čaj. A samozrejme nejakú tú čokoládovú tyčinku, na ktorej sme si vylamovali v tej zime zuby. Chodievali sme kúsok za dedinu, kde kanál lemoval les a na brehu kanála sme si tie špekačky a slaninu opekali. Najlepšie to bolo, keď mrzuo až praščauo a skrehnuté prsty sme si nad ohníkom opekali spolu so špekačkou. Cestou naspäť sme si spievali pjeseňky a asi odtiaľ aj pramenil môj sen, byť, keď budem veľká, Petrom Nagyom. Ehm. V období Vianoc, mi tato pri prechádzkach vyčaroval z kapuce bundy salonku alebo kolekciu – autíčko, šišku, kamión. Neviem ako to robil, ale dlhé roky som tomuto kúzlu verila a strašne som sa mu tešila.

Mali sme také sánky, žiletky sme ich volali. Boli železné, zhrdzavené a robili za sebú hrdzavú čáru. Chodili sme sa na nich sánkovať na neďaleký brížek. Boli to vlastne schody od hora až dolu, a končili skoro až pri moste nad potokom. Keďže v tej dobe sa zvyklo nakydať kopec snehu, bol to sánkarsky ráj. Len si bolo treba dať pozor, aby ste neskončili v tom potoku. Keďže žiletky boli hrdzavé, zle sa šmýkali, takže ich bolo treba zaťažiť a tú hrdzu nejako obrúsit. Tak sa starý tato ponúkol, že pôjde prvú jazdu so mnou „ceúú siúú sa odrazíme a pojedeme s vjetrem o preteky, súhasíš?“.  A tak i byuo. Zapreli sme sa obaja, a zachvíľu kričím „starýýýý tatóoo kukáááj lecííííímééé juhúúúúú“. Ako som si tak leceua, potok sa blížil a ja som začala nohami brzdiť ostošesť a nechápala som, prečo starý tato nie. Zabrzdila som pred potokom, sneh som mala VŠADE a otočila som sa. Starý tato na sánkach nebol, sedel uprostred kopca, celý od snehu, ako snehulák. No tak som ho stratila, stáva sa...

Raz cez letné prázdniny, mala som asi 7 rokov, ma zobrali na dovolenku na Oravu. Rodičia sa ma zbavili na týždeň a ja som sa tešila, ako cestou opäť budem rozpoznávať ešpézetky a budem na seba hrdá, ako ich ovládam. Bývali sme pri Oravskej priehrade a keďze penzión bol na kopci, viete si predstaviť, čo nasledovalo, keď sme vystúpili a ja som kukla na našu embéčku – „starý tato, tá naša embéčka je zasek neják nakrivo!“. Robili sme si výlety do okolia a raz sme sa ocitli na lanovke, aby sme sa vyvézui už nevím na kerý kopec. Na tej otvorenej dvojsedačkovej, s malou strieškou, čo šla bokem. Mňa si vzal so sebou starý tato. Bola to moja prvá jazda na lanovke v živote, viete si predstaviť, čo sa mi honilo hlavou. Horor na detský spôsob. Bolo zamračené a tá lanovka šla vo veľkej výške. Dnes keby mi niekto povedal, že mám na ňu nastúpiť, ukážem mu prostredník a poviem, že by si mal spraviť výlet na Cajlu. Asi v polovici kopca zrazu zahrmelo a spustil sa dážď. Akože dážď – lejak. A lanovku zastavili. Chápete. Sedím tam, dosratá z výšky, moknem a lanovka sa nie a nie pohnúť. Začnem revať, že na nás zabudli, že sem huadná a že mi je zima. Starý tato zachraňuje situáciu a z chlebníka mi vyberá rožek. S paštikou. Takže revem a žvachtlám tam mokrý paštikový rožek.

Asi po pol hodine nás vytiahli hore.  Vyšlo slnko, žula som druhý zmáčaný rožek s paštikou a dodnes si pamätám, že tam z búdky békal Elán pesničku „Netrpezlivý“. Odvtedy, keď ju počujem, vidím mokrý rožek s paštikou. Takže mokrí jak žaby sme sa hore sušili a šli sme nazad. Nie, tentokrát ma nezaujímala ani naklonená embéčka. Celkovo celý týždeň bol taký zaujímavý, lebo v iný deň som si povedala, že sa chcem okúpať. Veď bolo leto a my sme bývali na priehrade. Nuž, kúpali ste sa niekto v Oravskej priehrade? Dodnes si zrejme moje kúpanie svedkovia pamätajú, lebo ľudia sa na kamienkovej pláži slnili, ale vo vode nebol nikto. Pche! Natiahla som si plavky a rozbehla som sa do vody. Áno rozbehla, že do nej skočím.  A potom prišiel taký ten pocit, asi ako keď sa dnes niekto hrá, že je ľadový medveď a nie je. Ale asi som vtedy bola ozaj presvedčená, že je voda teplá, alebo mi šibalo. Neviem, nepamätám si. Údajne ma nevedeli dostať von z vody a že keď sa ma stará mama pýtala, jaká je tá voda, odpovedala som s MODRÝMI perami a drkotajúcimi zubami, že je supeeeeernaaaaaa. Tak vám neviem. Celkovo som im dávala inak zabrať, lebo som starú mamu nútila hrať tenis. Ja som bola Navrátilová a stará mama bola Mečíř. A musela som vyhrať. 5 dní v kuse. Páni, chápem, prečo to asi bola jediná dlhšia dovolenka, na ktorú ma starí rodičia zobrali.